Panpulóni
Miroslav Válek napísal kedysi krásnu detskú básničku o strachu. O strachu z neznámeho, z narozprávaného, z vymysleného. Dnešné zrážky medzi opozíciou a vládou jeho Panpulónov stále znova pripomínajú. Smer má dnes sympatie štyridsiatich ôsmich percent voličov, toľko, koľko asi žiadna iná strana v krátkych dejinách nezávislého Slovenska. A predsa s ohromným sebavedomím a presvedčením o vlastnej múdrosti vystupuje opozícia. Správa sa pritom, ako keby sama bola dnešnú vládu volila. Bedlivo sleduje, či Smer neuhýba od toho, čo hovoril pred voľbami – a hoci ešte včera jeho sľuby zatracovala ako katastrofu pre Slovensko, dnes hlasno kričí, že sa neplnia. Dzurinda, Mikloš a spol. pravdaže neprestúpili potajme na sociálnodemokratickú vieru. Iba prešibane nastavili Smeru do cesty vidly. Ak bude robiť to, o čom hovoril a čo ľudia chceli počuť, napichne sa na osteň populizmu: bude sa udierať do témy, že je nezodpovedný, bez odborníkov, nevie vládnuť. Ak to robiť nebude, zostane visieť na ostni vierolomnosti: je iba zborom podvodníčkov, ktorí veľa nasľubovali, málo splnili. O tom je aj návrh tzv. ústavného zákona na ochranu druhého piliera dôchodkovej „reformy“. Chcú, aby sa vláda vyfarbila: ak by ho podporila, stratí tvár, dá sa zahnať do kúta. Ak nie, tak je hrozbou, chamtivou rukou, ktorá chce siahnuť ľuďom na úspory. Šikovne vymyslené. Asi tak, ako keď sa vás niekto pred všetkými spýta: „Tak čo, prestal si už konečne slopať?“ Odpoviete, že nie – a je z vás opilec. Odpoviete áno, a priznáte, že ste ním boli doteraz – aj keby vám cez pery nikdy neprešla ani kvapka alkoholu. Na takéto otázky je naša pravica špecialistka, donedávna aj v televíziii. Ale Smer má dnes podporu, ako asi žiadna iná strana v dejinách nezávislého Slovenska. Prečo teda ustupuje, keď opozícia robí svoje bu-bu-bu? Že napríklad nechce nezmyselnú dôchodkovú „reformu“ zrušiť, to je jedna vec. Ísť do zrážky s nadnárodnými finančnými korporáciami, ktoré z nej ťažia, by bolo nemalé sústo. No naozaj stačí zopár bilbordov a jeden manipulatívny návrh zákona, aby ustúpil aj od krotkého návrhu zmeniť pomer odvodov do neziskového a ziskového sektora? Nijaký rozumný dôvod, prečo by mal byť tento pomer dnešných deväť k deviatim, predsa nikto nikdy nepredložil. Nijaký výpočet optimálnych čísiel za ním nestojí. Ba v chodbách parlamentu sa dalo začuť aj to, že sa pôvodne rátalo s pomerom dvanásť k šiestim – a „reformátorov“ samých prekvapilo, ako ľahko prešiel pomer, ktorý bol len skusmou vyjednávacou pozíciou. Pri obrovskej ťarche, ktorou „reforma“ zaťažuje všetkých, čo sa budú svojimi daňami skladať na deficit, ktorý spôsobila – prečo ustupovať? Smer má dnes podporu, akú žiadna iná strana nemala – a akú ani on už nikdy v budúcnosti mať nebude. Ak je čas postaviť sa za svoje pozície, tak je to teraz. A pri pohľade na rozvášnených pravicových Panpulónov si treba len s úsmevom spomenúť na záver Válkovej básne: Čoho sa bojíš? Kto ťa straší? Veď to som ja, a klamem, až sa panpuláši!
