Budúcnosťou sociálnej demokracie je rovnosť príležitostí

Wolfgang Merkel, politológ Je spoločenským vedcom, ktorý zároveň výrazne zasahuje do verejnej diskusie v Nemecku. Pôsobil na univerzitách v Meinzi a Heidelbergu. V roku 2004 sa stal riaditeľom programu na výskum demokratizácie Centra pre spoločenské vedy v Berlíne. Zároveň je profesorom politických vied na Humboldtovej univerzite. Jeho druhou výskumnou oblasťou je pôsobenie sociálnodemokratických vlád v Európe. Zaoberá sa aj otázkami európskej integrácie. Od roku 1998 je nestraníckym, ale plnoprávnym členom Komisie základných hodnôt pri Predsedníctve Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Na pozvanie Nadácie Friedricha Eberta (Friedrich Ebert Stiftung) nedávno navštívil Slovensko s prednáškou o budúcnosti sociálnej demokracie, a pri tej príležitosti nám poskytol nasledovný rozhovor. S hosťom Slova sa zhováral Michal Polák Témou vašej prednášky bola budúcnosť sociálnej demokracie. Vedeli by ste stručne zhrnúť, čo si o tejto budúcnosti myslíte? - Povedal by som, že aby sme videli do budúcnosti, musíme sa poučiť z minulosti. Nemyslím vzdialenú minulosť, stačí sa pozrieť na posledných desať-dvadsať rokov, pozrieť sa, čo sa stalo v krajinách, kde dlhý čas vládli sociálnodemokratické strany. Vtedy bude zjavné, že musíme hovoriť o sociálnej demokracii v množnom čísle. Inými slovami, neexistuje len jediná sociálnodemokratická cesta, je ich viacero. Líšia sa straníckymi štruktúrami aj konkrétnou politikou, ktorú sledujú vo vláde. Myslím si, že v súčasnej sociálnej demokracii možno rozlíšiť tri rôzne tendencie. Prvú by som nazval tradičnou sociálnou demokraciou, ku ktorej podľa môjho názoru stále patrí francúzska a do istej miery nemecká strana. Potom je tu modernizovaná tendencia, tá sa podľa môjho názoru nachádza v škandinávskych krajinách, zvlášť Dánsku a Švédsku. Tá sa dokázala prispôsobiť novým podmienkam v medzinárodnej ekonomike a zmenám v spoločnosti. No a napokon existuje tretia tendencia, ktorú by som nazval liberálnou sociálnou demokraciou. Tá sa veľmi spolieha na trh – je to, pravdaže, politika, ktorú sledovali Noví labouristi v Spojenom kráľovstve. Aké sú hlavné rozdiely medzi nimi? - Opísať hlavné rozdiely je veľmi jednoduché. Liberálna sociálna demokracia – Noví labouristi a Tony Blair – sa príliš spoliehajú na trhové sily a neuvažujú o tom, čo je nutné robiť v sociálnej oblasti. Hoci v priebehu takmer desiatich rokov pri moci dosiahli určité úspechy v odklone od neoliberálneho obdobia Margaret Thatcherovej a Johna Majora, v ich krajine je stále neprijateľne vysoká miera chudoby a nepodarilo sa vyrovnať s jej dedením – teda s faktom, že deti, ktoré sa narodia do chudobných rodín, sa neskôr tiež samé stávajú chudobnými. Liberálna sociálna demokracia sa teda príliš spolieha na trh a nedostatočne na to, čo štát naozaj dokáže, teda poskytovať príležitosť. Na druhej strane existuje tradičná sociálna demokracia, ktorá sa zase v snahe dosiahnuť svoje politické ciele spolieha na štát príliš. Ak si povieme, že jedným z hlavných cieľov sociálnej demokracie je sociálne spravodlivá spoločnosť, potom tieto nástroje podľa môjho názoru na dosiahnutie tohto cieľa nestačia. Tradičná sociálna demokracia sa domnieva, že štát by mal poskytovať sociálnu istotu, a nezaoberá sa flexibilitou, ktorú si vyžadujú trhy. Nehľadí na to, čo považujem za kľúčový pojem budúcnosti demokracie, teda na rovnaké životné príležitosti pre každého jednotlivca. Nuž a potom tu máme, podľa môjho názoru víťaza, budúcnosť sociálnej demokracie, teda modernú či modernizovanú tendenciu – vidieť ju najmä vo Švédsku a Dánsku. Prečo sú moderní? Nevzdali sa svojho tradičného cieľa vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť. Zároveň sa im podarilo priblížiť sa k tomuto cieľu oveľa viac, ako ostatným dvom tendenciám, pretože prispôsobili svoje nástroje aspoň dvom hlavným zmenám v existujúcom prostredí. Teda na jednej strane rastúcej globalizácii a internacionalizácii trhov, a na druhej strane individualizácii spoločnosti. Najdôležitejšie bolo, že oveľa väčšmi ako iné krajiny investovali do ľudského kapitálu. Investovali do detí, do žien, a podľa mňa vytvorili „umožňujúci štát“. Teda štát, ktorý neposkytuje len istotu, ale aj príležitosti. Pričom to nedosiahli ani tak peňažnými transfermi, ako vysoko kvalitnými sociálnymi službami. Ale ak hovoríte o rovnosti príležitostí, nie je to náhodou príznak postupného posunu sociálnej demokracie smerom doprava? Aj keď vravíte, že netreba zachádzať príliš ďaleko do minulosti, vaše slová pripomínajú istú debatu spred približne päťdesiatich rokov. V britskej Labour Party vtedy vystúpilo pravé krídlo, vtedy ich nazývali revizionistami, ktoré tvrdilo, že sociálna demokracia by sa mala zamerať na rovnosť ako svoj hlavný cieľ. Pod rovnosťou však vtedy mysleli doslovnú rovnosť príjmov. Naproti tomu ľavé krídlo to považovalo za ústupok a sústreďovalo sa na štátne vlastníctvo verejných prostriedkov, ktoré považovalo za štrukturálny cieľ. Dnes nehovoríte dokonca ani o rovnosti príjmov, ale iba o rovnosti šancí... - Som absolútne presvedčený, že sa musíme nanovo zamyslieť nad tým, čo je to pravica a ľavica. Podľa môjho názoru štátne vlastníctvo a rovnosť príjmov nefungujú, a dokonca ani neviedli k vzniku oveľa spravodlivejšej spoločnosti. Pretože sociálni demokrati sa príliš snažili zasiahnuť až ex-post. Snažili sa sociálnou politikou vykompenzovať to, čo sa ľuďom nepodarilo dosiahnuť na trhu. Inými slovami, po tom, čo svoju prácu urobil trh, vyrovnávať spoločenskými transfermi príjmy. Myslím však, že takto sa veľmi nezmení postavenie, triedne postavenie, spoločenské vrstvy ani budúce vyhliadky. Lebo je už neskoro. O sociálnej spravodlivosti treba rozmýšľať oveľa modernejším spôsobom. Sociálna demokracia dnes konečne objavuje filozofov, ako sú John Rawls a Amartya Sen, ktorí nám toho o spravodlivosti vedia povedať oveľa viac, než predstavy o štátnom vlastníctve. Štátne vlastníctvo je v súčasnom svete tak či onak úplným anachronizmom. Čo na tom záleží, či štát vlastní oceliarne alebo telekomunikácie, tieto podniky tak či onak musia fungovať na trhu a správať sa podľa jeho pravidiel, či sú štátne, alebo súkromné. Štátna oceliareň, ktorá sa podľa týchto pravidiel správať nebude, vypadne v strednodobom horizonte z hry. Myslím si teda, že sa nemáme zaoberať ani tak štruktúrami, ako ste to nazvali, ako ľuďmi. Preto si myslím, že moderná sociálne spravodlivá politika musí zasiahnuť do ľudského životného cyklu veľmi, veľmi skoro. Keď kompenzujete tridsaťročnému robotníkovi alebo nezamestnanému jeho nízky či nijaký príjem, to je už neskoro. Jeho život to už nezmení. Ale dá sa zmeniť život detí chudobných, nižších tried. Ak im poskytneme naozajstnú – a nielen legálnu, čiže formálnu – ale naozajstnú rovnosť šancí. Potom sa môžu sami rozhodnúť, čo chcú robiť so svojím životom. To už nie je paternalizmus, a je to efektívnejšie. Ak dokážeme poskytnúť všetkým takúto rovnosť príležitostí, povedie to k vzniku oveľa spravodlivejšej spoločnosti, ako znárodnené oceliarne či telekomunikácie. Tie musia tak či onak fungovať na kapitalistickom trhu, iba na krátky čas a za cenu veľkých strát by mohli fungovať ako netrhový podnik. Potrebný je teda skorý zásah do skorej fázy životného cyklu. Treba „uzmocniť“ ľudí, a zvlášť sa sústrediť na deti pochádzajúce z chudobných rodín a rodín migrantov, ktorým ich sociálny pôvod neposkytuje šancu. Tu musí byť štát silný a poskytnúť im možnosti. Stará tradičná ľavica sa príliš zaoberala štruktúrou vlastníctva, a nie posilňovaním schopností. Čo sa však stane, keď ľuďom poskytneme dostatočné podmienky na rovnaké šance – no ako postupuje vývoj, ukáže sa, že veľká časť chudobných zostáva chudobnými alebo že ľudia v podradných zamestnaniach sa z nich nedostávajú nahor? Nehrozí, že keď sa sústredíme len na podmienky na rozvoj jednotlivca, aby sa potom v živote o seba postaral sám, nebude už legitímne snažiť sa pomôcť tým, ktorým sa to nepodarilo? - Chcel by som to trocha poopraviť – investície do ľudí, zvlášť do detí, by mali byť prioritou, ale priorita neznamená, že ide výlučne o toto. Samozrejme, treba niečo robiť aj po tomto období tvorby prvých príležitostí. V priebehu životného cyklu sú potrebné aj druhé a tretie šance, aj keď už má človek tridsať alebo štyridsať. Ale stále sú to investície do ľudského kapitálu. Iné je, čo s ľuďmi, ktorým sme poskytli všetky rovnaké príležitosti – a ktorí boli neúspešní. Na to môže byť veľa dôvodov. Myslím si, že spoločnosť potom musí poskytovať možnosť slušného života. Treba sa teda o nich starať viac, než by sa starali liberáli, a poskytnúť im istotu. Ale myslím si, že tá by mala byť spojená s určitými podmienkami. Aj ten, kto bol na trhu neúspešný, by mal mať možnosť viesť slušný život. Ale ak niekto napríklad odmieta ponuky práce, potom si myslím, že treba uvažovať o tom, akú podporu mu poskytnúť. Môžeme sa poučiť z dánskeho príkladu. Dáni sú vo svojej podpore pre nezamestnaných nesmierne štedrí, ale spájajú ju s istými podmienkami. Ak niekto naozaj odmieta každú prácu, lebo si spočíta, že zo sociálnej podpory dostane dosť peňazí, potom si myslím, že sociálny systém je zle nastavený. Som teda za štedré príspevky, ale tieto príspevky by mali byť spojené s podmienkami, že ľudia buď prijmú ponuku práce, alebo investujú do svojho ďalšieho vzdelávania. Mali by sa zúčastňovať na tréningových programoch, seminároch, mali by prispôsobiť svoje schopnosti trhu. Musíme sa teda o nich postarať, ale nemalo by to byť bez podmienok. Nemusíme sa púšťať do rozsiahlej debaty o štátnom vlastníctve, no predsa sa žiada poznamenať, že z vašich slov ako by vyplývala prílišná akceptácia predstavy, že existuje trh dokonalej konkurencie. No pravidlá trhov, zvlášť globálnych, také nie sú. Deformuje ich prítomnosť veľkých hráčov, ktorí si ich prispôsobujú podľa svojich potrieb. Niet dôvodu domnievať sa, že za priaznivých podmienok – a treba hneď povedať, že v tejto chvíli nevieme, čo to znamená – by veľkí štátni hráči nemohli prispôsobovať trh svojim potrebám. Je fakt, že zatiaľ sme neprišli na to, ako to urobiť – štátne spoločnosti sa buď správajú trhovo, alebo sú zväčša neefektívne. No predsa zostáva pravdou, že trh nie je takým diktátorom, ako by sa to z vašich slov mohlo zdať. - Súhlasím. Štáty stále hrajú a do istej miery môžu hrať úlohu pri formovaní trhov. Nie však cez vlastníctvo, ale cez koordinačnú politiku. Na vlastníctvo neverím. Nezáleží na tom, aké percento priemyselných podnikov vlastní štát. Vezmime si historický príklad: švédska sociálna demokracia nikdy nemala veľký zospoločenštený sektor. Bol oveľa menší, než v Nemecku, Taliansku, či Francúzsku. Verili na takzvaný „funkcionálny socializmus“, o ktorom písal ekonóm Gunnar Myrdal. Aj ja teda verím na funkcionálny socializmus, na to, že treba stanoviť pravidlá, poskytnúť správne stimuly. V dvadsiatom prvom storočí, vo svete globalizovaného trhu, by mala byť oveľa väčšia koordinácia na európskej úrovni. Európska únia by mohla byť určitým politickým priestorom, kde by sa lepšie koordinovala povedzme politika zamestnanosti alebo dokonca aj fiškálna politika. Nijako nie som unesený ani politikou Európskej centrálnej banky, ktorá je zameraná výhradne na stabilitu meny a neberie dostatočne do úvahy ďalšie makroekonomické ciele, ako je ekonomický rast a rast zamestnanosti. Verím teda na nastavenie správnych pravidiel, ale neverím na vlastníctvo. Spomenuli ste filozofa Johna Rawlsa. Aby sme v skratke pripomenuli jeho myšlienky, podľa jeho teórie sa spravodlivá spoločnosť musí riadiť dvoma princípmi, pričom ten prvý má prednosť pred tým druhým. Podľa prvého majú všetci rovný nárok na čo najširšiu slobodu, ktorá sa má skĺbiť so slobodou iných. Podľa druhého, známeho ako princíp rozdielnosti, je materiálna nerovnosť v spoločnosti spravodlivá len vtedy, keď prospieva tým, ktorí sú na tom najhoršie. Táto teória je však súčasťou liberálneho politického myslenia. Nepovažujete to za ústup, za problém pre sociálnu demokraciu? - Nemal by to byť problém. Kedysi sa to za problém považovalo. Rawlsovu teóriu považovali za „liberálnu“ teóriu spravodlivosti. S týmto názorom celkom nesúhlasím. Je liberálna v tom zmysle, že sa začína od jednotlivca. Nie od tried, od kolektívov. A to, myslím si, je v moderných spoločnostiach celkom primerané. Nemali by sme ani tak uvažovať o triedach, ako o tom, ako „uzmocniť“ ľudí – a to znamená začať od jednotlivca. Je zrejmé, že to je liberálny princíp, ale zároveň je to princíp, ktorý si môže moderná sociálna demokracia bez problémov osvojiť. Lebo druhú časť Rawlsa, slávny princíp rozdielnosti, by som nikdy nepovažoval za liberálnu. Všetku politiku treba posudzovať podľa toho, či pomáha tým najmenej zvýhodneným v spoločnosti. Ak by sociálna demokracia dosiahla skutočný rawlsovský svet, kde by to platilo, vyžadovalo by si to podľa môjho názoru viac prerozdeľovania, než robil švédsky sociálny štát v sedemdesiatych rokoch. Rawls je teda liberál svojím prvým princípom, ale druhým je v podstate sociálnym demokratom. Preto je to, myslím, tá najlepšia teória sociálnej demokracie dvadsiateho prvého storočia. No Rawlsova teória nie je liberálna len tým, že sa začína od jednotlivca. Je liberálna aj tým, že nadraďuje princípy slobody nad princíp rovnosti. To otvára dvere kritike, podľa ktorej sa druhý princíp nikdy nedostane k slovu, pretože to by si vyžadovalo prerozdeľovanie – a prerozdeľovanie je v rozpore so základnými slobodami. Odobrať prostriedky jedným a odovzdať ich druhým je údajne porušením týchto základných slobôd. Takto kedysi argumentoval Robert Nozick a dnes má v strednej Európe všeobecne a na Slovensku zvlášť mnohých nasledovníkov... - Nesúhlasím s Nozickovým argumentom. Áno, prvý princíp si vyžaduje úplne rovné rozdelenie politických práv. Ale neviem, prečo by to malo narušiť alebo zabrániť fungovaniu princípu rozdielu. Myslím si, že každá teória spravodlivosti v demokracii musí byť založená na rovnom rozdelení politických práv – to znamená, čo človek, to hlas, ďalej rovnosť pred zákonom atď. Ale prečo by takéto niečo malo brániť prerozdeľovaniu podľa princípu rozdielnosti? Rozlišoval by som medzi politickými právami a vlastníckymi právami. Robert Nozick a iní libertariáni sa v zhode s tradíciou siahajúcou k Johnovi Lockovi sústreďujú na vlastnícke práva, ktoré podľa nich má rovnakú hodnotu ako osobná sloboda či právo na život. A to neakceptujem. Rozlišoval by som teda medzi klasickými vlastníckymi právami, ktoré libertariáni považujú do istej miery za najdôležitejšie ľudské práva, a politickými právami, kde je podľa mňa rovnosť základným princípom každej demokracie. Spomenuli ste, že sociálna demokracia by sa mala sústrediť na investície do ľudského kapitálu. Tomu sa obyčajne hovorí snaha o znalostnú ekonomiku. Ako však môže tento prístup fungovať, ak je nutné, aby v spoločenskej deľbe práce existovali aj podradné miesta, „špinavá“ priemyselná práca? Zdá sa, že znalostná ekonomika môže existovať jedine v prípade, že jej priemyselné výrobky pochádzajú odinakiaľ. Inými slovami Švédsko si môže dovoliť zamestnávať všetkých svojich obyvateľov na dobrých, vysokokvalifikovaných pracovných miestach – ak „špinavú prácu“ obstarajú obyvatelia Číny a Indie... - To by sme otvorili novú otázku, otázku globálnej spravodlivosti. Ak sa niekde vyrába tovar v strašných podmienkach, v Indii alebo v Číne, nemali by sme to akceptovať. Ale v kapitalistickom svete – a svet je kapitalistický, nevieme, ako ho zmeniť, a bola by to podľa môjho názoru „zlá“ utópia, keby sme chceli – to musíme urobiť po-mocou regulácie medzinárodných obchodných režimov a noriem, možno cez Svetovú obchodnú organizáciu. Ale ešte k tým zamestnaniam – nízkokvalifikovaná práca v priemysle v OECD a priemyselných krajinách EÚ mizne. Vyparuje sa. Týchto pracovných miest jednoducho veľa nebude. Ak by sme ich chceli, nepochybne by sme za to zaplatili určitou stratou prosperity. Takéto miesta pre nízko kvalifikovaných ľudí mať nebudeme, na rozdiel od fordistickej masovej výroby päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Ale priestor je v službách. V sociálnych službách, kde možno týchto ľudí zaučiť a štát môže dotovať ich aktivitu. Aktivitu ľudí, ktorí neboli úspešní vo vzdelávacom systéme a nepodarilo sa im využiť svoje šance. Asi desať-pätnásť percent ľudí sa nevzdelá ani v tom najlepšom systéme. Musíme sa teda zaoberať pracovnými miestami dotovanými z verejných zdrojov. Myslím si, že je to stále lepšie, ako financovať im život bez práce. To by bol opäť katastrofálny príklad pre ich deti. Vieme, ako takéto rodiny fungujú, majú problémy s alkoholizmom a podobne a deti sa v ich napodobňovaním nemôžu naučiť pracovnej morálke. Som za prácu. Spravodlivá spoločnosť by mala ľuďom pomôcť k práci. Preto ma veľmi nepresviedča predstava základného príjmu a podobné myšlienky. Špinavá, nepríjemná priemyselná práca sa však nestráca „len tak“. Existuje na to očividný ekonomický dôvod, menovite komparatívne výhody. Krajiny a regióny sa sústreďujú na to, v čom sú relatívne najlepšie. Vyspelé ekonomiky OECD sa špecializujú na vysokokvalifikovanú, na kapitál náročnú prácu, kým rozvojové krajiny, ktoré nemajú túto možnosť, sa špecializujú práve na „špinavú“ prácu. Takže tieto podradné zamestnania nemiznú, iba sa presúvajú. Dobrý život v krajinách západu je vykúpený ťažkým životom v rozvojom svete, ba do istej miery aj v krajinách strednej a východnej Európy. - S tým by som asi súhlasil. Ale čo z toho vyplýva? Nemôžeme zmeniť povedzme pracovné podmienky v Číne a Indii, nemôžeme dosiahnuť, aby sa vyrábalo v nezávadnom prostredí, aby mali štyri týždne dovolenky ročne, garantovanú prácu a osemhodinový pracovný čas. Sú isté čiastkové inštitucionálne mechanizmy, a som silne za to, aby sa použili. Ale podstatu vášho argumentu to nezmení. Do istej miery žijemev tejto deľbe práce vo výsadnej pozícii . Ale aká alternatíva existuje? Nemôžeme predsa jedným dychom dostať Indiu, Thajsko, Keňu, alebo iné krajiny do 21. storočia, aby mali rovnaké podmienky ako Dánsko. To sa nedá. Do istej miery z nich teda ťažíme. Ale potom by sme sa mali zaoberať spravodlivejším obchodom. To, samozrejme, nie je ľahké. Vyrábajú tovary intenzívne na prácu, nie na znalosti či kapitál. A tovary náročné na znalosti a kapitál majú na trhu obrovskú výhodu. Možno, že z týchto krajín ťažíme, ale mali by sme aj pomôcť pri ich rozvoji. Hovoríte, že ste proti základnému príjmu, pretože sa domnievate, že práce bude dosť pre všetkých. Faktom však je, že v Európe existuje problém dlhodobej nezamestnanosti. Sú ňou niekedy postihnutí ľudia, ktorí sú už druhou či dokonca treťou generáciou nezamestnaných. Prípadný dočasný nárast dopytu na trhu práce tento problém nevyrieši. Na čom sa teda zakladá váš optimizmus? - No po prvé empiricky pozorujeme, že sú krajiny, kde je plná zamestnanosť – Dánsko, Švédsko, Švajčiarsko, Spojené štáty, do istej miery aj Veľká Británia. To naznačuje, že existuje spôsob, ako ju dosiahnuť. Tie spôsoby sú rôzne. Existuje anglosaský kapitalistický prístup – jednoducho dotlačiť ľudí na trh, nedať im sociálne zabezpečenie, a potom sa jednoducho budú musieť zamestnať, inak dlho neprežijú. A potom je tu iná, škandinávska cesta, investovať do ľudí, vytvárať miesta vo verejnom sektore. Neverím veľmi na verejné vlastníctvo, ale rozhodne verím na verejné služby. Tento sektor by mal byť v Európe väčší – nemal by dosahovať dvadsaťpäť percent zamestnanej pracovnej sily, ale mal by byť väčší, ako je povedzme v Nemecku. Jednou z jeho súčastí by mali byť sociálne služby. Naše spoločnosti starnú a stojí pred nami veľa práce v oblasti starostlivosti. Toľko teda k empirickému pohľadu. No a potom, domnievam sa, že trhy sú veľmi dynamické, vytvárajú nové požiadavky, prichádzajú s novými produktmi. Samozrejme, prírodné zdroje nie sú nekonečné, musíme byť opatrní, prichádzať s inováciami a vynálezmi, nachádzať nové zdroje energie – a to trh zrejme dokáže lepšie ako štát. Ako hovoríte, aby trh dokázal absorbovať pracovnú silu, musí prichádzať so stále novými produktmi. Motorom ekonomiky sú investície – zamestnanosť nezávisí od momentálnej úrovne bohatstva spoločnosti, ale od rastu. Lenže takýto exponenciálny rast je dlhodobo jednoducho neudržateľný. Ako ste sám spomínali, prírodné zdroje sú obmedzené a nemožno ich čerpať donekonečna. Zamestnanosť v danom systéme teda závisí od ničenia životného prostredia. - Lenže rast dnes nepoháňajú ani tak materiálne tovary, ako služby. Ak sa pozrieme na rozvinuté krajiny, zistíme, že menej ako dvadsať percent ľudí je zamestnaných v priemysle. Zvy-šok sú služby. Rast služieb nespôsobuje také znečisťovanie životného prostredia, ako je to v prípade výroby založenej na uhlí a oceli. Preto si myslím, že tento rast sa nedá porovnať s rastom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. To sa, pravda, nedotýka druhého problému, obmedzeného množstva prírodných zdrojov. Nemeckí profesori by radi mali odpoveď na každú otázku, ale na túto ju ja nemám. Jednoducho neviem. Keby som vedel, asi by som bol generálnym tajomníkom OSN. Vieme, že je to problém, musíme hľadať obnoviteľné zdroje energie – solárnu, veternú – som za. A dokonca patrím aj k menšine sociálnych demokratov v Nemecku, ktorí veria aj na jadrovú energiu. Vyjadrili ste sa, že plná zamestnanosť by sa mala dosahovať aj pomocou zamestnávania vo verejnom sektore. Odporcovia ľavice však tvrdia, že v tomto prípade ide o akúsi „umelú“ zamestnanosť, a odmietajú, aby sa financovala z daní. Tento druh zamestnanosti je podľa nich neefektívny. - Myslím, že tento argument je absolútne nesprávny. Samozrejme, musíme hľadieť na to, o akých miestach vo verejnom sektore sa hovorí. V klasických sociálnych službách, ako sú zdravotníctvo, vzdelávanie a starostlivosť o prestarnutých je zamestnaná vysoko produktívna pracovná sila. To je zrejmé, keď sa pozriete napríklad na vzdelávací systém. Ak hovoríme o sociálnych službách, ktoré sa tradične robili v rodine, robili ich ženy, a to im bránilo v plnom vstupe na trh práce. Pritom ženy sú dnes vo vyspelých priemyselných krajinách lepšie kvalifikované ako muži, takže sa dá povedať, že 21. storočie bude storočím žien – ak sa im poskytnú verejné služby, ktoré ich oslobodia od tradičnej práce v rodine, ktorá im bráni v tom, aby boli produktívne pre celú spoločnosť. Čo by ste radili sociálnodemokratickej vláde na Slovensku – v malej otvorenej ekonomike, ktorá navyše zakúsila obdobie tvrdých neoliberálnych štrukturálnych zásahov? O čo by sa mala sociálna demokracia na Slovensku pokúsiť? - Nemyslím si, že by vaša krajina mala nasledovať prístup tradičného sociálneho štátu, čiže konzervatívneho sociálneho štátu, ako ho poznáme dajme tomu z Belgicka či Nemecka. Vrátim sa ku kriticky dôležitému pojmu životných šancí – treba investovať do ľudského kapitálu. Nemalo by sa to nechať na trh, nemal by to byť anglosaský prístup, kde si bohaté a majetné rodiny zabezpečujú to najlepšie vzdelanie pre svoje deti a verejné školy sú nanič, ako je to do istej miery v Spojených štátoch. Myslím, že tu sa dá prispieť k spravodlivejšej spoločnosti, zlepšiť šance detí, vytvoriť väčšiu rovnosť príležitostí. A samozrejme, poskytnúť aj väčšie zabezpečenie – lebo tým sa líšite od krajín, ako je Nemecko, kde treba zaviesť väčšiu flexibilitu, pružnosť, a ktoré sa na zabezpečenie sústreďujú príliš. Základnou otázkou sú však investície do ľudského kapitálu, investície do vedy a výskumu, a investície do sociálnych služieb. Dobrých sociálnych služieb. Ak štát poskytne dobré služby, a ľudia budú vedieť, že je dobré, keď ich deti chodia do štátnych škôlok či škôl, poskytuje to štátu legitimitu. Vtedy sú ľudia viac naklonení tomu, aby platili dane – lebo vedia, že za ne niečo dostanú. Ak štát poskytuje služby nízkej kvality, ako je to do veľkej miery u vás, znamená to stratu legitimity, a to zase znižuje ochotu ľudí platiť dane. Myslím, že treba preraziť von z tohto bludného kruhu. To nie je nejaký celkový program, nie je to utópia. Je to však čosi, čo je veľmi realistické.