Príbeh nielen o novej českej vláde
Spojené štáty majú prinajmenšom vplyv na formovanie a činnosť politiky v postsocialistických štátoch strednej Európy. Príkladom je proces zostavovania súčasnej českej vlády. Tá vznikla v podmienkach, keď strany, ktoré ju tvoria na základe volebných výsledkov, nezískali v Poslaneckej snemovni ČR potrebné množstvo mandátov. Niekoľko dní pred zostavením vlády upútala pozornosť správa, podľa ktorej sa predseda ČSSD Jiří Paroubek stretol na svojej chate s americkým veľvyslancom v Prahe. Údajne pre vládnu krízu. O niekoľko dní na to sa zrodila česká vláda na čele s Mirkom Topolánkom. Hoci vzhľadom na výsledok volieb mohla vzniknúť s rovnakou pravdepodobnosťou aj vláda ladená ideologicky opačne. Prítomnosť vplyvu zvonka V podstate prvým významným krokom novej vládnej garnitúry bolo oficiálne prijatie americkej žiadosti o umiestnenie súčasti systému protiraketovej obrany na českom území. Túto žiadosť prijal staronový premiér Topolánek s nadšením ako „prejav dôvery euroatlantického partnera“, ktorý prispeje k „zvýšeniu bezpečnosti Česka“. Ministerka obrany Českej republiky dokonca priznala, že prvé telefonické kontakty prebehli ešte skôr, ako vláda získala dôveru v parlamente. Bolo by predčasné robiť zo stretnutia Jiřího Paroubka s veľvyslancom Spojených štátov amerických konkrétne závery. Šéf sociálnej demokracie nemusel len preto, že sa stretol s Američanom, vystupovať servilne. Proces vzniku vlády vyhovujúcej USA mohol teoreticky prebehnúť aj bez neho. Ale už samo stretnutie vypovedá o tom, že Američania sa cítia kompetentní zasahovať do českých vnútorných záležitostí. Podiel a úloha proamerickej českej pravice je potom záležitosť, ktorá nepotrebuje širokú analýzu. Otázka stojí skôr tak, do akej miery je kontrola prítomná nad systémom ako takým. Priame a nepriame nástroje Kontrolovať systém znamená dosiahnuť jeho požadovaný stav bez ohľadu na vôľu ľudu. Priama, vnútorná kontrola sa realizuje takmer vždy v podmienkach formálnej demokratickosti. Ako príklad môže poslúžiť „najtvrdšie“ obdobie bývalého režimu. V päťdesiatych rokoch existoval v Československu formálny pluralizmus – ústavný článok o vedúcej úlohe KSČ prijali až v roku 1960. Pôsobilo tu teda viacero formálne rovnocenných strán a nezávislých spoločenských organizácií. Ideologická jednofarebnosť, ktorej predpokladom bola reálna neexistencia opozičných masmédií a občianskych združení však robila akúkoľvek rôznosť iba formálnou. Politicky pôsobiť znamená pôsobiť prostredníctvom médií. Kto k nim nemá prístup, akoby ani neexistoval. Masmediálna, a tým aj ideologická jednofarebnosť robí akýkoľvek pluralizmus formálnym. Umožňuje hocijakú odchýlku či pokus o ňu veľmi rýchlo eliminovať a vtesnať do jednotného režimistického rámca. Podobnú úlohu plnia aj spoločenské organizácie, ktoré vytvárajú spoločenskú legitimitu vládnutia. V ich rukách sa často nachádza i „nezávislá“ kontrola, a teda aj interpretácia výsledkov volieb. Ako to bolo za Dzurindu K situácii, ktorá sa nebezpečne podobá vyššie opísanému stavu systému, preukázateľne došlo počas Dzrindovej vlády. Postupne zanikali opozičné médiá s masovou pôsobnosťou a nastolila sa kontrola politicky aktívnych „mimovládiek“ jednou politickou skupinou. Vzniklo úzke personálne prepojenie vedenia týchto organizácií, ktoré priamo nadviazali na politickú moc a na vláde naklonené médiá. To sa zvýraznilo aj tým, že tieto ,,mimovládky“ boli a stále sú financované prevažne z troch amerických fondov. Na jednej platforme sa teda stretli zástupcovia „občianskej“ spoločnosti, predstavitelia vlády a vedúci pracovníci masmédií. Pritom charakter týchto organizácií najlepšie vyjadruje ich reálna legitimita a financovanie: pätnásť „mimovládiek“ združovalo niekoľko sto členov, ktorí ich nefinancovali členskými príspevkami, ale sami boli platení z rozpočtu USA. To ani formálne nie je občianska spoločnosť. Tento systémový stav prekonáva aj tvorcov predošlého systému. Nepriama kontrola systému znamená v podstate vytvorenie takých medzinárodných podmienok a vzťahov, v rámci ktorých má politický subjekt na domácej politickej scéne iba obmedzené možnosti. To spravidla dostane svoje vyjadrenie v začlenení do širšieho medzinárodného „byra“ politických strán. Vyčlenenie z neho potom hrozí izoláciou v medzinárodných vzťahoch. To všetko sa potom zastrešuje nejakým ideologickým rámcom, ktorý, pochopiteľne, vždy osciluje okolo pojmov sloboda a demokracia. Ideologické zdôvodňovanie Pred novembrom 1989 bola závislosť od ZSSR najmä vonkajšia – Sovietsky zväz nekontroloval v Československu spoločenské organizácie, ani na našom území priamo politicky neúčinkovali sovietske masmédiá. Po roku 1989 sa postupne ustanovil stav, v rámci ktorého sa dá hovoriť o priamej, vnútornej kontrole jednotlivých prvkov systému moci. Napriek tomu, že takáto úroveň kontroly je v podstate absurdná, celá „odborná verejnosť“ zatiaľ len hlúpo preberá oficiálny ideologický slovník. Reálny stav systému pritom nikdy nezodpo-vedá stavu, ktorý sa vykresľuje ideologicky. Ideologická argumentácia sa vždy zakladá na tvrdení, že daný stav je výnimočný tým, že v jeho podmienkach nie je možné zavedenie negatívnych javov. Čiže neskúma sa demokratickosť systému, ale šírenie „demokracie“ ako politicko-ideologického konceptu, najčastejšie liberalizmu alebo socializmu. Je to teoretický aj empirický nezmysel. Historicky sa napríklad vyskytli totalitné systémy „liberalistického“ i „socialistického“ typu. Napriek tomu väčšina tzv. politológov sa pri popise systémového stavu obmedzí na niekoľko klišé, ktoré sa používali v presne opačnom ideologickom garde. Používajú však aj úplne zhodný slovník ako pred rokom 1989, ale v ešte dogmatickejšej podobe. A pritom sú takí arogantní, že odmietajú rešpektovať základné skutočnosti. Počnúc tou, že nie sú vôbec originálni. O hre na slovíčka Kolotoč sa krúti stále dokola. Ideologickými argumentmi sa zdôvodňuje, prečo je nemysliteľné skúmať v „našom pokrokovom zriadení“ uvedené javy a celá „veda“ sa obmedzuje na produkciu nezmyslov. Tie majú dokázať, že v systéme, pre ktorý platí ideológia A, platia úplne iné zákonitosti ako v systéme, pre ktorý platí ideológia B. V uplynulom období dosiahla ideologizácia nebývalé rozmery. Vo vzťahu k tomuto procesu treba chápať všetky pozitívne pojmy ako napríklad ,,demokracia“. Tým sa označujú všetky to-talitné systémy (okrem fašistického). Teoreticky je dokonalá každá demokracia. Jej obmedzenia nemajú konkrétny ideologický, ale systémový základ. Čiže na základe ideologického kľúča sa nedá dopredu definovať, o systém akej kvality pôjde, čo je historický fakt. V niektorých aspektoch môžeme hovoriť o zlepšení, ale v iných, ako je napríklad kontrola zvonka, o zhoršení stavu. Hoci sa tento stav dá pomerne ľahko vyjadriť, nik zatiaľ nenašiel odvahu na to, aby išiel hlavou proti múru. Pritom nie je nijaký objektívny dôvod na to, aby sme sa domnievali, že na Slovensku platia iné pravidlá ako v ostatných krajinách strednej Európy. Na tom môže sotva niečo zmeniť iba existencia Ficovej vlády sama osebe. Autor je študent politológie
