Sloboda, spravodlivosť a kapitalizmus

Kým som začal chodiť na univerzitu, domnieval som sa, a ako asi veľká väčšina z vás sa aj stále domnievam, že aby sme mohli rozhodnúť o tom, či je nejaké obdobie z ekonomického hľadiska dobré, alebo zlé, musíme zvážiť, ako sa v konkrétnom čase darí ľuďom všeobecne. Ak sú na tom ľudia väčšinou dobre, znamená to, že sú dobré časy, ak nie sú, potom sú časy zlé. Keďže som sa to domnieval pred svojím príchodom na univerzitu, prekvapilo ma, čo som počul na jednej zo svojich prvých prednášok, ktorú predniesol nebohý Frank Cyril James, vtedy riaditeľ a rektor McGillovej univerzity. Okrem svojej riaditeľskej pozície každý rok prednášal o ekonomických dejinách sveta od ich ťažko rozlíšiteľného počiatku až do roku, v ktorom prednášal. V mojom prípade to bol rok 1958 a v prednáške, o ktorej vám chcem povedať, James opisoval výsek moderných dejín, nejaké štvrťstoročie, žiaľ nepamätám sa, ktoré. Pamätám sa však, čo o ňom povedal: „Toto,“ povedal, mysliac tým oné roky, „boli z ekonomického hľadiska skvelé časy. Ceny boli vysoké, mzdy nízke...“ A pokračoval ďalej, ale ja som zvyšok vety už nepočul. Nepočul som ho, pretože moju myseľ zamestnávala otázka, či myslel to, čo povedal alebo či prehodil slová „vysoké“ a „nízke. Lebo aj keď som neštudoval ekonómiu, bol som presvedčený, že vysoké ceny a nízke mzdy znamenali ťažké časy, nie časy dobré. Postupne som však prišiel k záveru, že James si dával príliš veľký pozor, než aby tie slová vymenil. Z toho vyplývalo, že čo povedal, myslel vážne. A ďalej z toho vyplývalo, že ak povedal, že časy boli dobré, myslel tým, že boli dobré pre zamestnávateľské triedy, pre ľudí, ktorých sa takto ukázal byť hovorcom – keďže pri nízkych mzdách a vysokých cenách sa dá z námezdných robotníkov vyžmýkať veľa peňazí. Takto otvorene sa o čisto inštrumentálnom postavení väčšiny ľudstva písalo v ekonomickej literatúre devätnásteho storočia bežne, a James bol pripomienkou či pozostatkom tohto veku. Z dôvodov, ku ktorým sa hneď dostaneme, je dnes otvorená rozprava typu Cyrila Jamesa skôr zriedkavosťou, aspoň na verejnosti. Je to rozprava, ktorá šokujúco pristupuje k ľudskej práci tak, ako k nej v praxi pristupuje kapitalistický systém: ako k zdroju na rozšírenie bohatstva a moci tých, ktorí pracovať nemusia, pretože toľko bohatstva a moci už majú. Mojou témou dnes večer je reálny kapitalizmus, a rád by som začal kapitalizmom Veľkej Británie. Momentálne ho má pod správu konzervatívna vláda, ktorá sa pustila do sústredeného útoku na životnú úroveň a na demokratickú moc dvoch obrovských, navzájom sa prelínajúcich skupín obyvateľstva: ľudí z robotníckych vrstiev a chudobných ľudí. Je to vláda oddaná ochrane súkromného vlastníctva a obnove, ak sa to len považuje za politicky možné, tých vlastníckych práv, ktoré podľa konzervatívcov podmyla roky tečúca socialistická voda. Ako všetky veľké ľudské projekty, aj konzervatívna politika má rôzne zdroje inšpirácie. Čiastočne je motivovaná štrukturálnymi potrebami súčasného britského kapitalizmu. Čiastočne však napĺňa, alebo aspoň má napĺňať, aj revanšistické túžby rozšírené medzi strednými a vyššími triedami. Mnohí z nich cítia, že je zlé, keď sa majú ľudia skromného postavenia tak pohodlne a sú takí mocní, za akých ich dnes považujú. Je zlé, keď človek, ktorý je len priemyselný robotník – alebo horšie, nezamestnaný, a teda neprispievajúci k tvorbe národného bohatstva – platí nízky nájom za priestranné ubytovanie, a keď je oslobodený od obáv súvisiacich so vzdelávaním a zdravím svojich detí. Príslušníci robotníckej triedy a tí pod nimi – niektorí dokonca ani len nie bieli – toho očakávajú aj dostávajú príliš veľa, majú príliš veľké slovo na pracovisku aj inde, na úkor príjmov a autority tých, ktorí sú im triedne nadradení. V mnohých konzervatívnych srdciach sa preto uhniezdila hlboká túžba po fundamentálnom posune bohatstva a moci v prospech bohatých ľudí a ich rodín. Súčasná vládna politika sa oficiálne touto túžbou neospravedlňuje. Čiastočne preto, lebo ako si Cyril James asi neuvedomil, žijeme v demokratickej dobe a politiku treba obhajovať pred obyvateľstvom všeobecne, nie iba pred privilegovanými a čiastočne preto, že z ľudskej povahy vyplýva potreba veriť aspoň z času na čas, že to, čo robíme, je morálne správne. Sklon produkovať ideológiu a sklon konzumovať ju sú fundamentálnymi črtami ľudskej povahy. Ako povedal Isaac Deutscher vo svojej knihe Nedokončená revolúcia: „Štátnici, vodcovia i obyčajní ľudia, všetci potrebujú mať subjektívny pocit, že to, za čo sa stavajú, je morálne správne.“ Príslušníci vládnucich tried potrebujú cítiť, že ich vláda je morálne oprávnená a príslušníci ovládaných tried potrebujú cítiť, že je morálne primeraná ich ochota poslúchať. Argumenty v prospech kapitalizmu Všeobecná potreba ideológie a konkrétne požiadavky veku demokracie spoločne vedú k vzniku veľkej masy oprávňujúcej viery, ktorá je naozaj dušou konzervatívnej teórie a praxe. Bez ohľadu na jej najzákladnejšie tajné súvislosti s bezprostrednejšími príčinami konania a so štrukturálnymi potrebami súčasného kapitalizmu, existuje úprimné presvedčenie, že ochrana súkromného vlastníctva, zvlášť vo väčších nahromadených množstvách, je dobrá vec – nie preto, že to jedným pomáha a druhým škodí, ale z dôvodov, za ktoré sa netreba hanbiť. V ideologickej rozprave členov vlády a ich stúpencov sú podstatné tri takéto dôvody. Režim súkromného vlastníctva sa obhajuje na základe toho, že oživuje výrobu, ochraňuje slobodu a je v súlade s princípmi spravodlivosti. Môžeme ich nazvať ekonomickým argumentom, argumentom slobody a argumentom spravodlivosti. Podľa ekonomického argumentu vedie kapitalistický trh, na ktorom už z definície vládne súkromné vlastníctvo, k dobrým ekonomickým dôsledkom. Je nádherne produktívny, čo je prospešné pre všetkých. V trhovej ekonomike sú dokonca aj chudobní menej chudobní ako v iných druhoch ekonomík. Tu sa zjavuje myšlienka stimulov. Zasahovať do prirodzenej tendencie hromadenia vysokých odmien u tých, ktorí sa tešia z bohatstva a vysokého postavenia znamená utlmovať ich tvorivosť ako investorov, podnikateľov a manažérov – na všeobecnú škodu. Púšťať sa do politiky prudko progresívnych daní, dedičských daní a podobne znamená vzdať sa zlatých vajec, ktoré by inak uháňaní boháči kládli. Rozšírme priepasť medzi bohatými a chudobnými a bohatí, ale aj chudobní budú bohatší, než by inak boli. Ale po druhé, a to je odlišný argument, akýkoľvek odklon od voľného trhu má nielenže spomínaný záporný dopad na blahobyt, ale je zároveň prečinom voči slobode. Ekonomická sloboda má priaznivé ekonomické dôsledky, ale je dobrá aj bez ohľadu na ne, pretože sloboda je dobrá ako taká, a ekonomická sloboda je jednou z jej foriem. A nakoniec je to argument spravodlivosti. V druhom týždni volebnej kampane roka 1979 Margaret Thatcherová vyhlásila, že je nutné obnoviť kapitalizmus nielen z ekonomických, ale aj z mravných dôvodov. Súkromné vlastníctvo napokon patrí tým, ktorí ho vlastnia. Z toho vyplýva, že je v podstate akousi krádežou zdaňovať ho v prospech tých, ktorí ho nevlastnia, a preto Ronald Reagan uviedol, že nedokáže prísť na žiadne morálne zdôvodnenie progresívnej dane z príjmu (nech sa snaží, koľko chce). Ak je toto moje, kto vrátane štátu má právo mi časť z toho zobrať? A ak je toto moje, akým právom mi štát cez regulácie a direktívy prikazuje, čo s tým mám urobiť? Režim plne voľného podnikania je dobrý, lebo produkuje blahobyt a chráni slobodu. A zároveň je to forma ekonomiky, ktorú si vyžadujú princípy spravodlivosti. Dnes večer nie je čas prediskutovať všetky tri argumenty, a o tom ekonomickom hovoriť nebudem. Argumentom slobody sa budem zaoberať dosť podrobne. A hoci nebudem môcť venovať rovnakú pozornosť aj argumentu spravodlivosti, strávim nejaký čas tým, aby som vás presvedčil, že otázka, či je kapitalizmus spravodlivý, alebo nie, je veľmi dôležitá. Mnohým to pripadá ako zjavná pravda, ale na ľavici existuje silná tendencia myšlienku spravodlivosti zhadzovať, a proti tejto tendencii by som sa chcel v tejto prednáške postaviť. Libertarianizmus a vlastníctvo V tom, že nehatený kapitalizmus maximalizuje slobodu, sa zhodujú dve rôzne skupiny mysliteľov: takzvaní libertariáni, ktorí sú navyše za takýto nehatený kapitalizmus, a niektorí (nie všetci) liberáli, ktorí sa síce zhodujú s libertariánskou vierou v totožnosť kapitalizmu a slobody, ale rozchádzajú sa s nimi v názore na politické opatrenia, pretože iné hodnoty, napríklad rovnosť či blahobyt, oprávňujú podľa nich obmedzenie slobody, a pretože obviňujú libertariánov, že v príliš totálnej honbe za jediným dobrom slobody obetujú priveľa iných dobrých vecí. Súhlasia teda s libertariánmi v tom, že rýdzy kapitalizmus je rýdzou a jasnou slobodou alebo prinajmenšom rýdzou a jasnou ekonomickou slobodou, no domnievajú sa, že ekonomickú slobodu možno v súlade s právom a rozumom okresať. Domnievajú sa, že slobodu treba vyvážiť aj inými hodnotami a že takzvaná zmiešaná ekonomika sociálneho štátu dosahuje ten správny kompromis. Budem sa snažiť dokázať, že libertariáni i liberáli spomínaného druhu používajú pojem slobody nesprávne. Vidia slobodu, ktorá je s kapitalizmom spätá, ale poriadne si nevšímajú obmedzenia, ktoré ju nutne sprevádzajú. Aby som predviedol tento nedostatok vnímavosti, budem kritizovať definíciu libertariánskeho postoja jedného z jeho zástancov, filozofa Anthonyho Flewa, z jeho Slovníka filozofie, ktorý vyšiel vo vydavateľstva Fontana. Hovorí sa v ňom, že ide o „plnokrvný politický a ekonomický liberalizmus, ktorý sa stavia proti akýmkoľvek spoločenským a právnym obmedzeniam slobody.“ Liberáli spomínaného druhu by sa rozhodne nepokladali za plnokrvných v zmysle tejto definície, pretože ako hovoria, podporujú určité obmedzenia individuálnej slobody. Spoločnosť, v ktorej neexistujú nijaké „spoločenské a právne obmedzenia individuálnej slobody“, si síce asi možno predstaviť prinajmenšom to môžu ľudia, ktorí majú veľmi anarchickú predstavivosť. Flewova definícia však bez ohľadu na to neopisuje libertariánov správne, pretože sa nevzťahuje na obrancov kapitalizmu. A za tých sa libertariáni jednak vyhlasujú, jednak nimi sú. Uvážte: ak mi štát zabráni urobiť niečo, čo urobiť chcem, zjavne obmedzuje moju slobodu. Predstavte si teda, že chcem vykonať niečo, čo by znamenalo právne zakázané použitie vášho vlastníctva. Povedzme, že si chcem postaviť stan vo vašej veľkej záhrade za domom, možno len preto, aby som vás nasrdil. Alebo možno z vážnejších dôvodov – že napríklad nemám kde žiť a nemám vlastný pozemok, ale podarilo sa mi legitímne alebo nelegitímne dostať sa k stanu. Ak sa pokúsim urobiť to, čo urobiť chcem, možno očakávať, že štát zasiahne vo váš prospech. Ak to spraví, budem trpieť obmedzením mojej slobody. To isté sa vzťahuje na všetky nedovolené skutky, ktorých sa s časťou súkromného vlastníctva dopustia tí, ktorí ho nevlastnia. A takíto nevlastníci vždy existujú, pretože „súkromné vlastnenie jednou osobou predpokladá nevlastnenie osobami ďalšími“. Ekonomika voľného podnikania, ktorú presadzujú libertariáni, je však založená na súkromnom vlastníctve: predávať a kupovať možno len to, čo buď vlastníte, alebo čoho vlastníctvo získate. Z toho vyplýva, že Flewova definícia nevystihuje to, čo má definovať, a že pojem „libertarianizmus“ je hlboko nesprávne pomenovanie pozície, ktorú dnes medzi filozofmi a ekonómami označuje. Ako prišiel Flew k tomu, že zverejnil definíciu, ktorú som kritizoval? Nemyslím si, že by bol býval nepoctivý. Neobviňoval by som ho, že si uvedomoval pravdivosť tejto konkrétnej veci a úmyselne by ju sfalšoval. Prečo teda Flew a podobní libertariáni, ako aj liberáli spomínaného druhu vidia neslobodu v štátnych zásahoch do osobného využívania svojho vlastníctva, ale nevšímajú si neslobodu v stálych zásahoch proti využívaniu niekým iným, ktorá vyplýva z toho, že ide o súkromné vlastníctvo? Čo vysvetľuje toto jednooké videnie? Časť vysvetlenia vyjde na povrch, keď si pripomenieme, že spoločenské a právne obmedzenia nie sú jedinými zdrojmi obmedzení ľudskej činnosti. Moje možnosti konať sú obmedzené aj tým, že nemám krídla, a preto bez veľkej mechanickej opory nemôžem lietať, no o nijaké spoločenské ani právne obmedzenie mojej slobody nejde. Chcem povedať, že jedným z vysvetlení toho, prečo si naši teoretici nevšímajú, že súkromné vlastníctvo znamená obmedzenie slobody spočíva v tendencii brať štruktúru ľudskej existencie a vo všeobecnosti akúkoľvek štruktúru, okolo ktorej, v podobe, ktorá je dnes daná, sa krúti veľa našich aktivít – a preto to nie je nijaké spoločenské ani právne obmedzenie slobody. Štruktúru, ktorá nie je permanentnou súčasťou ľudského položenia tak vnímať možno, a inštitúcia súkromného vlastníctva je presne takýmto prípadom. Považuje sa za danú, a preto sa nevnímajú prekážky, ktoré kladie do cesty slobode, zatiaľ čo akýkoľvek dotyk samotného súkromného vlastníctva sa vníma okamžite. Ale súkromné vlastníctvo fakticky je konkrétny spôsob, ako rozdeliť slobodu aj neslobodu. Je nutne späté so slobodou súkromných vlastníkov robiť si, čo chcú, s tým, čo vlastnia, ale rovnako nutne upiera slobodu tým, ktorí to nevlastnia. Považovať kapitalizmus za ríšu slobody znamená prehliadnuť celú jednu polovicu jeho podstaty. Nekonzistentné definície slobody Mal by som podčiarknuť, že netvrdím, že ktokoľvek so zdravým rozumom by dlho popieral, že súkromné vlastníctvo slobodu obmedzuje. Povšimnutiahodné však je, že to treba tak často opakovať a reagovať tým na také očividné absurdity, akou je Flewova definícia „libertarianizmu“. Existuje však aj hlbšie, nezávislé vysvetlenie toho, ako je libertariánska absurdita možná. Budem predpokladať, že brániť niekomu, aby robil niečo, čo chcel robiť, znamená robiť ho neslobodným. Som neslobodný vždy, keď niekto vstupuje – či už oprávnene alebo nie – do môjho konania. Existuje však definícia slobody, nevyslovene prítomná vo väčšine libertariánskych diel, ktorá tvrdí, že zásahy nie sú dostatočným predpokladom neslobody. Túto definíciu budem nazývať moralizovanou. Podľa nej som neslobodný len vtedy, ak do môjho konania niekto vstupuje neoprávnene, ak mi jeho konanie bráni robiť to, na čo mám právo. Ak skombinujete túto moralizovanú definíciu slobody s morálnym schvaľovaním súkromného vlastníctva – s tvrdením, že v štandardných prípadoch majú ľudia morálne právo na majetok, ktorý právoplatne vlastnia – potom dôjdeme k záveru, že ochrana právoplatného súkromného vlastníctva nemôže obmedzovať ničiu slobodu. Z morálneho schvaľovania súkromného vlastníctva následne vyplýva, že každý má právo – sám alebo s pomocou polície – brániť mi, aby som si postavil stan na jeho pôde. A vychádzajúc z moralizovanej definície slobody, vlastník ani polícia v tomto prípade nijako neporušujú moju slobodu. No charakteristika slobody z tohto príkladu je neprijateľná. Vyplýva z nej totiž napríklad, že právoplatne usvedčenému vrahovi neodoberieme slobodu, keď ho posadíme do väzenia. Slobodu obmedzujú aj oprávnené zásahy. Predpokladajme však na chvíľu, ako to tvrdia či naznačujú libertariáni, že to tak nie je. Ale na základe tohto predpokladu sa nedá bez ďalších argumentov tvrdiť, že zásahy do súkromného vlastníctva sú zlé preto, lebo zmenšujú slobodu. Lebo potom už sa nedá považovať za dané to, čo je očividné pri morálne neutrálnom chápaní slobody – že totiž zásahy do súkromného vlastníctva slobodu skutočne zmenšujú. Pri moralizovanom chápaní slobody sa musíme tohto tvrdenia vzdať, až kým sa neukáže, že súkromné vlastníctvo je z morálneho hľadiska nedotknuteľné. Libertariáni však na jednej strane používajú moralizovanú definíciu slobody, ale na druhej strane zároveň považujú za samozrejmé, že zásahy do súkromného vlastníctva obmedzujú slobodu vlastníka. To je však samozrejmé len pri morálne neutrálnom chápaní slobody, pri ktorom je rovnako samozrejmé, že ochrana súkromného vlastníctva obmedzuje slobodu nevlastníkov. Aby sa vyhli tomuto dôsledku, uchyľujú sa k moralizovanej definícii konceptu. A tak si chodia hore-dolu medzi dvoma nekonzistentnými definíciami slobody, nie preto, že by sa nevedeli rozhodnúť, ktorá je lepšia, ale pod tlakom svojej túžby zastávať postoj, ktorý je v skutočnosti neudržateľný. No libertariáni, ktorí prijímajú moralizovanú definíciu slobody nie sú nútení zastávať túto nekonzistentnú pozíciu. Nekonzistentnosti sa môžu vyhnúť tým, že budú ospravedlňovať súkromné vlastníctvo na základe iných hodnôt, než je sloboda. Môžu napríklad tvrdiť, že zásahy do právoplatne držaného vlastníctva sú nespravodlivé, a preto, v zmysle moralizovanej definície, obmedzujú slobodu. To je pozícia konzistentná. Stále však obsahuje neprijateľnú definíciu slobody, a ich pozícia sa zlepší len vtedy, ak sa odstráni. V tom prípade však dostávame obranu súkromného vlastníctva na základe spravodlivosti. Sloboda vypadáva z hry. Súkromné vlastníctvo a spravodlivosť Súkromné vlastníctvo teda nemožno priamo brániť na základe slobody, môže však byť inštitúciou, ktorú si vyžaduje spravodlivosť. Predpokladajme dokonca – a to zachádzame ďalej, než môžem tvrdiť, že som dokázal – že zospoločenštenie hlavných výrobných prostriedkov povedie k posilneniu slobody, pretože dodatočná sloboda získaná tými menej majetnými bude väčšia než stratená sloboda bohatých. Môže však byť pravda, že vyvlastňovať a zospoločenšťovať súkromné vlastníctvo je nespravodlivé. Ak je to tak, argument na uchovanie súkromného vlastníctva by bol veľmi silný. Pretože minimálne na inštitucionálnej úrovni zvykne spravodlivosť slobodu v dôležitosti prekonávať. Dôvodom je, že spravodlivosť je vecou práv a práva sú v morálnej diskusii mimoriadne silnou zbraňou. Argument, že určitý typ politiky by rozšíril slobodu človeka A možno zväčša poraziť protiargumentom, že by zároveň zasahoval do práv človeka B – kým obranu činov človeka B na základe toho, že má na takéto činy právo, zväčša nemožno poraziť odpoveďou, že tieto činy redukujú slobodu človeka A. V súčasnej filozofii je hlavným exponentom momentálne favorizovaného argumentu spravodlivosti pri obrane súkromného vlastníctva Robert Nozick. Obranu súkromného vlastníctva, na ktorú sa hmlisto odvolávali Margaret Thatcherová a Ronald Reagan, ako som spomenul na začiatku tejto eseje, predstavil jasne a prudko. Jeho obrana spočíva v tom, že ak sa ľuďom bráni nadobúdať súkromné vlastníctvo, alebo ak sa im legitímne nadobudnuté súkromné vlastníctvo berie, je to prečin voči ich prirodzeným právam. Najdôležitejšou morálnou výhradou, typickou pre postoj sociálnych demokratov voči trhovej ekonomike, či skôr nezmiešanej kapitalistickej trhovej ekonomike je, že slabých posiela k múru. Kapitalistická spoločnosť bez systému sociálneho zabezpečenia by priamo ohrozovala životy tých, ktorí sú občas a niekedy aj na veľmi dlhý čas nezamestnaní, a nedostatkom sociálneho zabezpečenia by postihla aj tých, ktorí majú to šťastie, že kupcov na svoju pracovnú silu nájdu. V nezmiešanej trhovej ekonomike je položenie obyčajných ľudí horšie, ako by byť mohlo a aké by teda byť malo. Pre mnohých sociálnych demokratov je práve toto jadrom ich presvedčenia. Sú modernými predstaviteľmi tradície starostlivosti a láskavosti k tým menej štastlivým. A niekedy hovoria, že podporujú starostlivú spoločnosť. Argument, že slobodný trh poškodzuje slabých, však na prvý pohľad nie je argumentom o jeho spravodlivosti. Požiadavka spravodlivosti by sa objavila, ak by sme tvrdili, že slobodný trh pripravuje väčšinu ľudí o práva na to, čo by sa z morálneho hľadiska malo vlastniť spoločne. Slabí sú z tohto dôvodu, ale to nemusí byť súčasťou dôvodu, prečo povedať, že inštitúcie, ktoré to spôsobujú, sú nespravodlivé. V každom prípade však platí, že socialistickou výhradou voči spravodlivosti trhovej ekonomiky je, že umožňuje súkromné vlastníctvo prostriedkov pre život, ktoré nik nemá právo vlastniť súkromne, a preto stojí na nespravodlivých základoch. Som si istý, že revolucionári v hĺbke duše veria práve tomuto, dokonca aj revolucionári, ktorí to v dôsledku nedomysleného filozofického presvedčenia popierajú. Sociálni demokrati, ktorí nie sú ochotní vydať sa ďalej v smere kritiky spravodlivosti kapitalizmu v konfrontácii s libertariánmi väčšinou prehrávajú. Lebo tí uznávajú a ľutujú, že trhová ekonomika toľkých ľudí poškodzuje. Môžu dokonca ako riešenie odporúčať filantropiu, ako to robí Nozick. Odsudzujú však vynútenú filantropiu, sociálne dávky živené z daní vyberaných za pomoci štátnej moci. Dane podľa nich porušujú práva. Ak máte starosť o chudobných ľudí, tvrdí, tak nech sa páči, len im pomáhajte. Nenúťte to však robiť ostatných ľudí. Nemáte právo nútiť k tomu ich. Principiálnou odpoveďou na takéto tvrdenie nie je vykresľovať neľudské následky neexistencie vynútených transferov platieb. Principiálnou odpoveďou je, že zospoločenštňujúci štát neporušuje práva ani ich neignoruje v záujme niečoho dôležitejšieho, ale napráva krivdy: napráva prečiny voči právam, ktoré nutne vyplývajú zo štruktúry súkromného vlastníctva. Povedal som, že libertariáni môžu podporovať filantropiu. Ba dokonca si môžu dovoliť súhlasiť aj s tým, že bohatí majú morálnu povinnosť pomáhať chudobným. Lebo nie je pravda, že ak má človek nejakú morálnu povinnosť, štát má právo vynucovať od neho, aby tejto povinnosti dostál. Človek si môže myslieť, že zdraví dospelí ľudia majú silnú morálnu povinnosť v prípade potreby, keď ide o život, darovať krv – a pri plnom súlade s tým považovať za obludný zákon, ktorý by od nich darovanie krvi vyžadoval. Dokonca aj vtedy, ak bez takéhoto zákona nastávajú úmrtia, ktorým bolo možné predísť. A ak má súkromné vlastníctvo morálne privilegovaný status – podobne, ako si väčšina ľudí myslí, že má výhradné právo disponovať časťami svojho tela (ako napríklad obličkami, a to aj v prípade, keď jednu z nich niekto veľmi nutne potrebuje) – potom dane v prospech chudobných sú neospravedlniteľným prečinom voči právam bohatých. Dokonca aj v prípade, ak bohatý stratí zdanením menej, než chudobný získa (hraničný úžitok príjmu je tým vyšší, čím nižšie sme na stupnici príjmov). Utilitársky argument má teda v oblasti spravodlivosti veľké medzery. Pretože ak majetok tým, ktorí ho majú, patrí v dôsledku práva, potom – smola – nie je podstatné, že iní by z vlastníctva bohatých mali väčší prospech ako samotní bohatí. Sociálnodemokratická vyhýbavosť Karl Marx vo svojej Kritike gothajského programu kritizoval tých socialistov, ktorí „kladú hlavný dôraz na“ životnú úroveň robotníckej triedy. Namietal, že „akákoľvek distribúcia prostriedkov spotreby je len následkom distribúcie prostriedkov výroby“. Vo všeobecnosti sa verí, že túto kauzálnu pravdu zdôraznil kvôli jej dôležitosti pre politiku: stratégia pokúšať sa operovať v oblasti zlej distribúcie príjmov je nesprávna. Namiesto toho sa treba zamerať na podstatnejšiu distribúciu toho, čo vytvára príjmy. Nepochybujem, že Marx tomuto veril. Okrem toho však podľa mňa chcel poskytnúť aj odlišnú a samostatne obhájiteľnú tézu – že je popletené, keď niekto odsudzuje predvídateľný a pravidelný následok príčiny, ktorú nepodrobí kritike. Ak namietate proti dopadom nejakej štruktúry vlastníctva na blahobyt, musíte predsa prinajmenšom namietať proti príčine – teda onej štruktúre – práve pre tieto dopady. A ak sa táto príčina obhajuje na základe, pri ktorom sú dopady nedôležité, potom treba zájsť za diskusiu iba samotných dôsledkov a postaviť sa priamo proti tomu základu. Povedal by som, že sociálni demokrati sa týmto nutným ďalším krokom vyhýbajú, pretože vedú k radikálnejším otázkam, ako by si želali. A povedal by som, že je v povahe revolučného socialistického postoja pokračovať smerom k týmto otázkam. Preto je pre revolucionárov konfiškácia primeranejšou odpoveďou na obrovskú nerovnosť vlastníctva ako neustály ústupový boj s dôsledkami tejto nerovnosti. Ak mi dovolíte to značne zjednodušiť a prehnať, je to ako keby boli sociálni demokrati citliví voči tomu, aký ma vykorisťovanie na ľudí dopad, ale nie voči vykorisťovaniu ako takému. Chcú uľaviť vykorisťovaným, a pritom zároveň minimalizovať konfrontáciu s tými, čo ich vykorisťujú. Tvrdím, že spôsobom, ako odpovedať na pravicovú vieru v spravodlivosť kapitalizmu je vstúpiť na pôdu spravodlivosti. Revolucionári, čo ako radi to popierajú, už na ňu vstúpili, zatiaľ čo väčšina sociálnych demokratov nie. No iba väčšina – táto moja kritika sa nevzťahuje na tých sociálnych demokratov, ktorí považujú kapitalizmus za zásadne nespravodlivý, no myslia si, že z praktických dôvodov by sa mala politika riadiť inými zásadami, pretože skrátka nevidia vyhliadky, že by sa dal za prijateľnú cenu odstrániť. S týmito sociálnymi demokratmi sa v názore na politiku nezhodnem, neboli však cieľom mojej kritiky. Tým je tá väčšina sociálnych demokratov, ktorých myslenie je tak málo radikálne, že sa k bodu, kde by museli dať praktické dôvody, prečo neútočiť na kapitalizmus od základu, jednoducho vôbec nedostanú. Tvrdím: názor, že kapitalizmus je nespravodlivý, je základným bodom marxistického presvedčenia, hoci niekedy je skrytý pod povrchom. Neuviedol som však argumenty v prospech tohto názoru. Takáto argumentácia je príliš dlhá na to, aby som ju tu mohol prezentovať, popíšem však jej jednotlivé kroky. Začína myšlienkou, že kapitalizmus je spravodlivý vtedy, a len vtedy, ak kapitalisti majú právo vlastniť výrobné prostriedky – pretože je to práve vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré im umožňuje vytvárať z práce zisk, a teda ak je toto vlastníctvo legitímne, potom je legitímny aj zisk z práce. Kľúčovou otázkou teda je, či je kapitalistické súkromné vlastníctvo morálne obhájiteľné. No každý kus súkromného vlastníctva, malý či veľký, je však vyrobený z niečoho (alebo sám je niečím), čo kedysi nebolo súkromným vlastníctvom nikoho. Ak potom niekto tvrdí, že má právo na istú časť svojho vlastníctva, musíme sa opýtať (okrem toho, ako sa k tomu vlastníctvu dostal on), ako sa tá vec vôbec stala súkromným vlastníctvom, a zaoberať sa tým, či táto premena bola spravodlivá. Domnievam sa, že by sme zistili, že táto pôvodná premena na súkromné vlastníctvo bola nespravodlivá a že v istom zmysle je vlastníctvo krádežou – krádežou toho, čo z morálneho hľadiska patrí nám všetkým. Úryvky zo širšej state v New Left Review I/126 vybrala a preložila redakcia.