Zlet myšlienok
S Monikou Hornou a Marekom Piačekom sa zhovárala Svetlana Žuchová „Bude-li každý z nás z křemene, bude celý národ z kvádrů.“ Zlet, hudobno-tanečná hra, je vertikálny prierez štruktúrou okamihu stredoeurópskych dejín, v ktorom rôzne prvky v paradoxných vzťahoch tvoria intenzívny celok stále trvajúcej prítomnosti. Peripetiálne stretnutia s kalokagatiou tam, kde to najmenej čakáme. Napriek tomu sa neubránime očareniu. Prečo sa vaše predstavenie volá Zlet? MAREK: Pôvodne sa malo volať Sokolský zlet. Iniciátorom bol totiž profesor Juraj Beneš, ktorý mi pred štyrmi rokmi priniesol sériu kartičiek s nákresmi zostáv na sokolských zletoch spolu s klavírnou úpravou sprievodnej pochodovej hudby. Bol presvedčený, že sa mi to bude páčiť a nemýlil sa. Potom mi Monika Horná ukázala pražský Týden z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, kde sa tiež veľa písalo o Sokoloch, pretože sa práve pripravoval Všesokolský zlet a spomenula, že by tento materiál rada využila v divadelnom predstavení. A po rešeršovaní tém, ktoré sme chceli spracovať, pri ktorom sme zistili, že sokolské hnutie bolo v Československu po roku 1989 opäť aktívne a telovýchovné jednoty sa premenovali na sokolské, sme si povedali, že predstavenie urobíme. To boli dve základné východiská. MONIKA: Keď sme sa rozhodli náš nápad zrealizovať, v Prahe sa práve konal veľký Všesokolský zlet, a tak sme z pôvodného názvu predstavenia vypustili slovo sokolský. Nechceli sme totiž projekt obmedziť len na súčasnú konotáciu. Pre nás súvisel so špecifikami predvojnového obdobia. Mojím pôvodným zámerom nebolo spracovať výhradne sokolskú tému, ale medzivojnové obdobie všeobecne, vrátane módy, politiky, bulváru, medializovania udalostí. Čo vás zaujíma, očaruje práve na tomto období? MONIKA: To sa vysvetľuje ťažko, no keď napríklad čítate vtipy z tých čias, viete, že sú smiešne, ale ani sa nestihnete zasmiať, lebo boli veľmi popisné. Teraz vládne oveľa väčšia skratkovitosť. Alebo móda – na reklamách boli ženy pri kuchynských sporákoch v elegantných kostýmčekoch a zásterkách. Vnímam to ako prejav nepatričnej salónnej elegancie. Osobitnou kapitolou je predvojnová politická naivita. Napríklad Mussolini bol významnou osobnosťou spoločenských rubrík. Písalo sa v nich, v akom ateliéri si dáva šiť šaty jeho žena, či kde trávia dovolenku. Aj nemecký nacionalizmus sa vnímal skôr ako princíp, ktorý sa aplikuje v ekonomike. Ba dokonca aj o nebezpečenstve vojny, ktoré nakoniec skutočne hrozilo, sa informovalo takmer až rozprávkovou formou, pripomínajúcou hrabalovské „pábení“. Bol to idealizmus aplikovaný do politiky, ktorý pripomína idealizmus súčasný. Vidíte teda medzi vtedajším predvojnovým obdobím a súčasnosťou paralelu? MAREK: Mňa najviac zaujala blízkosť vojny a naivita ľudí, ktorí nevideli jej nebezpečenstvo. A človek sa bojí, či niečo podobné neexistuje aj teraz. Ľudia sa naozaj s nádejou spoliehali na členov Sokola. Stále písali, že majú v programe povinnosť ochrániť Československo. Politici nakoniec republiku bez odporu predali a naivita predstaviteľov našich národov sa prejavila tragicky. Zo súčasného pohľadu je táto naivita neuveriteľná, aj keď naivní sú aj dnes. Aj vnímanie súčasných vojnových konfliktov súvisí s naivitou, so zjednodušovaním. Ľudia za nimi stále vidia niečo iné, ako tam skutočne je. Je za nimi ropa, no ľudia za nimi vidia slobodu. MONIKA: Mňa fascinovalo aj to, že podľa fyzickej zdatnosti sa hodnotila aj úspešnosť ideológie. Tu vidím ďalšiu paralelu so súčasným prepojením etiky s estetikou. Dnes je znakom úspešnosti človeka tiež istý fyzický ideál, a to aj v odboroch, ktoré s telesnou výkonnosťou nemajú vôbec nič do činenia. V týchto súvislostiach sa mi napríklad páči, že odo mňa ako od staršej tanečnice sa už neočakáva, že budem na javisku iba pekná. To je pre mňa príjemné. Som z nás najstaršia a už môžem byť hocijaká. Som tak prijateľnejšia. Je to uvoľňujúce? MONIKA: Myslím, že je to uvoľňujúce pre divákov. Nech už na javisku spravím hocičo, nie sú zarazení. Má vaše predstavenie príbeh? MAREK: Nie. Je to sled obrazov a súvzťažnosti medzi nimi sú niekedy vystavané na absurdite, peripetiálnosti udalostí. Jadro tvorí sokolská problematika, kult tela, filozofia pohybu pozorovaná z rôznych uhlov, uplatňovanie kalokagatického princípu v stredoeurópskom priestore. Boli ste aj na tom Všesokolskom zlete, ktorý sa konal, keď ste začali s prípravou predstavenia? MONIKA: Nie, ale pozerali sme si na internete ukážky zostáv. Ja som sa napríklad v predstavení obávala konkrétnych odkazov na vojnu, keďže aj parodovanie či ukázanie jej nezmyselnosti sa dá ľahko zneužiť. Žiaľ, nezmyselnosť vojny je dodnes pre niekoho atraktívna. Lákalo nás pohrať sa aj s militantno-mocenskými symbolmi, napríklad aj fašizmu, ale báli sme sa, aby to nevyznelo obrátene, ako jeho propagácia. A aj súčasné zostavy boli naozaj desivé. Masové cvičenie sa tu pragmaticky zneužíva na propagáciu idey, ktorá s cvičením nemá vôbec nič spoločné. Takýto pohyb nemá ambíciu rozvíjať telesnú zdatnosť, takže očividne nejde ani o zdravie, ani nie je na mentálnej úrovni interpretiek, pretože tam šestnásťročné dievčatá robia zostavy na úrovni škôlkarov. Pri našom predstavení sme pracovali s originálnym materiálom predvojnového obdobia, signifikantné princípy sme presúvali vo vertikálnych vrstvách času historickej reality a prítomnosti. Tak sa počas predstavenia dostávame z medzivojnového obdobia cez obdobie studenej vojny po súčasnosť a naspäť. Východiskom bol opis pôvodných zostáv z tridsiatych rokov a hoci sme ich pospájali v nových scénických súvislostiach, inak zrytmizovali a použili iný hudobný sprievod, vychádzali sme z nich. V našej interpretácii tohto obdobia sme siahli až k abstraktnému tancu, k práci s divadelným priestorom. Ale vráťme sa k vášmu predstaveniu. MAREK: Pre mňa bol šok počuť, čo používajú dnes aj čo sa týka hudby. Bolo to naozaj veľké sklamanie. V dvadsiatych až tridsiatych rokoch bola tá hudba úžitková, boli to pochody, ktoré síce nemožno porovnávať s úrovňou symfonickej hudby toho obdobia, ale predsa tá hudba bola svojím spôsobom kvalitná. Účelová hudba, ale kvalitne skomponovaná pre sokolské zostavy. V porovnaní s tým, čo som si teraz vypočul z internetu, bola spartakiádna pesnička Michala Davida Poupátka dobrá. Mala hlavu, pätu, melódiu, ľudia ju mali radi a mohli si ju pospevovať. Ale tu si nemáte ani čo pospevovať. Hudba je umelohmotná, po živých nástrojoch ani chýru ani slychu. Stráca to čaro naivity. Preto sme sa rozhodli použiť novú, originálnu hudbu, napísanú len pre naše zostavy. Z tridsiatych rokov sme prevzali len jedinú skladbu, a aj tú sme prepracovali MONIKA: V predstavení máme dosť veľa hostí, prinajmenšom ak vezmeme do úvahy, že sme Zlet pôvodne zamýšľali ako komorný projekt. Účinkujú v ňom napríklad hudobní virtuózi Eugen Prochác a Rajmund Kákoni, operný sólista Stano Beňačka, silový žonglér, jogista... V niektorých obrazoch sa prelínajú ich výstupy. Napríklad náročná sólová skladba pre violončelo zaznieva v spoločnom časopriestore s výstupom vrcholového športovca, ktorý sa žongluje so železnými guľami. A to je skutočný silový žonglér? MONIKA: Áno, dokonca držiteľ troch svetových rekordov. Vlastne to bola náhoda, keďže pôvodne sme chceli osloviť kulturistu, aby vynikol kult tela, ktorý je jednou z tém. Takáto voľba bola napokon ešte lepšia – výstup Ľubomíra Majstráka je menej prvoplánový. Majstrák už na prvý pohľad disponuje neuveriteľnou silou a v kombinácii s náročnou hudbou sa paralelne odohrávajú dve ťažké veci, ktoré by sa mimo divadelného priestoru nikdy neprepojili. MAREK: V Zlete sa prepájajú s určitým úsilím, virtuozitou. Obidvaja sú virtuózi. Stretnúť sa s týmto vrcholovým športovcom bol pre nás zážitok. Keď sme začali premýšľať o kulturistovi, nevedeli sme, či budeme vedieť zrozumiteľne prerozprávať naše divadelné vízie a veľmi nás prekvapilo, aký bol Majstrák ochotný, ústretový a ako sa vyznal v problematike. Poznal podrobné informácie o Tyršovi aj o súvislostiach s filozofiou kalokagatie. Dokonca nám sám navrhoval nové zostavy. MONIKA: Napríklad sme chceli, aby predvádzal rôzne kulturistické pózy, ale on tvrdil, že si v nich nie je istý, že také niečo nerobil. Vyriešili sme to tak, že predvádzal pózy antických sôch. Nechali sme jeho interpretáciu, ktorá je úplne čistá, úplne dokonalá. Okrem toho tam máme výstup jogistu, pre ktorého sebaprezentácia na javisku určite nepatrí k jeho cieľom a túžbam. Ale dal sa nahovoriť. Aká je štruktúra predstavenia? MAREK: V prvom rade sú tam v istom časovom odstupe masové cvičenia. Štyria tanečníci cvičia sokolskú zostavu, ktorá je vždy po sunutá do nejakej inej roviny ako tá pôvodná. Keď je to chlapčenská zostava, je viac silová, ženská zostava je, naopak, viac tanečná. Zostavy tvoria kostru predstavenia. Medzi nimi sú jednotlivé scénky, sóla, duety. Každý z tanečníkov má svoje sólo s hudobným nástrojom, ktorý v tom čase hrá improvizovanú hudbu. Inak je všetka hudba komponovaná. Ďalej sú do predstavenia včlenené sóla hostí – silový žonglér, jogista, operný spevák. Spevák Stano Beňačka je sám osebe dramatický zjav, využili sme jeho divadelnú zdatnosť na to, aby zaznela hlavná myšlienka. Príde na lyžiach a majestátnym hlasom odspieva závažné posolstvá. Posledným hosťom je produktový manažér, ktorý príde v závere prezentovať reklamnú kampaň na nové auto Suzuki. A to ste si tiež požičali skutočného manažéra, alebo je to herec? MAREK: Pretože sme mali skutočného športovca, skutočného jogistu aj skutočného speváka, veľmi som na to nahováral kolegu z reklamnej agentúry. Ale nedal sa nahovoriť, tak sme poprosili kolegu herca, ktorý to stvárnil vynikajúco. Od firmy Suzuki sme dostali povolenie použiť ich videoklip. Máme teda štyroch tanečníkov (Petru Fornayovú, Milana Chalmovského, Štefana Martinoviča a Moniku Hornú), štyroch sólistov a orchester. Významnou zložkou predstavenia sú aj dva ľúbostné duety, fínsky kurz tanca a nemecká pesnička Moskau. Kurz tanca je scénka z internetu. Starší pán v bielom v nej učí diskotanec a pani s kučeravými vlasmi sa ho snaží napodobňovať, pričom on po fínsky vysvetľuje, ako sa má tancovať. Nakoniec vyzve aj ostatných ľudí v televíznom štúdiu do tanca a všetci tancujú na hudbu Moskau. Nám sa to tak veľmi páčilo, že sme do tejto scénky zasahovali len minimálne. Igor Javorský nám text preložil do slovenčiny, náš herec sa originál naučil po fínsky, takže z toho vznikne scénka vo fínčine so sprievodom nemeckej pesničky oslavujúcej ruské mesto, ktorá v kontexte masového cvičenia vyznieva ešte absurdnejšie. Textový materiál pochádza z časopisov z tridsiatych rokov. Pri čítaní vyhlásení sokolských náčelníkov a dobových článkov o športe, našli sme absurdné výroky, ktoré mi pripomenuli české divadlá malých foriem zo šesťdesiatych rokov, napríklad Ivana Vyskočila. Na záver pripomeňte čitateľom, kedy plánujete nasledujúce predstavenie. MAREK: Najbližšie v marci. Pevne veríme, že sa nám predstavenie podarí zreprízovať; pre nás to znamená vyriešiť zabezpečenie finančnej podpory. Monika Horná vyštudovala na Tanečnom konzervatóriu v Bratislave odbor klasický tanec, pôsobila v Baletnom súbore Slovenského národného divadla a od roku 1991 účinkuje v nezávislých tanečných, výtvarných a divadelných projektoch a performanciách doma i v zahraničí. Marek Piaček je hudobný skladateľ, interpret, pedagóg, organizátor. Aktívne sa venuje medzižánrovým projektom. Jeho diela sa predstavili na mnohých festivaloch doma i v zahraničí. Je autorom hudby k filmom a divadelným predstaveniam.
