Nebeská cesta Kurta Cobaina
Režisér Gus Van Sant ukazuje doznievanie génia v spomalenom zábere. Existuje veľa vysvetlení, prečo to došlo až tak ďaleko: Rodičia, drogy, stav rock´n´rollu na konci minulého storočia. Dychtivosť po uznaní, ktorá sa miešala so sebaopovrhovaním a sebanenávisťou. Životopisci sa už Kurta Cobaina chopili, rozprávali sa so svedkami a vŕtali sa v archívoch, takže v súčasnosti, trinásť rokov po smrti slávnej rockovej hviezdy, sa už o nový variant snažia len tí, čo hľadajú akési sprisahanie. Kurta Cobaina by sme už snáď boli mohli odložiť ad acta, nebyť režiséra Gus Van Santa a jeho posadnutosti mladistvým zúfalstvom. Gus Van Sant nehľadá sprisahanie, je však špecialistom na mysteriózne a neprepátrané a jeho režisérska práca sa začína tam, kde sú ostatní s rozumom v koncoch. Už filmy Gerry a Elephant (ten v roku 2003 získal na festivale v Cannes Zlatú palmu), boli etudami o strachu mladých, skomponované okolo jadra zvláštnej udalosti. Jednak tajomného zmiznutia dvoch vandrákov v Arizonskej púšti, jednak masakra na americkej strednej škole Columbine. Film Last Days je poslednou časťou trilógie, ktorej námetom je tentoraz život a smrť Kurta Cobaina. Fanúšikovia Nirvány však budú mať ťažkosti svoj idol vo filme vôbec spoznať, keďže režisér postavu zredukoval len na málo poznávacích znamení. Muž, ktorý sa Cobainovi zďaleka podobá (Michael Pitt) sa motá jesennými lesmi, močí do rieky, naďabí na opustený lovecký zámoček, medzi múrmi ktorého skôr prespáva, ako by v nich býval. Keď si popod nos práve nezrozumiteľne nemrmle, upadne do katatonickej strnulosti. Chýbajú všetky prostriedky mainstreamového kina, pomocou ktorých sa vytvára deväťdesiatminútový dramatický oblúk. Namiesto nich vnímame šuchot lístia, sme svedkami strašidelných stretnutí na prázdnych chodbách, do ktorých len zriedka padne slnečné svetlo. Pri dverách zazvonia dvaja mormóni, podomový obchodník sa pokúša presvedčiť do seba zahĺbených obyvateľov o výhodách Zlatých stránok. Ináč sa kamera upína predovšetkým na spomalené pohyby hlavného hrdinu. Len jediný raz sa zdá, že doň vstúpilo čosi ako život, siahne po gitare a začne hrať. Ale aj tento zlom sa stráca. Zvyšok je mlčanie, fajčenie, strnulosť, prázdno. Gus Van Sant chápe svoj ostatný film ako meditáciu o osamelosti, strate a smrti. A vo filme, ako pri každom druhu sebazahĺbenia, myslenie naozaj ustupuje na úkor zraku. A ako pri každom sebazahĺbení, dosahuje sa tento zvláštny stav vznášania len vystupňovaným použitím formálnych prostriedkov. Van Sant sa po rokoch v Hollywoode vracia k svojim počiatočným stratégiám rozprávania nezávislého filmára. Súvislosti sa strácajú, postavy prichádzajú strácajú sa, zvukový záznam je asynchrónny. Keď sa divákovi už-už zdá, že je na stope konštantnému motívu, tento dojem sa čoskoro rozbije. Mechanizmy bežného filmu sa tak úspešne sabotujú. To, že divák zo sály neodchádza oveľa múdrejší, ako do nej vchádzal, by neprekážalo. Veď sledovať akéhosi „lúzera“, ako si pripravuje ryžové vločky, má tiež svoje čaro. Horšie je, ako nemorbídne pôsobí vo svojej úlohe armaniovský model Michael Pitt. Divák sa musí vyrovnať s protirečením, že trosku hrá chlap zdravý ako repa. Divák mu chce pomôcť, keď sa niekoľkýkrát zosunie popri nahej stene. Divák si želá, aby mu mohol podržať slúchadlo, keď je aj telefonovanie príliš náročné. Michael Pitt nás prinajmenšom učí, ako závažne mení heroín vnímanie. Na to, aby zahral Cobaina, mu stačí vhodný účes. Najväčšou slabinou filmu Last days je práve to, čo bolo centrom skutočného Cobainovho života. Teda hudba. Absencia originálnych piesní Nirvány nesúvisí hádam ani tak s konceptom, ako s komplikovanou právnou situáciou okolo jej dedičstva. Výsledkom však je, že v jedinej hudobnej scéne celého filmu sa Pitt zo svojich troch akordov snaží vytĺcť to najlepšie, no to na súťaž s najväčšími hitmi kapely nemohlo stačiť. Takú nevýraznú patetickú pesničku by skutočný Kurt Cobain nenapísal ani v delíriu. Vo finále o samovražde nenapadlo ani Van Santovi nič lepšie, ako poslať svojho hrdinu do neba. Kým hlásatelia v správach ohlasujú smrť idolu, vystupuje tam Michael Pitt po rebríku. Fanúšikovia Nirvány cítia zadosťučinenie. Ich idol bol pre tento svet príliš dobrý a konečne sa dostáva tam, kam celý čas patril. Zdroj: Die Zeit, 9. 11. 2006 Ďalšie filmy Gusa van Santa: Elephant, Gerry, Drugstore Cowboy, Psycho, Good Will Hunting, To Die For, My Own Private Idaho Preložila a upravila Svetlana Žuchová
