Päť minút do dvanástej
Spravodaj atómových vedcov (Bulletin of Atomic Scientists – BAS) posunul 17. januára 2007 minútovú ručičku na Hodinách súdneho dňa o dve minúty dopredu – ukazuje päť minút do dvanástej. To nie je zápletka lacného katastrofického filmu, ale realita. Hodiny súdneho dňa (Doomsday Clock), vytvorené a riadené Výborom riaditeľov Spravodaja atómových vedcov pri Chicagskej univerzite, symbolicky ukazujú, ako ďaleko má ľudstvo ku katastrofe, ktorá rozvráti celú civilizáciu. Hodiny boli vytvorené v roku 1947 a nastavené na sedem minút do dvanástej. Počas studenej vojny ich posúvali dopredu a dozadu podľa tempa vývoja vzťahov medzi superveľmocami. Podľa týchto hodín sa ľudstvo dostalo najbližšie „k polnoci“ v roku 1949 (tri minúty do dvanástej), keď Sovietsky zväz odpovedal na americkú jadrovú prevahu skúškou svoje vlastnej prvej atómovej bomby a potom v roku 1953 (dve minúty do polnoci), keď obe superveľmoci krátko po sebe vyskúšali prvé termojadrové zbrane. Neskôr sa situácia zlepšovala a ručičky šli pomaly nazad; obrat nastal až v 80. rokoch. V roku 1984 sa ručička priblížila na tri minúty k dvanástej – dôvodom bola eskalácia napätia a preteky v zbrojení vyvolané administratívou Ronalda Reagana. Podľa amerických jadrových vedcov bol svet najbezpečnejší pred jadrovou katastrofou v roku 1991 – 11:43 je najďalej, ako sa kedy ručička dostala od dvanástky. Potom to bolo už len horšie, až sa 17. januára 2007 posunula na päť minút pred dvanástou. Dôvod – severokórejské jadrové testy, nukleárne ambície Iránu, opätovne kladený dôraz na vojenskú užitočnosť jadrových zbraní v USA, prakticky zastavené odzbrojovanie (štáty majú 27 000 jadrových zbraní, 2 000 z nich je pripravených na spustenie do jednej minúty). K tomu sa ako ďalšia veľká hrozba prežitiu ľudstva pridávajú klimatické zmeny. Určite nejde o nejaké „exaktné meranie“ šancí našej civilizácie na prežitie. Vedci posúvajú ručičky podľa svojich predstáv o situácii a niekoľkokrát sa im na rýchle zmeny medzinárodnej situácie reagovať nepodarilo – počas Kubánskej krízy, keď stáli superveľmoci na hrane jadrovej konfrontácie, sa ručička vôbec nepohla. Napriek tomu ich pohyb zhruba vyjadruje všeobecnú medzinárodnú situáciu. Jedna vec je istá – keď nastane polnoc, ručičku nebude mať kto posunúť.
