Pocit historickej krivdy

Srbi odmietli plán sprostredkovateľa OSN Martti Ahtisaariho o budúcnosti Kosova. Nijaké veľké prekvapenie sa nekonalo. Kedysi na počiatku násilného rozpadu Juhoslávie, v roku 1991, sa Chorvátsko odtrhlo od federálnej republiky, vyhlásilo samostatnosť a prijalo vlastnú ústavu. Zo Srbov žijúcich v chorvátskej Krajine sa razom stala menšina, čo vyvolalo ozbrojený odpor. Medzinárodní sprostredkovatelia vtedy ešte ani netušili, akými násilnosťami prejde dovtedy prosperujúca federácia, kým na jej troskách nevzniknú samostatné štáty. Jedným zo spôsobov, ktorým sa snažili krízu vyriešiť, bol návrh, že by Srbi v Chorvátsku dostali rovnaké práva ako Albánci v Kosove. Miloševič to však vtedy odmietol. Kosovo bolo podľa neho integrálnou súčasťou Srbska, zatiaľ čo Chorvátsko bolo republikou, ktorá opustila federáciu. Do konfliktu sa dostali dva princípy modernej medzinárodnej politiky, ktoré ešte mali zohrať v balkánskej politike deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia krvavú úlohu – územná zvrchovanosť štátu a právo národa na sebaurčenie. O pätnásť rokov neskôr zostal ešte jeden problém, ktorý môže rozdúchať oheň vojny – Kosovo. Návrh sprostredkovateľa OSN a bývalého fínskeho prezidenta Martti Ahtisaariho o politickej budúcnosti provincie sa stretol v Belehrade s odmietavým postojom. Kosovo by podľa neho malo získať vlastné národné symboly (vlajka, hymna a znak), stať sa členom medzinárodných organizácií, kontrolovať svoje hranice, dokonca postaviť malú, ľahko ozbrojenú armádu. Na druhej strane by muselo poskytnúť ochranu srbským komunitám, pravoslávnym kláštorom a kostolom, bezpečnosť by garantovala civilná správa Európskej únie a vojská NATO a Kosovo by sa nesmelo spojiť s nijakým susedným štátom (inak povedané – s Albánskom). Slovu nezávislosť sa síce Ahtisaari starostlivo vyhýbal, či už v pláne samotnom alebo pred novinármi, no v tomto prípade sa srbská a albánska strana vzácne zhodli – plán vytvára podmienky na nezávislosť Kosova. Tí druhí to uvítali, tí prví odmietli. Je ťažké povedať, či mohol vyslanec OSN vymyslieť niečo lepšie. Srbskú a albánsku stranu nerozdeľuje len skúsenosť vzájomného krvavého konfliktu, ktorý zničil základy na prípadné pokojné spolunažívanie oboch komunít. Na strane Srbov znižuje pravdepodobne ochotu dohodnúť sa aj spôsob, akým mnohí z nich vnímajú svoje najnovšie dejiny: rozpad Juhoslávie poškodil najmä Srbov – z Chorvátska ich vyhnali, v Bosne stratili mnohé územia, odtrhla sa Čierna Hora, a teraz sa chystá Kosovo. Medzinárodné spoločenstvo pritom stálo vždy na druhej strane – za vinníka vojen označilo Srbov, schválilo a niekedy pomáhalo odtŕhaniu stále ďalších území... Krajina súčasne stráca (nakoľko vlastnou vinou?) praktickú nádej na integráciu do Európskej únie, a tak sa v jej politike posilňujú nacionalistické sily. Z pocitu historickej krivdy sa len ťažko rodí politicky stabilné riešenie. Autor je spolupracovník Slova