Príroda v chápaní náboženstva Číny
„Mier vo svete nie je možný bez mieru medzi náboženstvami. Mier medzi náboženstvami nie je možný bez dialógu náboženstiev. Medzináboženský dialóg nie je možný bez vzájomného poznania“ (Hans Küng). Nemôžeme porozumieť čínskemu ľudu, ba celému obrovskému sinizovanému priestoru, keď nebudeme nič vedieť o čínskom náboženstve, predovšetkým o konfucianizme a taoizme, ale aj o budhizme a o čínskych ľudových náboženstvách. Je potrebné diskutovať o rôznych modeloch stretávania medzi kresťanstvom a čínskymi náboženstvami v službe transkultúrneho a medzi-náboženského dorozumenia. Má kultúra Číňanov korene v náboženských predstavách? pýta sa religionistka Julia Chingová. Podľa nej v minulosti vedec na Západe pokladal Čínu za jedinú civilizáciu, ktorá vstúpila do dejín už celkom vyspelá, bez detstva, obdobia snov a hrdinských činov. Od počiatku mala humanistickú podobu a racionálny svetový názor, ktorý, ako sa zdalo, odrážali jej klasické texty. Tie sa pripisovali Konfuciovi, Lao-c’ovi a iným. Keď sa však vrátime o štyri tisícročia späť, na počiatok čínskych dejín, nájdeme spoločnosť, v ktorej je každodenný život preniknutý náboženstvom predkov a veštením. „Podľa môjho názoru je staré čínske náboženstvo možné označiť za extatické náboženstvo, lebo malo v podstate šamanistický charakter. A dokonca ešte po stretnutí s etickým humanizmom a s ním spojeným odmietaním mýtov a praktík ranej doby vykazujú náboženský taoizmus, niektoré formy budhizmu a z ich synkretizmu vzniknuté takzvané ľudové náboženstvá naďalej šamanistické a extatické vlastnosti,“ hovorí Julia Chingová. Čínske náboženstvo nebies Kto dnes príde do Pekingu, mal by navštíviť nielen starý palác v meste, ale aj Chrám nebies, ktorý sa nachádza v rozsiahlom parku. Hlavným znakom čínskeho náboženstva je kult Nebies. Vyvinul sa veľmi skoro a etabloval sa v dobe Konfuciovej (asi 551 – 479 pr. Kr.), konštatuje Julia Chingová. Číňania majú citlivosť pre krásu a múdry poriadok prírody, rovnako ako pre spravodlivosť, ušľachtilosť, rozumnosť v poriadku spoločenskom. Významným činom čínskej religiozity je spojenie oboch týchto oblastí a ich zakotvenie v najvyššom praprincípe. Ako dobrý príklad môže slúžiť Konfucius (Kung-tsu) a jeho morálka. Konfucius žiada vyspelú morálku, keď hovorí: „Celú moju náuku je možné zhrnúť do jediného bodu: usiluj sa o dokonalosť a miluj iných ľudí ako samého seba“. (Analekta IV, 15). Alebo na inom mieste: „Dokonalý človek alebo ten, kto sa o dokonalosť usiluje, nikdy nezachráni svoj život za tú cenu, aby urazil Dobro. Za istých okolností obetuje svoj život, aby tak nasledoval Dobro“ (XV, 8). Táto etika spočíva pre Konfucia na vôli Nebies (XVI, 8). „Nebesá odmeňujú ľudí, ktorí sa riadia pravým rozumom, ale trestajú tých, ktorí konajú proti správnemu rozumu“ (III, 13). Byť dobrým znamená napodobňovať Nebesá. Nebesá sú základom láskavého poriadku prírody, ktorý všetko objíma a základom poriadku spoločnosti. Je známe, že interpretácia „Nebies“ v čínskych duchovných dejinách nie je jednotná. Ale aj pre tých, ktorí identifikujú nebesá s materiálnou skutočnosťou, zostáva nebo, keď použijeme výraz M. Eliadu, hierofániou, zjavom svätosti. Iní čínski myslitelia pokladajú však Nebesá za osobnú bytosť, ktorej vôli svet podlieha a ktorej sa má človek prispôsobiť. Zdá sa, že toto ponímanie je pôvodnejšie, konštatuje Peter Nemeshegyi. Podľa Hansa Künga sú Číňania nábožensky senzibilní, ale ich vnímanie posvätného bolo vždy spojené so zameraním na pozemskosť. Čo je taoizmus? Na Západe má náboženstvo stále výlučný charakter. Človek musí byť buď kresťan alebo žid, alebo moslim, avšak nie všetko zároveň. Vo východnej Ázii to nie je také prísne. „Istý Číňan mi povedal, že je konfucián v konaní a taoista v kontemplácii,“ hovorí Chingová. „Čo je taoizmus?“, pýtal sa Herlee G. Creel vo svojej rovnomennej knihe. Vysvetľuje v nej, že jednoznačná definícia neexistuje, lebo tento výraz zahrňuje celý súbor učení. Slovo tao (cesta) predchádza všetky čínske myšlienkové smery a náboženstvá. Taoistická filozofia sa nachádza predovšetkým v dvoch textoch Lao-c’ a Čuang-c’, o ich autoroch však máme len legendárne správy. Text nazývaný Lao-c’ sa tiež volá Tao-te-ťing, v doslovnom znení: Klasická kniha o ceste a jej sile. Výraz tao dal tejto škole jej názov: taoizmus. Tao-te-ťing sa začína takto: „Tao, ktoré je možné vyjadriť slovami, nie je večné a nemenné tao.“ Slovo tao zodpovedá gréckemu výrazu logos v zmysle slovo, ale používa sa aj vo význame hodos, teda cesta. Tao existuje pred stvorením vesmíru ako nemenný prvý princíp. Podľa Chingovej ide o filozofický pokus pojmovo uchopiť ranú náboženskú vieru. V konfucianizme bola úloha stvoriteľa vyhradená nebu. Slovo nebo sa však celkom nestratilo zo spisov filozofického taoizmu – najmä v Čuang-c’ sa používa popri pojme tao. Zdá sa, že v Tao-te-ťingu tao prevzalo úlohu Nebies. Aj keď už tao nebolo osobným božstvom, zostalo predsa vzorom pre ľudské správanie. Taoistická reflexia vesmíru viedla k objaveniu bezmenného prvého princípu a mala sprevádzať celý život. Ústrednú úlohu pritom mal pojem wu-wej, doslova – nekonanie. Neznamená, že by človek vôbec nemal konať, ale len to, že človek má konať spontánne bez toho, aby sa viazal na konanie samo, vysvetľuje Chingová. Tu sa už dostávame k praktickej časti Tao-te-ťingu, k umeniu a múdrosti žiť v súlade s Cestou (tao). Mohli by sme sa pýtať ako vesmírne tao pôsobí v jednotlivostiach. Robí to prostredníctvom sily prirodzeného, jednoduchého, ale i slabého. Preto tao tiež učí, ako je možné prežiť, ako nestratiť vlastnú integritu v dobe, ktorá je plná napätia a nepokoja. To je azda najdôležitejšie praktické učenie taoistickej filozofie a má veľký význam pre rozvoj taoistického náboženstva, zdôrazňuje Chingová. Tao-te-ťing kladie istý dôraz na askézu, na ústup zo sveta. Kto hľadá poznanie taa, musí sa snažiť tlmiť a ovládať svoje zmysly a vášne. Už aj samotná civilizácia predstavuje odbočenie od taa. Preto aj konfucianizmom prikazované cnosti ako humánnosť a spravodlivosť sú relativizované. Namiesto nich má človek nasledovať prírodu a len prírodu. Podľa Künga taoisti oproti sociálnej organizácii legalistov i konfuciánskemu aktivizmu a moralizmu propagujú návrat k prírode, do ktorej bol dávnoveký človek harmonicky začlenený. Na rozdiel od tradičného nepriateľstva človeka a prírody hľadá taoizmus ich stratenú jednotu. Túto jednotu však môže jednotlivec zažiť a uskutočniť len v samote, ktorá vytvára predpoklady pre mystické pohrúženie. „V starých časoch,“ hovorí Lao-c’ „príroda spôsobovala, že ľudia a život boli jednoduchí a pokojamilovní a celý svet bol šťastný. Potom však človek nadobudol vedomosti a život sa stal zložitým. Ľudstvo získalo nové poznatky a stratilo svoju nevinnosť. Ľudia sa sťahovali z polí do miest a začali písať knihy. Vtedy vznikla všetka bieda a vytryskli slzy z očí filozofov. Múdry muž sa vyhýba mestám, skazonosnej a enervujúcej sieti zákonov a civilizácie. Skrýva sa v lone prírody, ďaleko od mesta, od kníh, od zlomyseľných úradníkov a neúspešných reformátorov sveta. Tajná múdrosť trvalého šťastia spočíva v poslušnosti prírode, v prostom putovaní po tichých cestách Zeme.“ Človek a jeho životné prostredie Čínske skúmanie prírody sa tradične menej zaujímalo o kauzálne súvislosti v zmysle racionálneho a objektívneho vedeckého bádania skôr o súvislosti bytia vo všeobecnosti medzi mikrokozmom a makrokozmom, do ktorého je podľa taoistického učenia svojím konaním zahrnutý aj človek, hovorí Küng. Číňania prišli už pred tisícročiami na to, že podstatou života na našej planéte, ale aj v celom dynamickom kozme je jin-jangový (čiže bipolárne-dialektický) proces vzájomne synergickej tvorby aj likvidácie nekonečne sa meniacich a znovu a znovu vzájomne tvoriacich obsahov a foriem procesov premien energie Nebies, to znamená súhrnu celého prírodného univerza. V súčasnej dobe, keď moderná prírodoveda stále preukázateľnejšie odhaľuje, že prírodný proces bytia sveta, ktorý je všade okolo nás, a ktorého sme i my neoddeliteľnými a integrálnymi súčasťami, už nespochybniteľne potvrdzuje ako synergicky komplementárny proces bipolárne až multipolárne protikladných dynamických interakcií a väzieb veľmi zložitých systémov neperiodického prúdenia, sme prinútení celkom novým spôsobom a čo najpružnejšie zorientovať sa v tejto skutočnosti tak, aby sme boli schopní v takejto realite čo najdlhšie prežiť a zároveň aby sme boli schopní svojou ľudskou činnosťou ho nenarušiť, či dokonca smrteľne nebezpečne neobrátiť proti sebe. Preto by sme sa mali poučiť z opatrení, ktoré si už pred tisícročiami osvojila biocentrická čínska civilizácia na Ďalekom východe a čo najrýchlejšie sa zaktivizovať, aby sme si osvojili konštruktívne úsilie zorganizovať taký celoplanetárny projekt, ktorý by zabezpečil všetky potrebné opatrenia v globálnom rozmere na oddialenie environmentálnej katastrofy – myslí si Marina Čarnogurská. Ale na druhej strane treba povedať, že aj čínske náboženské tradície majú podiel na vyvolaní krízy životného prostredia. Ji-Fu-Tuan (Science 1970) ukázal, že taoistická a budhistická tradícia v Číne napriek svojmu prispôsobivému prístupu k prírode tiež spôsobila mnoho škôd v prostredí čínskej krajiny. Napriek princípu geomancie, či feng-šuj, to znamená prispôsobenia tvaru a charakteru krajiny je aj pre čínsku históriu príznačné vyrúbavanie lesov, pôdna erózia a iné spôsoby poškodzovania životného prostredia. Autor je teológ Literatúra Čarnogurská, M.: „Človek a jeho životné prostredie cez optiku taoistickej filozofie prírody“, in: Životné prostredie 2/1998, s. 80 – 83 Houston, J. M.: „ Náboženství a životní prostředí“, in: Teologické texty 6/93, s. 12 – 16 Küng, H, Ching, J.: Křesťanství a náboženství Číny, Vyšehrad, Praha, 1999 Küng, H.: Po stopách světových náboženství, CDK Brno 2006 Lissner, I.: Po stopách veľkých kultúr. Obzor, Bratislava 1972 Nemeshegyi, P.: „Asijská chápání a pojetí Boha“, In: Teologické texty 4/99, s. 120 – 123
