Chagall sa podieľal na zázraku
Nájdu sa takí, čo tvrdia, že Októbrová revolúcia vypukla v Rusku omylom. Umelo. Akoby ju priviezli v zaplombovanom vagóne cez Nemecko do ruských stepí, kde sa na ňu nevytvorili podmienky. Ale tie tam predsa boli. Už na prelome storočí tam vznikla situácia priam tehotná na veľké zmeny. Aj v dielach výtvarníkov. Petrohrade a Moskve boli zastúpené všetky avantgardné smery začínajúceho sa 20. storočia. A nešlo iba o metropoly. Moderné umenie tvorili najmä nadaní maliari, ktorí prichádzali z vidieka. Medzi nich patril aj Mojše Segal, či Mark Zacharovič Šagal. Do revolúcie skočil rovnými nohami. Tak ako všetkým avantgardným umelcom tých čias mu boli blízke jej myšlienky. Hoci o Marxovi vedel akurát to, že bol tak ako on Žid a mal hustú bradu. Vitajte, súdruh Šagal Zo všetkých strán sa ozývalo, tovarišč Šagal... Boli bosí, ľahko oblečení, kričali jeden cez druhého, len ich oči sa nechceli či nevedeli smiať. Išlo o tisícku najnešťastnejších sirôt na svete, ktorých v surových časoch vojny mlátili banditi, vraždili pred ich očami rodičov a znásilňovali sestry. Úbožiatka sa potom túlali po mestách chvejúc sa zimou a hladom, kým ich neumiestnili v kolónii Malachovka pri Moskve. Marc Chagall, lebo o ňom je reč, ich mal učiť umeniu. ,,Mal som ich rád. Kreslili. Vrhali sa na farby ako zvieratá na mäso. Jeden z tých chlapcov bol akoby v stálom tvorivom vytržení. Maľoval, komponoval a veršoval. Iný konštruoval svoje umenie rozvážne ako inžinier... Žil som dlho vo vytržení nad ich zajakavým nadšením až do chvíle, keď som ich musel opustiť. Čo sa s vami stalo, moji drahí maličkí?“ píše v spomienkach. Jedinečná výstava vo Viedni Aj to sa človek mohol dozvedieť z nedávno ukončenej výstavy vo viedenskom BA-CA Kunstfore. Bolo odvekým snom jeho riaditeľky Ingried Bruggerovej predstaviť obrazy z rokov 1908 až 1922, z prvotného, ale najzaujímavejšieho tvorivého Chagallovho obdobia. Dva roky trvalo, kým sa jej podarilo presvedčiť predstaviteľov Treťjakovskej galérie, Ruského múzea, Pompidouovho centra, viacerých galérií v USA a majiteľov súkromných zbierok z Moskvy, či Petrohradu, aby jej zapožičali cenné exponáty. ,,Málokto si trúfal porovnávať niekoho z maliarov s Pablom Picassom. V tom období bol výnimkou práve Chagall,“ hovorí I. Bruggerová. Ruské ľudové umenie používa veľa farieb. Chagall si to osvojil a dával im nový význam a formu. Svojrázne pracoval so snom a súčasne so skutočnosťou dávno predtým, ako sa objavili surrealisti. No stačilo málo a ľudstvo by jeho dielo nepoznalo. Narodil sa 7. júla 1887, zomrel 98-ročný. Ako píše v knižke Môj život, vo štvrti chudobných Židov v bieloruskom Vitebsku vzápätí vypukol obrovský požiar. Posteľ so slamníkom, matkou a dieťaťom preniesli na bezpečné miesto, ale chlapček vyzeral ako mŕtvy. Pichali doňho špendlíky, namáčali vo vedre s vodou, až konečne slabo zapípal... Bolo to v domčeku pri ceste do Peskovatiku. ,,Kde som sa tu mohol, preboha, narodiť? Dá sa tu vôbec dýchať?“ pýtal sa po rokoch. A predsa mal tento kúsok sveta najradšej. Čarovný svet zo strechy V spomienkach nepoužíva slovo geto, hoci v ňom žil dvadsať rokov. Hádam len nekonečné drevené ploty na jeho obrazoch naznačujú izoláciu od ostatného sveta. No približuje i jej veselé stránky. Keď sa dedko pohneval so starou mamou, vyliezol v mestečku Lojzno na strechu. Budúci majster to robil tiež. No nie z trucu, ale keď chcel vidieť ďalej ako za chotáre Vitebska. Takže keď ho na jeho dielach uvidíte pričupeného pri komíne, nečudujte sa. U Šagalovcov to bolo normálne. Cesta do mekky umenia Jediné peniaze, čo dostal od otca bolo 27 rubľov na štúdium maliarstva v Petrohrade. Nič si však vtedy viac nevážil. Začas pobudol aj v Moskve, až kým nezískal sto frankov ako štipendium a roku 1910 nezamieril rovno mekky svetového umenia. Očarila ho. A on očaril ju. Svojím výnimočným citom pre farby a rozprávačským talentom. ,,Paríž, ty si môj druhý Vitebsk,“ napísal neskôr, ,,Paríž! Nebolo nad neho sladšieho slova!“ A to napriek tomu, že sa po prvých týždňoch chcel vrátiť domov k svojej láske Belle Rosenfeldovej. Potom však navštívil Louvre, kde ho ohromili diela skutočných umelcov. Najviac obdivoval van Gogha. Do istej miery ho ovplyvnil kubizmus, ale vydal sa vlastnou cestou. Čoskoro vystavoval v slávnom Salóne, kde mu chceli najprv zvesiť obraz Osol a žena, lebo je vraj pornografický. Obohatil parížske maliarstvo o poéziu ruskej duše, ale aj o námety spojené so židovskými tradíciami. Nerešpektoval zásady proporčnosti, ani zákon gravitácie. To, čo chcel zdôrazniť, bolo väčšie; jeho ľudské i zvieracie postavy sa vznášali v priestore, tancovali a smiali sa. V umeleckej fantázii nepoznal obmedzenia. Neváhal hlavy vtákov, či rýb nasadiť celkom iným živočíchom. Alebo dať človeku tvár naopak, bradou hore. Akoby bol celý svet postavený dolu hlavou. A či nie je taký doteraz? Nech žije revolúcia! Na prvé výročie Októbrovej revolúcie mu povolili skrášliť rodné mestečko farebnými transparentmi. Zapojil do toho školu aj maliarov-natieračov. Tí preniesli dvanásť vybraných skíc s pestrofarebnými zvieratami na veľké plátna a rozvešali ich po Vitebsku. ,,Robotníci pochodovali a spievali Internacionálu,“ uvádza v spomienkach. ,,Keď som videl, že sa usmievajú, bol som presvedčený, že mi rozumejú. Vedúci, komunisti, boli, zdá sa, menej spokojní. Prečo je krava zelená a prečo kôň letí do neba? Čo to má spoločné s Marxom a Leninom?“ Napriek tomu ho ustanovili za riaditeľa umeleckej školy. Zháňal nevyhnutné subvencie, ale na výkonnom výbore gubernie sa dočkal iba odpovede: ,,Čo si myslíte, tovarišč Šagal, čo je dôležitejšie – rýchlo opraviť most, alebo dávať peniaze na vašu akadémiu výtvarných umení?!“ Napokon ho zradili tí, na ktorých sa najviac spoliehal. Keď raz odcestoval, aby pre žiakov a profesorov zaobstaral chlieb a farby, vzbúrili sa a odvolali ho. Potom si do sýtosti zažil Moskvy. Zoznámil sa s mnohými revolučne naladenými umelcami. Vladimír Majakovskij mu napísal do knihy venovanie: ,,Daj Boh, aby každý šagál (kráčal) ako Chagall!“ No nespriatelili sa. Nenadchlo ho ani prijatie u Maxima Gorkého. Pre osobné intrigy schladlo jeho nadšenie pre Židovské divadlo, ktoré malo podporovať novú identitu jeho národa. A pritom preň vytvoril svoje vrcholné diela. Roku 1922 divadlo zavreli. Avantgarda už nebola pre novú vládu vítaná. Všetko bolo zrazu naruby A tak Chagall odišiel. Najprv do Berlína, kde sa mu z predvojnovej výstavy stratilo množstvo obrazov. Vtedy ešte netuší, že keď sa Hitler prederie k moci, budú mnohé z nich po Nemecku vystavovať na výstrahu ako ,,kultúru boľševizmu, obludné, odporné a bezcenné diela, šíriace umelecký a morálny rozklad“. A potom ich na základe zákona o zvrhlom umení nacisti skonfiškujú a spolu s dielami van Gogha, či Picassa predajú na verejnej dražbe vo švajčiarskom Lausanne. Na sklonku vojny mu zomrela manželka Bella. Po určitom útlme sa pozviechal. Presťahoval sa na juh Francúzska do Saint-Paul-de-Venice. Začal sa venovať práci s keramikou a sklom. Ako Žida z pravoslávneho Bieloruska ho zaujali biblické motívy na vitráže v katolíckych katedrálach. Výtvarnými dielami obohatil newyorské Lincolnovo centrum, parížsku Operu, izraelský parlament... Ale to je už iná kapitola. Do Ruska sa vrátil jediný raz – roku 1973. Bol milo prekvapený, ako sa sovietsky štát stará o jeho obrazy. Ešte predtým napísal: ,,Všetko sa dá v našom demoralizovanom svete zničiť – okrem ľudského srdca, ľudskej lásky, ľudského úsilia poznať zázrak. Maliarstvo a poézia sa podieľajú na zázraku. Ľudia to dnes pociťujú rovnako ako predtým.“ Platí to aj pre jeho humanistické dielo. Autor je publicista
