Koniec módnej vlny

Donedávna bolo všetko jednoduché. Štát je zlý vlastník, preto treba privatizovať. Regulácie obmedzujú možnosti rastu, preto treba deregulovať. Trh dokáže všetko vyriešiť najlepšie, preto mu treba rozviazať ruky. Problém bol trochu v tom, že sa realita tvrdohlavo odmietala riadiť axiómami liberálnej ekonómie. Istý čas sa dalo predstierať, že očividné problémy spôsobuje nedostatok privatizácie, deregulácie, liberalizácie, no rozpor so skutočnosťou je až príliš očividný. Spomeňme dva príklady – životné prostredie a európske snahy o vytváranie vedomostnej spoločnosti. V boji proti klimatickým zmenám dnes získavajú prevahu hlasy žiadajúce regulácie, obmedzenia emisií, a nie len spoliehanie sa na nové technológie. A to nie iba v Európe – hoci federálna vláda USA Kjótsky protokol stále odmieta, jednotlivé štáty už prijali spoločné iniciatívy regulácie skleníkových plynov. Ideologický posun vidno aj na terapii, ktorú si Európa ordinuje vo svojej obsesii vlastnou nedostatočnosťou v porovnaní s USA, či Japonskom. Pred pár rokmi bol v móde anglosaský model – zmenšovanie úlohy štátu v ekonomike, spoliehanie sa na trh a súkromnú iniciatívu. Na jar 2005 hovoril predseda Európskej komisie Barroso o troch synoch – ekonomickej konkurencieschopnosti, sociálnej kohézii a environmentálnej udržateľnosti – z ktorých prvý je chorý, a tak sa musia zvyšní dvaja načas obetovať, odsunúť do úzadia. Európske inštitúcie sa, samozrejme, nevzdali svojej liberalizačnej a deregulačnej agendy (vo vzťahu k vnútornému trhu, ale aj medzinárodnému obchodu) úplne, v diskusii o budúcnosti EÚ však zaznievajú stále silnejšie hlasy politikov (ktorí musia, do určitej miery, reflektovať verejnú mienku), že ak má byť Európa silnejšia, tak potom tak, aby bola schopná ubrániť ľudí pred ekonomickými a sociálnymi šokmi. V stratégii o modernizácii jednotného vnútorného trhu EÚ, uverejnenej 21. februára, komisia zdôrazňuje sociálnu agendu. Aj v diskusii o budúcnosti sociálnych modelov v Európe sa dnes pozerá viac na severské krajiny, investujúce do ľudí a aktívnej politiky na trhu práce. Samozrejme, možno pochybovať. Podobné vyhlásenia môžu byť len rétorikou. Aj keby nie, je zrejmé prečo sa politická elita rozhodla prihliadať v rozhodovaní viac na sociálny rozmer – jej legitimita sa totiž odvíja aj od toho, ako je schopná napĺňať očakávania ľudí. Faktom však zostáva, že (neo)liberálne prístupy prestávajú byť v móde.