Kto má maslo na hlave
Poslanec za Kresťanskodemokratické hnutie Daniel Lipšic sa pustil do boja proti úžere. V parlamente predložil návrh novely Občianskeho zákonníka, ktorá má zabrániť rozsiahlym podvodom s bytmi. Stále viac sa rozmáhajú prípady, keď sa špekulanti priživujú na tragédii ľudí, ktorí súrne potrebujú peniaze. Za pôžičku niekoľko desiatok až stoviek tisíc korún žiadajú, aby ľudia na nich prepísali byt či dom takzvaným zaisťovacím prevodom. Ak dlžník pôžičku vráti presne v stanovenom termíne spolu s nehoráznymi úrokmi, byt sa mu vráti. Ak však zaplatí o deň neskôr či o korunu menej, o nehnuteľnosť v hodnote niekoľko miliónov definitívne príde. Podvodníci zväčša zneužívajú tieseň a hlúposť tých, čo sa dostali do finančnej tiesne. Škoda, že tento vážny problém neriešil Daniel Lipšic už v čase, keď bol ministrom spravodlivosti. Predišlo by sa mnohým tragédiám. O podvodoch, ktoré robia z ľudí bezdomovcov sa totiž vie už pekných pár rokov. Podvodníci, ktorí zachraňujú Podvody so zaisťovacími zmluvami sa v posledných rokoch rozmohli do nevídaných rozmerov. Ľudia si nabrali úvery a hypotéky, ktoré splácajú s odretými ušami. Ak niekto v rodine príde o prácu, môže z toho vzniknúť vážny problém. Samozrejme, že s bankami sa dá rokovať o odložení splátok alebo o splátkovom kalendári, ale ľudia v strese ľahko podľahnú panike – obávajú sa najmä dražieb a exekúcií. Lenže aj to by bolo lepšie riešenie ako spolupráca s pochybnými firmami, ktoré na zaplatenie dlhu ochotne požičajú. Kým totiž po dražbe a vyrovnaní dlhov nešťastníkovi zostane aspoň zvyšná časť peňazí z predaja, mafie, ktoré sa špecializujú na obchod prostredníctvom zaisťovacích zmlúv už dlhé roky, oberú každého do poslednej koruny. Svojich ľudí majú na najsprávnejších miestach, dokonca priamo v bankách. Práve tí zabezpečia zoznam dlžníkov, ktorí majú problém splácať úver. Potom stačí, aby zúfalcov postrašili dražbou viac ako treba a vzápätí im dali vizitku spoločnosti, ktorá ich má zachrániť. A tu sa začína bludný kruh, na konci ktorého sa rodina obyčajne ocitne na ulici. Na obranu bánk treba povedať, že ak takéhoto podnikavca odhalia, ihneď ho prepustia. Pre niektorých oklamaných však už býva neskoro. Zmluvy s diablom Takzvaná pomoc firiem, ktoré sa niekedy skrývajú za realitné či aukčné spoločnosti, spočíva v podpísaní dvoch zmlúv. Prvá je kúpno-predajná, ktorou dlžník prepíše svoj dom alebo byt na konateľa spoločnosti, a to za rôzne ceny – od pár desiatok až po niekoľko stotisíc korún. Nijaké obavy, ubezpečujú ho pritom vo firme, veď spolu s prvou zmluvou podpíše aj druhú – o spätnej kúpe nehnuteľnosti. Ak pôžičku aj s vysokými úrokmi v stanovenom termíne vráti, musia nehnuteľnosťopäť prepísať naňho. Musí však dlh splatiť na deň presne a do haliera. Inak je jeho strecha nad hlavou fuč. Skupiny napojené na mafie si preto ako svoje obete vyhľadávajú ľudí, pri ktorých je isté, že peniaze na spätnú kúpu prepísanej nehnuteľnosti nezoženú. Nasleduje nevyberané vykopnutie rodiny na ulicu, často za asistencie chlapíkov so športovou postavou. Tak si napríklad žena s dvoma deťmi z Nitry požičala v núdzi stotisíc korún a prepísala na realitnú spoločnosť byt. Pôžičku nedokázala splatiť, takzvaná realitka preto urobila zmenu v katastri a rodina zostala žiť v cudzom byte, z ktorého ju môžu hocikedy vyhodiť. Pikantné na tom je, že ani manžel ani deti dotyčnej ženy o tom doteraz nemali ani tušenie – byt bol jej vlastníctvom. Ak to domyslíme do konca, je jasné, že v takýchto prípadoch už nejde iba o majetok, ale aj o duševné zdravie a možno i život poškodených. Iný prípad sú manželia z Bratislavy – Čunova, ktorí nevládali dva mesiace po sebe zaplatiť splátku za spotrebný úver. Banke dlžili sedemstotisíc korún. Človek z pobočky im údajne dal kontakt na istú bratislavskú firmu. Tá sa ponúkla, že za nich celý dlh zaplatí. Za to predali tzv. realitke dom za 4,6 milióna. Podľa zmluvy o spätnej kúpe mali o tri mesiace vrátiť firme už 850-tisíc. Firma dlh naozaj vyrovnala. Manželia to chceli využiť tak, že si zoberú iný úver s menšími splátkami v inej banke. Vykúpenie domu naspäť teda nemal byť problém. Ktosi sa však postaral o to, aby sa rodina dostala do bankového registra dlžníkov, a tak im už nik nechcel požičať. O dom teda prišli. Ich poslednou nádejou je žaloba na neplatnosť zmlúv na súde. Takýmto praktikám a obchodom sa pritom istá bratislavská, dobre organizovaná skupina venuje už niekoľko rokov. Zákon nekalostiam nebráni Súd síce môže na základe ustanovenia zákona vyhlásiť takéto zmluvy za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, no v praxi to sudcovia z rôznych dôvodov zvyčajne nerobia. Práve na túto katastrofálnu situáciu teraz začali poukazovať kresťanskí demokrati, ktorí chcú presadiť zmenu v Občianskom zákonníku. Ide o to, aby zjavne nevýhodné zmluvy boli neplatné. „Nemalo by tu ísť o politiku, ale o ľudí. Dúfam preto, že návrh našej novely schváli aj vládna koalícia,“ zdôrazňuje Daniel Lipšic. Po prijatí navrhnutej zmeny by poškodení mohli zmluvy, pri ktorých bola pôžička zaistená ich majetkom vo viac ako dvojnásobnej hodnote, napadnúť na súde aj po troch rokoch. Konkrétne vtedy, ak sa zmluvy uzavreli pri zneužití tiesne, neskúsenosti či neschopnosti posúdiť ich obsah alebo pri zjavnej ľahkomyselnosti. „Ide o princíp laesio enormis, ktorý je známy napríklad v nemeckom či švajčiarskom práve,“ podporil kolegu najvplyvnejší politik KDH, advokát Ján Čarnogurský starší. Spolu s Danielom Lipšicom dokonca pred podaním novely zvolali tlačovú besedu, kde poukázali na spomínané rodinné tragédie. Prečo až teraz? Inicatíva kresťanských demokratov je chvályhodná. Prečo však v tejto veci neurobili poriadok, keď bol ministrom spravodlivosti najprv Ján Čarnogurský a potom Daniel Lipšic? Pritom na to mali rovných osem rokov. „Súdy mohli aj doteraz rozhodnúť, že také zmluvy sú neplatné, pretože sú v rozpore s dobrými mravmi. V praxi to niekedy robili, inokedy nerobili. Preto to chceme lepšie definovať,“ vysvetľuje Ján Čarnogurský, ktorý sám zastupuje poškodených vo viacerých podobných prípadoch. Ak je však záujem politikov KDH úprimný, prečo nepodporili podobné návrhy už v minulosti? Návrh zákona o úžere, ktorý mal zabrániť presne týmto podvodom, predložil poslanec za Komunistickú stranu slovenska Karol Ondriaš už v marci 2004. Poslanci vtedajšej Dzurindovej koalície však nepodržali nielen tento, ale ani ďalšie dva Ondriašove návrhy. A tak v tejto súvislosti vyznieva súčasný návrh poslancov za KDH ako imidžová záležitosť a pokrytectvo. Vykašľali sa na ľudí O tom, že sa na Slovensku rozmohla bytová mafia, bývalá vláda dobre vedela. Ani Daniel Lipšic, ani koaliční poslanci však problém neriešili. „Už vtedy bolo jasné, čo to znamená. Poslancov nezaujímali záujmy občanov, ale ekonomických skupín,“ zdôrazňuje Karol Ondriaš. Práve on vtedy v parlamente poukázal ako na mimoriadne závažný organizovaný zločin aj na to, že s úžerníckymi mafiami boli ako tichí spoločníci prepojení aj niekoľkí politici. V odôvodnení návrhu zákona o úžere roku 2004 napísal, že nie je vylúčené, že tieto podnikateľské skupiny disponujú aj kapitálom tichých spoločníkov z radov mafie, politikov, možno i sudcov a príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní. Zabrániť tragédiám rodín navrhoval obmedzením maximálnej výšky úrokov pri pôžičkách na dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby komerčných bánk. Ďalej chcel obmedziť možnosť uzatvárať zabezpečovacie zmluvy. Poslancom pravicovej vlády to však pripadalo ako obmedzenie zmluvnej slobody a slobody podnikania. Ak však s návrhom komunistického poslanca nesúhlasili, prečo nepredložili iný – svoj návrh? Alebo sa až teraz zobudili? Bývalý minister opisuje Daniel Lipšic pritom vo svojom návrhu chce, aby sa za neplatné pokladali nevýhodné zmluvy uzavreté v tiesni či z ľahkomyselnosti. Preberá tak presne tie isté pojmy, ktoré vo svojich návrhoch pred troma rokmi predkladal Karol Ondriaš. Akurát, že ten ich lepšie definoval. „Môj návrh je úplne iný ako Ondriašov,“ bráni sa D. Lipšic, ktorý je za zachovanie zmluvnej slobody. Či však jeho návrh súčasný parlament schváli, nie je isté. Ministerstvo spravodlivosti totiž už pripravilo komplexný návrh novely zákona, ktorý má zabrániť nielen tragédiám so zaisťovacími zmluvami, ale aj dražobným podvodom. „Návrh pána Lipšica je zlý. Ako budú súdy posudzovať subjektívne pojmy ako tieseň či ľahkomyselnosť?“ komentoval to minister Štefan Harabin. V každom prípade je najvyšší čas niečo v tomto smere urobiť. Treba sa však spýtať aj to, kto z politikov má poriadne maslo na hlave. Autor je spolupracovník Slova
