Ako udržať dôchodkový systém

Zámerom dôchodkovej reformy bolo rozložiť tvorbu zdrojov na financovanie budúcich dôchodkov. Preto sa začala uplatňovať kapitalizácia do povinného penzijného systému. Ten však nemusí byť výhodný pre všetkých ekonomicky aktívnych ľudí. Jeho nastavenie má nedostatky. A tie treba napraviť. Návrh ústavného zákona, ktorý chcela v tomto smere presadiť SDKÚ–DS, bol motivovaný skôr politicky ako odborne. Takáto legislatívna úprava by nemala obdobu v nijakom európskom štáte. Pretože sa o znížení odvodov do dôchodkových správcovských spoločností neuvažuje, polemika týkajúca sa tohto návrhu mala skôr vyvolať atmosféru nespokojnosti či strach občanov o úspory, ktoré budú slúžiť na výplatu budúcich dôchodkov. Nedostatky systému by nútili každú zodpovednú vládnu reprezentáciu, aby uskutočnila zmeny na jeho stabilizáciu. Len z prvého, priebežného piliera totiž budú občania poberať starobné dôchodky prinajmenšom ďalších dvadsať rokov. Schodok Sociálnej poisťovne však vlani dosiahol vyše dvadsať miliárd korún. Na konci tohto roka sa očakáva, že prekročí hranicu dvadsaťpäť miliárd, v roku 2010 sa priblíži k tridsiatim miliardám. Na vykrytie deficitu sa vyčlenilo šesťdesiatpäť miliárd korún z privatizácie. Pri súčasnom tempe jeho rastu sa však tieto peniaze onedlho vyčerpajú. Ak má opozícia záujem na odbornej diskusii, mala by sa vyjadriť najmä k tomu, z akých prostriedkov plánovala vykrývať straty v priebežnom systéme. Z ďalšej privatizácie štátneho majetku, s ktorou väčšina obyvateľov nesúhlasí? Ukazuje sa, že dôchodková reforma sa uskutočnila bez toho, aby jej tvorcovia poznali analýzy jej dôsledkov. Počet sporiteľov k 31. decembru 2006 dosiahol viac ako poldruha milióna. V systéme starobného dôchodkového sporenia nemá takmer sedemdesiatpäť percent sporiteľov ešte štyridsať rokov, zostávajúcich dvadsaťpäť percent je nad touto vekovou hranicou. Rastie riziko, že dôchodok občanov starších ako štyridsať rokov bude nižší, ako keby ostali v prvom, priebežnom systéme. Treba zodpovedne zvážiť, či sa tejto skupine ľudí nemá umožniť, aby vystupovala z druhého, kapitalizačného piliera. Mohli by tak konať v prípade, ak by bolo pre nich sporenie nevýhodné s podmienkou, že ku dňu uzatvorenia zmluvy dosiahli istý minimálny vek. Jeho hranica sa pohybuje okolo 45. roku života. Samozrejmosťou je zavedenie prvku dobrovoľnosti do celého systému. Vstup do druhého piliera by mal byť dobrovoľný pre tých, čo skončia prípravu na budúce povolanie a nastúpia prvý raz do zamestnania. Mali by mať právo na to, aby zostali iba v prvom pilieri, ak to v zákonom stanovenej lehote oznámia Sociálnej poisťovni. Zásadnou pripomienkou je, aby do druhého dôchodkového piliera išli len príspevky z aktívnej zárobkovej činnosti. Zmeny môžu nastať aj pri invalidných dôchodcoch. Pri nich štát preberá povinnosť platiť odvody do Sociálnej poisťovne i súkromných spoločností. Prijaté, ale aj očakávané zmeny nie sú namierené proti starobnému dôchodkovému sporeniu. Ich cieľom je stabilizovať prvý a rozvíjať druhý pilier tak, aby výšku budúcich dôchodkových dávok neovplyvňovali rozdielne podmienky a životné situácie. Nemožno totiž zabúdať, že jedným z charakteristických znakov penzijného systému je solidárnosť. A tá by sa určite mala zachovať. Autor je štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ĽS–HZDS)