Zamestnanci, či otroci?
Zápas o zmeny v Zákonníku práce využíva opozícia a predstavitelia zamestnaneckých zväzov nielen na prezentovanie svojich úspechov v nedávnom vládnutí, ale najmä na strašenie, že sa s ním vráti vysoká nezamestnanosti z rokov 1998 až 2002. Argumentujú pritom tým, že zdrojom vysokej miery nezamestnanosti na Slovensku bol Zákonník práce z obdobia vlády s účasťou Strany demokratickej ľavice. Ten súčasný je pritom upravený Zákonník práce, ktorý prijala Národná rada SR roku 2001 a ktorý začal platiť 1. apríla 2002. Odvtedy sa trinásťkrát novelizoval. Najrozsiahlejšiu novelu, ktorá znížila vplyv odborov na pracovnoprávne otázky v podnikoch a pracovný čas vrátane nadčasov, parlament odhlasoval v máji 2003. Aká pravdivá je však argumentácia odporcov súčasného návrhu zmien Zákonníka práce o dramatickom vplyve zákonníka práce na nezamestnanosť? Najvyššia miera nezamestnanosti, 19,2 percenta, bola na Slovensku v roku 2001, teda ešte skôr, ako vstúpil do platnosti zákonník prijatý za účasti SDĽ vo vláde. A táto miera nezamestnanosti bola ovplyvnená radikálnym poklesom výkonnosti hospodárstva SR v roku 1999 (medziročný rast 0,3 percenta) a v roku 2000 (medziročný rast 0,7 percenta), čo bol dôsledok poklesu domáceho a zahraničného dopytu spôsobeného poklesom hospodárskeho rastu v Európskej únii. V roku 2002, teda vtedy, keď „socialistický“ Zákonník práce začal byť účinný, poklesla miera nezamestnanosti na 18,5 percenta, čo bola takmer rovnaká miera nezamestnanosti ako po tom, čo začali platiť zmeny v Zákonníku práce počas vedenia rezortu práce Ľudovítom Kaníkom, keď bola v roku 2004 18,1 percenta. Čísla ako dôkaz V roku 2001 bol počet pracujúcich v hospodárstve SR 2 123,7 tisíc a v roku 2004 „iba“ o 46-tisíc viac, pričom miera ekonomickej aktivity obyvateľstva bola roku 2001 60,7 percenta, oproti 60,2 percenta v roku 2004. Ovplyvnil to nútený odchod mnohých zamestnaných do predčasného starobného dôchodku v dôsledku zmeny legislatívy v roku 2003. Celkový počet pracujúcich na Slovensku od roku 1998 do roku 2005 sa výrazne nemenil (2 198,6 tisíc osôb v roku 1998; 2 216,2 v roku 2005; rozdiel 17,6 tisíc osôb). V tomto období narástol počet samostatne zarábajúcich osôb o 129,7 tisíc, pri konštantnom počte všetkých zamestnaných v hospodárstve v SR. Počet zamestnaných v trvalom alebo dočasnom závislom zamestnaneckom pomere teda poklesol. Tieto čísla sú jasným dôkazom, že vplyv Zákonníka práce na zamestnanosť sa zo strany apologétov zamestnávateľov výrazne preceňuje. Minuloročný a tohtoročný radikálny pokles nezamestnanosti je dôsledok pozitívneho vplyvu nášho vstupu do EU na hospodársky rast. To sa v minulosti stalo v prípade všetkých nových členov EÚ a deje sa to aj v súčasnosti. Práca ako podmienka existencie Druhým činiteľom je konjunktúra v EÚ, najmä v eurozóne. To sú kľúčové činitele ovplyvňujúce hospodársky rast Slovenska, a tým aj mieru nezamestnanosti. Tieto fakty nakoniec nie sú ničím novým. Potvrdzuje sa poznanie vyslovené A. Gidensom, ktorý vo svojej Tretej ceste uvádza, že „nepružnosť trhu práce spôsobená prísnou pracovnou zákonnou úpravou, nezamestnanosť výrazne neovplyvňuje. Vysoká nezamestnanosť súvisí s hospodárskou politikou a s nízkou úrovňou vzdelania na dolnom konci trhu práce – fenoménom exklúzie. Neoliberálne koncepcie dávajú pojem pružnosti na trhu práce do súvislosti len so spôsobom prijímania a uvoľňovania zamestnancov z pracovného pomeru. Čím je menej regulovaný, čím je menšia ochrana, tým je pružnejší pracovný trh. To je veľký klam.“ Pri posudzovaní stavu a budúceho vývoja v sociálnej oblasti je potrebné vychádzať najmä zo súčasných tendencií v charaktere práce. Práca a pracovná činnosť sú základnou podmienkou ľudskej existencie. Aj preto je v článku 23 Všeobecnej deklarácie ľudských práv právo na prácu zaradené medzi základné ľudské práva. V dôsledku procesov globalizácie sa vytvára nový typ hospodárstva, ktorý výrazne mení charakter ľudskej práce. V tomto type hospodárstva už nie je dôležitý pôvod krajiny vlastníka, ale štátna príslušnosť pracovníkov, ich konkurenčná spôsobilosť v globálnom ponímaní a ich schopnosť doniesť zvýšenie potenciálnej hodnoty do svetovej ekonomiky. Životná úroveň obyvateľov štátu stále viac závisí od toho, čím prispievajú svetovej ekonomike, od hodnoty ich kvalifikácie a znalostí. Odvrátená strana flexibility Rodí sa nová kategória pracovníkov, ktorí sa nazývajú portfólioví pracovníci. Sú to pracovníci, ktorí disponujú určitým kvalifikačným portfóliom, t. j. škálou rôznych znalostí, zručností a kvalifikácií, ktoré budú používať pri získavaní rôznych prechodných profesií. Ich prechod z profesie do profesie pritom zvyšuje ich schopnosť adaptovať sa a reagovať na zmeny v organizácii, technológiách a trhoch. Tento druh práce má niekoľko predností. V prvom rade nie je možná stagnácia na jednom mieste. Znamená to proces trvalých zmien, z ktorých mnohé sú náhodné a nepredvídateľné a vnucujú človeku nevyhnutnosť plánovať si svoju pracovnú a kariérnu dráhu tvorivo. Táto tendencia však znamená, že zamestnanec natrvalo stratí existenčnú istotu. To pri nestálosti zamestnávateľov vyvoláva medzi zamestnancami nemotivujúcu sociálnu klímu, znamená to stratu starostlivosti o zamestnanca od vstupu do zamestnania až po dôchodkový vek, najmä to však znamená vylúčenie celých skupín obyvateľstva, napríklad mladistvých, starých, zdravotne a telesne postihnutých a ženy. Analýzy ukazujú, že vysoký obrat zamestnancov v podnikateľskej organizácii je z hľadiska dlhodobých výdavkov nákladný, neprospieva ani pracovnej morálke, ani kvalite vykonanej práce. Mnohí zamestnávatelia dávajú prednosť pred uvoľňovaním zo zamestnania preškoleniu a adaptovaniu zamestnancov na nový druh práce. Dočasné riešenia sú zlé S novými požiadavkami na pracovnú silu sa imperatívne spomína jej pružnosť či flexibilita. Pod nimi slovenskí podnikatelia chápu predovšetkým termínovanú zmluvu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, prípadne úplne voľnú pracovnú dohodu, prepustenie zamestnanca bez upozornenia a bez práva na odstupné. Je to predzvesť zamestnávania bez zaručených minimálnych istôt a pocitov bezpečnosti. Stratégia vytvárania pracovných miest a budúcnosti práce však musí byť prepojená na jednej strane na ekonomické potreby spoločnosti a na druhej na schopnosti zamestnancov čo najefektívnejšie ich naplniť. Pritom je potrebné brať do úvahy schopnosť podnikateľov reagovať na krátkodobé cyklické výkyvy predaja tovarov a služieb a strategicky predvídať zásadné zmeny v globálnom prostredí. Riešenie týchto problémov nemožno uskutočňovať iba na úkor znižovanie sociálneho statusu zamestnancov. Ak sa to deje, je to iba krátkodobé riešenie problému, ale nie koncepčný a strategický postup. Ten súvisí s predvídaním a schopnosťou ovládnuť inovačné procesy v celom komplexe. Pri tvorbe podnikateľskej stratégie sa iste bude diferencovať medzi manuálnou a duševnou prácou, medzi zamestnancami s vysokou a nízkou kvalifikáciou, ale aj medzi ľuďmi s lokálnou perspektívou a tými, čo sú kozmopolitnejší. V strategických plánoch budú hlavným zdrojom silného postavenia firiem v kľúčových sektoroch globálnej ekonomiky investície do ľudských zdrojov. A na tomto procese sa musí zúčastniť aj výkonná moc štátu. Slabí zamestnanci – slabí zamestnávatelia Rozhodujúcim činiteľom v globálnej konkurenčnej schopnosti je kvalita pracovnej sily, jej schopnosť pružne aplikovať svoje znalosti a znalosti iných, prispôsobiť sa kvalitatívnym zmenám. Nie poslušný a bezbranný zamestnanec, ale zamestnanec rovnocenný zamestnávateľovi môžu spoločne zvíťaziť na svetových trhoch. To je aj podstata škriepky o slovenskom pracovnom práve. Ak chceme víťaziť v globálnej súťaži, tak to môžeme uskutočňovať iba prostredníctvom rovností príležitostí, a tá úzko súvisí so vzdelanosťou a rastom znalostí. Ale znalostí v práci, nie mimo nej. V komplexnom rozvoji človeka. Zamestnanca nie ako bezbranného objektu pre pár vyvolených a mocných krytých peniazmi. Krik, ktorý spustila súčasná opozícia za mohutnej podpory niektorých predstaviteľov podnikateľskej sféry a vždy pripravených poučkových analytikov nevychádza z týchto civilizačných zmien. Tí, čo kričia, lipnú na svojich ideologických poučkách a neštítia sa použiť nepresné a nekomplexné identifikovanie problému. Treba oceniť, že zamestnávatelia volajú po spracovaní dosahov pracovného práva na podnikateľské prostredie. Nemali by však zabúdať, že súčasťou podnikateľského prostredia sú aj zamestnanci, respektíve pracovná sila. Moderná, vzdelaná a sebavedomá pracovná sila. Nie vystrašená a do kúta zahnaná bezbranná skupina novodobých otrokov. Autor je bývalý minister hospodárstva SR (1994) a bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny (1998 – 2002)
