Cesty k vzniku národa

Jestvuje odpoveď na otázku, kedy vzniká národ? Kedy sa Slováci stali Slovákmi? Neviem, ale myslím si, že národ najprv jednoducho bol a bolo mu jedno, či je národom alebo nie, a už celkom jedno, čo si o tom bude myslieť história – čo si o tom budeme myslieť my, potomkovia. Istí ľudia si boli blízki, rozumeli si, spievali rovnaké piesne, uctievali rovnakých bohov a mali k sebe bližšie ako k tým druhým kdesi za horami, za riekou, za obzorom. Určite jestvovala chvíľa, keď niekto po prvý raz povedal: Ja som Poliak, Čech, Francúz, Slovák, ťažko však žiadať od histórie, aby takú chvíľu našla, určila, alebo aspoň vytušila. Je to úloha nad sily dejepisu, vieme však povedať, kedy sa to začalo, aká bola cesta k vzniku národa, ako sa menila, vychádzala zo slepých uličiek, hľadala správny smer. Stopy dávnej minulosti 3: Zrod národa. ...Termín „starí Maďari“ sa používa len u nás. Maďari ho nepoznajú, svojich predkov nazývajú „honfoglaló Magyarok“, a keďže „honfoglaláš“ znamená „dobytie vlasti“, hovoria o Maďaroch dobyvateľoch, ku ktorým sa s hrdosťou hlásia. Termín „starí Česi“ nejestvuje. Pripomeňme si chvíľu, keď sa praotec Čech zahľadel z hory Říp a povedal svojim druhom (citované z Jiráskovej knihy Staré pověsti české): „Hle, země po naší vůli! Jen jména nemá; rozvažte, jakým jménem by měla být jmenována.“ „Tvým! Tvým nechť se jmenuje!“ zvolal jako z božského vnuknutí stařec dlouhé bílé brady, nejstarší všech starostů. Ani Česi by teda neupadli do vytrženia, keby sme ich začali deliť na „starých“ a „mladých“; cítia sa Čechmi už od praotca Čecha. „Starí Slovania“ sú naši predkovia, ktorých ešte nevieme rozdeliť na jednotlivé etniká, historické národy. A možno sa to ani nedá. Termín „staré Slovensko“ – a teda aj „starí Slováci“ – vznikol zo zneužívania v čase medzi dvoma vojnami; ešte v roku 1946 na zjazde Československej spoločnosti historickej nazval čechoslovakisticky orientovaný historik Václav Chaloupecký odporcov posmešne staroslovákmi... „Starí Slováci“ sa mi nepáčia, sú príliš mladí, vymysleli ich nedávno, vyvolávajú nedôveru medzi ľuďmi, ktorých pre slovenské dejiny treba ešte len získať. Viem, že je to všetko trochu zložitejšie, dokonca veľmi zložité. Alois Jirásek napísal svoje Staré Pověsti české v čase, ktorý dejiny hľadal, chcel ich, tešil sa z nich a najmä písal o nich nádherne, dokonale, s láskou; ako by povedal Jan Werich, „to se dá číst i dnes“. A aj to je skutočnosť, že Česi boli len jedným z viacerých kmeňov, ktoré prišli do dnešných Čiech, a rovnako ako kmeň Maďarov vtisol svoje meno všetkým, čo prišli s nimi, dokonca prísť s nimi ani nemuseli, lebo Čechmi a Maďarmi sa stali aj tí, ktorých vo svojej dnešnej vlasti našli a obrátili na svoj obraz. A ešte zložitejšie je to so Slovákmi, lenže o tom rozpráva táto kniha a rozprávala aj predchádzajúca (Stopy dávnej minulosti 3): „o Slovanoch, ktorá prišli a usadili sa na oboch brehoch rieky Moravy, na sever od Dunaja v Dolnom Rakúsku a na Slovensku, v Zadunajsku a azda aj v Potisí. Prišli ako blízki príbuzní, niekoľko stáročí zdieľali spoločný osud, vzdorovali spoločným nepriateľom, žili v spoločnom štáte, no potom ich udalosti rozdelili a oni sa stali Maďarmi, Nemcami, Čechmi (Moravanmi) – a Slovákmi“. Tam je teda odpoveď na otázku, kedy vzniká národ, kedy sa Slováci stali Slovákmi; nevieme presne určiť, kto a kedy po prvý raz povedal „ja som Slovák“, poznáme však čas, keď slovo Slovan znamenalo Slovák... Stopy dávnej minulosti 4: Slovensko v Uhorskom kráľovstve V roku 972 pozval Gejza (veľkoknieža z rodu Arpádovcov) do Uhorska misionárov, ktorí pokrstili Gejzu, jeho syna, brata Michala a ďalších asi päťtisíc urodzených ľudí. V tých časoch pravdepodobne založili najstaršie uhorské biskupstvo vo Vespréme, o čo sa asi zaslúžila Šarlota (manželka veľkovojvodu Gejzu), pochádzajúca z kresťanského prostredia. Gejzov čin mal historický význam – Maďarov možno zachránil pred osudom Hunov a Avarov. Zaradil Uhorsko do kresťanského sveta, a tým rozhodol o budúcnosti mnohonárodného štátu; nepriamo sa zaslúžil aj o prijatie Slovákov do tohto zväzku. Je to zložitá otázka, úzko súvisiaca s problematikou formovania národnosti v stredoveku, s okamihom, keď ktosi neznámy ako prvý povedal: ja som Slovák, Maďar, Francúz. Na počiatku tohto procesu stáli barbarské kmene, ktoré v čase sťahovania národov vtrhli do Európy a od základu zmenili jej národnostný obraz. Boli mimoriadne súdržné, schopné prežiť dlhé pochody, ustavičné vojny aj cudziu nadvládu. „Kmeňovú súdržnosť určoval zákon podobnosti a odlišnosti. To, čo bolo podobné, bolo prijateľné, priateľské a dobré. Odlišné bolo neprijateľné, nepriateľské, nebezpečné. Cudzinci, ktorí patrili k inému kmeňu, a toto všetko s ním neprežívali, boli neznámi, nepochopiteľní a podozriví. Ak navyše hovorili iným či dokonca nezrozumiteľným jazykom, mali iné zvyky, náboženstvo, spôsob života a výzor, vzájomná nechuť rástla. Protiklad my a oni bol mimoriadne silný, až neprekonateľný. Bol príčinou napätia a stálych vojen.“ (Ján Steinhübel, Nitrianske kniežatstvo). Gejza patril medzi prvých, ktorí sa zasadili o zmierenie tohto protikladu. Stopy dávnej minulosti 4: Slovensko v Uhorskom kráľovstve Som presvedčený, že všetci viac alebo menej podliehame starým schémam vytvoreným v časoch národného obrodenia, predstave o idylickom štáte našich predkov, ktorý nám zničili Maďari a Frankovia. Nemali by sme však zabúdať na odstredivú silu, na permanentnú snahu menších vládcov zbaviť sa nadvlády silnejších a napokon ani na to, že Veľká Morava vznikla násilím, vyhnaním Pribinu a porážkou Nitranov. Aj ďalší vývoj dokladá, že Pomoravie a Ponitrie nikdy nezrástli, nevytvorili nedeliteľný celok. Vidieť to z archeologických pamiatok a veľa naznačujú dobové písomnosti. O nejednote svedčí napríklad boj Mojmíra II. proti bratovi Svätoplukovi II. A celkom jednoznačne známe ponaučenie cisára Konštantína Porfyrogeneta o nesvornosti Svätoplukových synov. Sú to čítankové príklady a v takej-to podobne vošli aj do nášho historického vedomia. Svätoplukovi synovia sú nehodní veľkého otca, mladší Svätopluk je priam vlastizradca, lebo sa spojil s nepriateľmi krajiny... A možno to bolo všetko celkom inak. Vieme o tých časoch neuveriteľne málo a možností je veľa. Napríklad Pribinu opustila časť veľmožov a pridala sa k Mojmírovi. Možno azda vylúčiť, že medzi nich patrili aj Poznanovci (dôležitý veľmožský rod v Ponitrí)? Nebolo by logické, keby neskôr stáli na strane Svätopluka II., aby obnovili svoju nezávislosť, ktorú starší Svätopluk zrejme nerešpektoval? Nie je vylúčené ani to, že sa spojili so starými Maďarmi – slovanskí veľmoži sa zúčastnili na staromaďarských výpravách do západnej Európy už na rozhraní 9. a 10. storočia. (...) A keby to aj všetko nebola pravda, aj tak je nápadné, že až do polovice 10. storočia, teda až do bitky pri Lechu, sa nenašli nijaké staromaďarské hroby za pomyselnou líniou Bratislava – Trnava – Hlohovec – Nitra – Levice – Lučenec – Moldava nad Bodvou – Trebišov. Je azda prismelé predpokladať, že prinajmešom za touto líniou si pôvodní veľmoži udržali svoju moc? Naozaj neviem, ale je isté, že slovanskí spojenci svätého Štefana nespadli z neba... Stopy dávnej minulosti 4: Slovensko v Uhorskom kráľovstve