Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté

Po oznámení o stiahnutí slovenských vojakov z Iraku kritizovala opozícia premiéra Fica za populistický krok, ktorý nikomu nepomôže a mnohým uškodí. Naši spojenci si o vraj o nás začnú myslieť, že sme nezodpovední, že utekáme z boja a že možno aj kvôli nám sa nepodarí v Iraku nastoliť demokraciu... Takéto hodnotenia mohli vysloviť len politici, ktorí buď stratili súdnosť, a teda nevidia situáciu v Iraku reálne, alebo tí, ktorí sú zvyknutí tancovať len tak, ako hegemón píska. Počas Dzurindových vlád bolo nepredstaviteľné očakávať slobodné rozhodovanie na základe reálneho zhodnotenia situácie či presadzovanie vlastného názoru, ktorý by bol v priamom rozpore so želaním vodcu koalície (ne)ochotných. Súčasné opozičné výkriky by snáď boli smutné a varovné, keby neboli také smiešne a trápne. Ešte smiešnejšie a trápnejšie pôsobí ich kritika v čase, keď britský premiér Blair oznamuje, že jeho krajina takisto postupne stiahne svojich vojakov z tzv. bezpečných zón v Iraku. Tí politici, ktorí slovenských vojakov do Iraku vyslali, by nám teraz mohli vysvetliť, prečo sa Briti správajú tak nezodpovedne, prečo utekajú z boja a prečo nepodporia Američanov v nastolení ukážkovej demokracie na Blízkom východe. Je Blairovo rozhodnutie rovnako populistické ako Ficovo? Alebo nebodaj koná Blair štátnicky a rozhodol sa na základe reálneho vývoja na juhu Iraku? Bývalý premiér Dzurinda sa chválil blízkym vzťahom k premiérovi Blairovi. Možno by mu mohol kolega Blair pomôcť rozlúsknuť túto dilemu a podať vysvetlenie, ktoré by dávalo zmysel a zároveň by nebolo v priamom protiklade s kritikou vyslovenou na adresu Ficovej vlády. Briti vraj odchádzajú zo zóny, ktorá je už bezpečná, a teda ich vojaci na juhu Iraku už nie sú potrební. Ak je to však pravda, prečo neposkytne Blair svojmu priateľovi Bushovi pomocnú ruku a nepresunie vojakov do Bagdadu? Že by bol aj Bagdad bezpečný? Ale veď len prednedávnom tam Američania poslali vyše dvadsaťtisíc svojich vojakov a ešte stále nemajú mesto pod kontrolou. Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa. Aké gesto teda vysiela Blair Bushovi tým, že mu nenavrhne presun a posilnenie jednotiek v krízových zónach? Podľa architekta vojny, sivej eminencie Dicka Cheneyho, je britské gesto priateľské. S Cheneyho hodnotením by sa iste stotožnila slovenská opozícia bez toho, aby si odmyslela obrovskú dávku sarkazmu, ktorou britský odsun počastoval. S Cheneym sa dá súhlasiť, ale iba vtedy, keď sa na vec pozrieme z iného uhla. Priateľstvo totiž nie je len sústavné prikyvovanie a poklonkovanie; priateľstvo znamená aj občasné buchnutie po stole. Priateľ dokáže priateľovi povedať dosť, už sa na tomto cirkuse nebudem zúčastňovať, nemá to cenu. Ale to by museli byť naši opozičníci z iného cesta a nemyslieť si, že sympatie mocnejších priateľov sa dajú získať len nadbiehaním. Autor pôsobí v Centre pre európske štúdie Floridskej Univerzity