Nahor cez krištáľový strop

V súčasnosti sa úspešná žena chtiac-nechtiac stáva predmetom bádania sociológov, ktorí si zarábajú na živobytie módnym výskumom gender-rovnováhy a rodových šancí. Rozhovorom sa nevyhla ani Eva Kellerová. Z USA si priniesla metaforu krištáľový či sklený strop (crystal ceiling), ktorá sa od konca osemdesiatych rokov používa na pomenovanie neviditeľnej bariéry, ktorá obmedzuje ženy pri dosiahnutí vysokých profesionálnych pozícií s výnimkou politiky, kde sa občas uplatňuje kvótový systém. účasné štruktúrované životopisy pozostávajú zo súborov dátumov, miest pôsobenia, kvalifikačných postupov. „Začítať“ sa do nich je rovnako ťažké ako do cestovného poriadku lanovky na Skalnaté Pleso. Ale do životopisu Evy Kellerovej sa začítať možno. Popri obligátnych údajoch obsahuje osobné postrehy a emotívne ladené spomienky. Začína ako zrkadlo päťdesiatych rokov minulého storočia, keď nás „ hnávali“ na študentské brigády, kde problémom bolo dostať užitočnú prácu alebo na vojenské cvičenia, kde sa natískala otázka, či je mozog skutočne najvyššou formou existencie živej hmoty. Eva Kellerová sa s „fylogeneticky nízkym stupňom vývoja mozgu, hlavne kôrových štruktúr,“ stretla v súťaži tvorivosti už na začiatku štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (1950 – 1956), kam ju prijali po absolvovaní „dievčenského“ gymnázia v Bratislave (ďalší dôverný dotyk s minulosťou). Boli to prvé dotyky s vedeckou prácou. Zistila, že u karasovitých rýb možno vypestovať pokrmový podmienený reflex. Ryby reagovali na zvukový podnet. Študentskému tímu poskytli tému a prázdne akvárium, ale osud jej k tomu poskytol ešte jednu cennú východiskovú okolnosť, spolupracovníka Branislava Lichardusa. Ten sa neskôr priznal, že trojčlenný kolektív zosnoval najmä preto, aby sa s Evou zblížil. Bola výbornou študentkou ale nejavila záujem o „bežné randenie“. Prešla s ním potom celým ďalším životom. Výsledok študentskej témy, ktorý nebol v súlade s biologickými dogmami, skončil v profesorovej zásuvke, čo bola škoda, lebo o viac ako desaťročie boli analogické závery publikované vo vedeckých časopisoch. Manželstvo s Branislavom Lichardusom, neskôr predsedom SAV a prvým slovenským veľvyslancom vo Washingtone sa pred pár rokmi (2003) šťastne prehuplo cez zlatú svadbu. „Zvedavostná“ otázka môže byť, prečo si Eva Kellerová ponechala rodné priezvisko. Bola to tiež reakcia na päťdesiate roky, keď aglomerovanie inteligencie nebolo želateľné. Ako potom zrastať s robotníckou triedou a mať deti s aspoň čiastočne správnym pôvodom? S Evou Kellerovou som sa prvý raz stretol v decembri 1989. Vtedy to už bola MUDr. Eva Kellerová, CSc., riaditeľka Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV, sídliaceho v peknej secesnej budove na Sienkiewiczovej ulici v Bratislave. (O rok neskôr sa hodnosť za menom zmenila na DrSc.). Stretnutie súviselo s mojou úlohou premeniť na skutočnosť uznesenie posledného zasadnutia Predsedníctva SAV, ktoré sa po novembri 1989 „samorozpustilo“. Zatiaľ čo iní dúfali ešte v nejaký zázrak, chladnokrvne uvažujúci akademik Jozef Zachar na zasadnutí presadil zrušenie Centra fyziologických vied SAV, ktoré sám založil, vrátane majetkového vysporiadania. (Centrá boli prvou štruktúrou, o ktorej bolo zrejmé, že nemajú v nových pomeroch šancu na dlhšiu existenciu.) So spôsobom rozdelenia prístrojov a zariadení slušne vybaveného centra, v ktorom boli preferované laboratóriá riaditeľa centra, nesúhlasili riaditelia rozčlenených ústavov. Uznal som, že mali pravdu. Delimitačný protokol som nepodpísal a všetko sa začalo odznova. Rokovanie s Jozefom Zacharom bolo tvrdé, padlo pri ňom i meno božie nadarmo a bol to zároveň môj posledný rozhovor s ním. Ďalší kontakt sa definitívne prerušil. Delimitáciu potom ako predsedníčka komisie zvládla MUDr. Kellerová. Eva Kellerová bola vtedy nielen riaditeľkou, ale aj služobne najstarším zamestnancom Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV. Nastúpila už dva roky pred promóciou a vďaka tomu strávila nejaký čas v blízkosti prof. Ladislava Dérera. Jeho portrét od Jána Mudrocha je dnes dominantou riaditeľne ústavu. Bola to nezabudnuteľná škola medicíny, humanizmu a korektnosti vo vzťahoch. Na výborných učiteľov mala šťastie i neskôr – svedčia o tom mená ako doc. MUDr. Ivan Ruttkay-Nedecký, DrSc. a akademik Juraj Antal. Tu niekde vznikali základy úspešného „bikariérneho“ manželstva, v ktorom obaja manželia dosiahli vedecké a spoločenské méty a vychovali pritom dve úspešné dcéry – detskú lekárku Ivu a vedúcu manažérku zahraničnej firmy Janu. Svoj podiel na tom mala Evina matka – aktívna babička mestského typu, ktorá však mala čosi spoločné s tou rustikálnou babičkou Boženy Němcovej – udržiavala teplú pahrebu v rodinnom kozube. Eva spomína aj na otca, v Bratislave tridsiatych rokov vyhľadávaného rodinného lekára MUDr. Jozefa Kellera, ktorý jej vštepoval zodpovednosť a pocit radosti z bežných vecí. Bol za „rovnosť šancí“ – Eva mala na šatách vrecká ako chlapci a ukladala si do nich podobné poklady ako oni – guľôčky, zatvárací nožík-rybičku, skalky a sem-tam v lete možno aj nejakého chrústa. V súčasnosti sa úspešná žena chtiac-nechtiac stáva predmetom bádania sociológov, ktorý si zarábajú na živobytie módnym výskumom gender-rovnováhy a rodových šancí. Rozhovorom sa nevyhla ani Eva Kellerová. Z USA si priniesla metaforu krištáľový či sklený strop ( crystal ceiling), ktorá sa od konca osemdesiatych rokov používa na pomenovanie neviditeľnej bariéry, ktorá obmedzuje ženy v dosiahnutí vysokých profesionálnych pozícií s výnimkou politiky, kde sa občas uplatňuje kvótový systém. Stereotypne sa existencia bariéry vysvetľuje materstvom alebo partnerstvom, v ktorom sú rodinné povinnosti rozdelené v neprospech žien, ktoré vykonávajú veľa nehonorovanej práce. Eva Kellerová necíti diskrimináciu žien v získavaní grantov či základných atestačných postoch. Ale krištáľový strop vníma aj u nás. Nielen v prefeminizovanom školstve, kde sú riaditeľmi škôl častejšie muži. To, že ten strop Evu nezastavil, je výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Potešilo ma, že MUDr. Kellerová prečítala knižku Kto je kto v SAV, ktorú som redigoval. Nepotešilo ma, že tam našla iba šestnásť percent žien. A pointa? Dr. Kellerová si myslí, že obraz ženy je v súčasnosti posunutý niekam inam aj zásluhou médií. „Vidíte hlavne súťaže krásy, zábavné programy, kde je žena v polohe akéhosi falošného ideálu. Pre určitú skupinu ľudí nie je potrebné, aby sa manželka realizovala alebo prispievala do rodinného rozpočtu, ale má byť skôr zdrojom komfortu.“ Na margo problému dodávam, že ako provokujúce a nestereotypné vysvetlenie existencie stropu sa uvádza aj absencia ženskej solidarity. Ženy, vychádzajúc zo svojich štatisticky prevažujúcich súčasných neadekvátnych rol, bojujú medzi sebou metódami, ktoré ich postavenie paradoxne fixuje, a tým sa uzatvára circulus vitiosus. (Provokujúce poznatky sú na to, aby provokovali.) Eva Kellerová sa vo svojom výskume venovala najmä regulácii kardiovaskulárneho systému. Opakovane zdôrazňuje, že prevencii vysokého krvného tlaku sa treba venovať už od detského veku. Publikovala údaje o hodnotách krvného tlaku novorodencov a originálne poznatky o jeho reakciách a zmenách v prvých dňoch života. Prioritu a medzinárodný ohlas dosiahla zistením cirkadiánneho kolísania tlaku hneď po narodení. Merať krvný tlak novorodencov nie je triviálne. Umožnil to vývoj vlastného ultrazvukového prístroja, na ktorý dostala roku 1979 spolu s P. Kováčikom a M. Kittovou autorské osvedčenie. V Tesle Valašské Meziříčí sa vyrobila nultá séria prístroja, žiaľ zakrátko nato Tesla zanikla. Zostali však varujúce poznatky, že u detí predškolského veku, ktoré sú vystavené hladinám hluku nad 60 dB, krvný tlak stúpa. Už po troch rokoch života v Bratislave majú deti porovnateľného veku vyššie hodnoty tlaku ako noví obyvatelia. Tieto výsledky spolupráce s V. Regecovou sa stali súčasťou oficiálnych dokumentov o škodlivosti znečistenia životného prostredia hlukom. Natíska sa záver, že dnes je dôležitejšou úlohou vedy zabraňovať vzniku ďalších civilizačných škôd, ako navrhovať – ako hovorí predseda Akadémie vied ČR prof. V. Pačes – ďalšie „ozubené kolieska“. Výskum Evy Kellerovej prerušilo sprevádzanie manžela na diplomatickú misiu do USA (1994 – 1999). Spolu tam vysvetľovali, kde Slovensko leží, položili základy americko – slovenských kontaktov, začali výstavbu budovy vo Washingtone, zriadili novú rezidenciu a rozvinuli v nej spoločensko-diplomatickú činnosť podporenú aj skvelou kuchyňou, („nad ktorou popri mnohých spoločenských funkciách bdela moja manželka,“ spomína veľvyslanec). Po návrate z USA sa Eva Kellerová znova výskumne aktivizovala, avšak mnohé pozície vo vedeckých radách a orgánoch boli už nevratne obsadené. Uspokojil ju možno jej prínos pre rozvoj diplomacie a reprezentácie Slovenska, ktorý oficiálne nik neocenil. Eva Kellerová používa občas zvrat „škoda slov“. Nie je to vždy tak. Nie je škoda slov, napísaných ani vypovedaných o MUDr. Eve Kellerovej, DrSc., o jej živote a manželovi. Je to ako v tom vtipe o jednej dobrej a jednej zlej správe. „Ktorou mám začať?“ pýta sa rozprávajúci. „Začnite tou dobrou“. „Obe sú dobré“. Autor je predseda Slovenskej akadémie vied Text vyšiel v jeho knihe Moji intelektuáli III v roku 2006