Pravý Kafka?

Germanisti z celého sveta sú pohoršení politikou Nemeckej výskumnej spoločnosti (Deutsche Forschungsgemeinschaft, DFG). Pred šiestimi rokmi založila nemecká vláda nadáciu Kurta Wolffa. Jej úlohou bolo podporovať tú nesebeckú prácu malých vydavateľstiev, ktoré ako kedysi človek, ktorý im dal meno, totiž pôvodný vydavateľ Franza Kafku, umožňujú literárnu rôznorodosť v krajine. Veď aj Suhrkamp, Fischer a Rowohl boli svojho času malými vydavateľstvami – a možno sa nimi ešte niekedy stanú. Každoročne udeľuje nadácia individuálnym projektom finančnú odmenu 26 000 eur a podporu 5 000 eur. Náhoda a porota nadácie chceli, že na Lipskom knižnom veľtrhu dostal cenu Kurta Wolffa istý iný pán Wolff. Je šéfom frankfurtského vydavateľstva Stroemfeld, manufaktúry na rukopisy, ktorého usilovná práca so starými textami vybraných nemecky hovoriacich klasických autorov najprv dráždila akademickú germanistickú obec, ale časom ju predsa len presvedčila o svojej kvalite. Stroemfeldove historicko-kritické vydania klasikov nastolili istý štandard, ktorý sa všetci ostatní snažia prekonať. Boj proti... Od konca šesťdesiatych rokov sa Kurt Wolff drží skratky KD, ako Kampf dem... (Boj proti...). KD Wolffa už dlho zaujímajú podmienky produkcie – teraz však tie tradičné vydavateľského biznisu. Z pragmatických dôvodov často znemožňujú prístup k pravému jadru niektorých diel. Súhrnné diela, ktoré vznikajú z posledných slov autora, hotová kniha nie je vždy tá pravá, vydavateľstvo je finančne chúlostivý biznis a len málokedy zodpovedá želaniam autora. Niektorí autori poznajú prosbu vydavateľa vyslovenú s povzdychom: Boli by ste taký láskavý a polovicu vyškrtli? Čosi podobné zažil aj Thomas Mann s Buddenbrookovcami, ale zdráhal sa. Ale čo, keď autor vlastnoručne vyškrtol polovicu svojho rukopisu preto, lebo dostatočne nedôveroval vlastnej práci? Literárna tvorba je duchovný proces nad bielym hárkom papiera, znamená hľadanie, nachádzanie, skúšanie a zavrhovanie slov a viet. Odraziť to, čo autor skutočne povedal, čo si vo chvíli, keď dielo písal, skutočne myslel – to je vydavateľský leitmotív vydavateľa Wolffa. Patrí k tomu aj – ako ináč – správne zaobchádzanie s tým, čo zanechali veľkí autori, ktorí ešte – rovnako ako Franz Kafka – písali ceruzkou či perom. Zázraky sa skončili KD Wolf je vydavateľom Franza Kafku, hoci aj len od januára 1995, teda od okamihu, keď sa autorské práva nemecky píšuceho židovského autora stali dostupné. Od šesťdesiatych rokov sa okolo Kafkovho diela vyvinul skutočný priemysel dizertačných prác. Tak veľa bolo treba interpretovať, lebo tak veľa z jeho textov ostávalo ponoreného v tme. Zrazu hrozilo, že akademický kolotoč okolo Kafku úplne pohltí jeho skutočné dielo. Keby sa stalo po vôli Nemeckej výskumnej spoločnosti, ostali by Kafkove spisy aj naďalej v temnote doterajších vydaní. Štvrtého októbra 2006 odmietli spolkové úrady žiadosť súkromného docenta heidelbergskej univerzity Rolanda Reussa žiadajúceho podporu 69 500 eur, ktorá by aspoň na jeden rok zabezpečila vedeckého spolupracovníka. Takýto malý tím mal v pláne zreprodukovať Kafkovo dielo ako faksimile a – z toho pozostávala skutočná práca – vydať ho v tridsiatich zväzkoch u Stroemfelda. Päť z nich už vyšlo – bez štátnej finančnej podpory. Odmietnutie DFG sa považuje za škandál. Každučký z doteraz vydaných piatich zväzkov je vydavateľským zázrakom. Kto študuje rukopis V chráme, kapitoly z Kafkovho románu Proces, objaví elegantné, takmer ženské písmo, v ktorom sa snáď odráža duch pražskej secesie, a veľa škrtancov, dodatkov, štylistických nedokonalostí. Jedným slovom, čitateľ, ktorý sa týmito stránkami nezaoberá len s akademicko-vydavateľským záujmom, ale je vedený aj trochu nehanebnou zvedavosťou nepozvaného návštevníka, ktorý spisovateľovi v najintímnejších chvíľach nazerá cez plece a pokúša sa rozšifrovať myšlienky, ktoré ho pri písaní sprevádzali, nesadne na lep banálnemu tvrdeniu Nemeckej výskumnej spoločnosti, že najpriaznivejší možný prínos vydania faksimile je príliš malý. Drahá autentickosť Reč burzy evidentne prenikla aj na Oddelenie humanitných a sociálnych vied Nemeckej výskumnej spoločnosti. Čitateľ faksimile nezhrabne nijaké intelektuálne dividendy, ale zažije výnimočnú blízkosť momentu autorskej tvorivosti, porovnateľnú s hermeneutickým pocitom šťastia prekladateľa. Za pocity však Nemecká výskumná spoločnosť, samozrejme, zodpovedná nie je. Ani za prídavné zisky. Treba uznať, že iný výsledok sa dal sotva očakávať. Veď Nemecká výskumná spoločnosť desať rokov podporovala vydávanie Kafku vo vydavateľstve Fischer Verlag. Toto vydanie je síce medzinárodne uznávané, používa však metodológiu, ktorá je zoči-voči súčasnému stavu veci už prekonaná. Čítať iného, neprekonateľne autentického Kafku, ktorého experimentálne písanie, ako ho predstavuje faksimile, nezodpovedá lineárnemu štýlu, ako ho poznáme z vydaní vydavateľstva Fischer Verlag. Ale to anonymných posudzovateľov Nemeckej výskumnej spoločnosti nezaujímalo. Oni vedia všetko najlepšie. Ich jednoznačné odmietnutie zožalo už kritiku nielen od medzinárodne najuznávanejších odborníkov na Kafku a germanistov z celého sveta, ale aj od spisovateľov a spisovateliek akými sú Elfriede Jelinek, J. M. Coetzee, Louis Begley a mnohých iných. Skvosty v kufri Bola by to vedecká a vedecko-politická katastrofa, keby Nemecká výskumná spoločnosť svoj odmietavý postoj nezmenila, píše sa v protestnom liste akademickej elity germanistov medzi Melbournom, Zürichom, Berlínom, New Yorkom a Chicagom. Medzi signatárov patrí aj Wolf Kittler, jeden z vydavateľov Kafku vo vydavateľstve Fischer Verlag. Stroemfeldova kafkovská edícia je podľa jeho vyjadrenia základ každého budúceho skúmania tohto jedinečného diela v nemeckom jazyku. Nemecká výskumná spoločnosť je protestnou akciou pobúrená. Považuje ju za neelegantnú a nevychovanú. Inštitúcia sa tu svojou neľudskosťou podobá tragikomickým nápadom samého Kafku – ktoré prekonal už len osud jeho textov. A je to práve osud týchto stránok, ktorý volá po vydaní faksimile. Až potom spoznáme skutočného Kafku. Pätnásť rokov po Kafkovej smrti, roku 1924, unikol jeho pražský priateľ Max Brod s veľkým šťastím gestapu. Cez Rumunsko sa mu podarilo ujsť do Palestíny. Kafkovej prosbe, aby sa jeho texty neprečítané spálili, Brod nevyhovel. S kufrom plným literárnych textov zachránil seba a tento umelecký skvost pred fašistickým besnením. Že práve tieto texty zabezpečia vhľady do totalitného pekla dvadsiateho storočia, patrí k tým najironickejším skutočnostiam nemeckých literárnych dejín. Oslobodený od vydavateľskej svojvôle Kafka počas svojho života publikoval sedem útlych knižočiek, ktoré chcel on sám, trýznený sebapochybnosťami, pokladať za svoje literárne dedičstvo. Ich skrytý humor ho niekedy na verejných čítaniach samého dostal, pre samý smiech musel niekedy svoje čítanie prerušiť. Jeho prezentácia ako autora všetkých moderných úzkostí, ako proroka byrokratických tortúr a hrôzostrašných metamorfóz, či lepšie povedané objav svetovo uznávaného autora románov, je dielom vydavateľskej svojvôle Maxa Broda. V skutočnosti Kafka ani jediný román nedokončil. Zámok, Proces – všetko sú to kompiláty z fragmentov, ako ich zostavil Max Brod. Myšlienka KD Wolffa vydať Kafku oslobodeného od vydavateľských zásahov, teda oslobodeného od Broda, sa mohla realizovať až potom, ako sa Kafkovho dedičstva ujala knižnica Bodleian v Oxforde. Nadácia Krupp financovala fotografickú reprodukciu manuskriptov. Hádam sa nájde nejaký predstaviteľ nemeckého ťažkého priemyslu, ktorý nadviaže kontakt so šéfmi Nemeckej výskumnej spoločnosti, aby sa predsa len našlo nejaké riešenie. Takáto spolupráca medzi kapitalistickou bázou a idealistickou nadstavbou plne zodpovedá systémovo-kritickému náhľadu generácie 68-ho roku, do ktorej patrí aj sám KD Wolff. Ale kto by si bol vtedy pomyslel, že v takýchto súvislostiach sa bude ešte hovoriť o záchrane jedného z najkrajších a najdôležitejších vydavateľských projektov Nemecka? Preložila a upravila Svetlana Žuchová, medzititulky Slovo Zdroj: Die Zeit č. 5, 25. 1. 2007