Zlodeji (2)

2. Neviem, ako dlho ma Janut podvádzal. Zatajovali sme si toho čoraz viac. Z ohľaduplnosti sa zaplietali do vecí, o ktorých sa mlčalo. Ako splašené vtáky chytené do sietí. Klamali sme s ľahkosťou. Inštinktívne, ako keď dieťa pije mlieko. Preto povedal, že sa mu uľavilo. Teraz, keď sme sa o tom konečne porozprávali. Keď sme na seba kričali, akoby sa zrazu pretrhla hrádza. Po rokoch nadvihli stavidlá. Čo komu vadilo a s čím už nechceme ďalej žiť. S mojimi rečami o starnutí a o šedivých vlasoch. A s jeho nekonečnými sľubmi nového života. Nehovorím, že ma to neprekvapilo. Vtedy, keď som sa to dozvedela po prvýkrát. Zdalo sa, že Janut by pre mňa spravil čokoľvek. Že ma na slovo počúva. A aj ja som mu vždy všetko povedala. Akoby za odmenu. Boli sme si veľmi blízko. Verili sme, že sme na správnej ceste. Že sme spolu začali od začiatku. Nový neomylný život. Preto som k nemu chcela byť úprimná. Všetko mu povedať. Aj to, ako postupne starnem. Teraz vraví, že to už nevládal počúvať. Vraj chce mať ešte pocit, že má život pred sebou. Že môže začať znova. Že na nič nie je neskoro a všetko môže vziať do vlastných rúk. Aj ja viem, že v poslednom čase to nebolo ľahké. Odkedy mu Borko prestal platiť a inú prácu si ani nehľadal. Keď sme chvíľu žili z úspor, ale nakoniec nám ostal len môj plat. A s tým sa Janut nevedel zmieriť. Hovorí, že je ešte mladý. Sníva, ako sa všetko zmení a on začne znovu. Začať znovu, akoby to bolo také jednoduché. Akoby sa dal život odstrihnúť ako pridlhá šnúra. Ak sa kus zašpiní a koniec rozstrapká, stačí ho odstrihnúť a zahodiť. Veď ho ostane ešte dosť. Tak si to Janut predstavoval s novým začiatkom. A potom začal aj kradnúť. Akoby nevedel, že ho raz musia chytiť. Neviem sa s tým zmieriť. Hoci hovorí, že to bolo kvôli mne. On sa zas nevie zmieriť s mojimi rečami o sivých vlasoch. Povedal a odišiel. Začala som o tom hovoriť, keď nám bolo takmer najlepšie. Keď sa Gregor odsťahoval a dovolil, aby sa namiesto neho do bytu nasťahoval Janut. A keď sme obaja prestali fajčiť. Namiesto postele sme mali nafukovací matrac, na ktorom sme sedávali ako na pohovke. Ako na nafukovačke v lete na brehu jazera. Tam som to Janutovi povedala. Že postavy v knihách prestanú fajčiť, keď sa v ich životoch niečo veľké zmení. Keď sa rozvedú alebo ich pustia z basy. Keď uveria v Boha alebo sa im narodí dieťa. Keď sa zbavia starého, špinavého života a začnú niečo nové. Keď odstrihnú rozstrapkaný koniec špagátu a ostane im len čistý, ešte nepoužitý zvyšok. Ktorý zmotajú a opatrne odložia do vrecka na horšie časy. Vtedy som si to aj ja tak predstavovala. So mnou a s Janutom. Teraz už malo byť všetko ináč. Jediné, čo Januta spájalo so starým životom, boli dve škatule z kávovohnedej lepenky, v ktorých si priniesol veci. Niesol ich cez celé mesto a cestoval s nimi v metre. Nepoznali sme nikoho, kto by mal auto. Keď vychádzal z podzemnej dráhy, musel si jednu zo škatúľ nechať u predavača v novinovom stánku. Kým druhú vyniesol hore schodmi až na roh ulice. A potom sa po ňu vrátiť. Ja som ho čakala pred bránou a pomohla som mu odniesť všetko domov. Samozrejme, že som si to celé predstavovala ináč. Ten deň, keď prvýkrát začnem s niekým bývať. Malo to byť v inom meste a v inej krajine. Sťahovať som sa mala ja, nie on. Mal ma dlho prehovárať, ale ja som mala byť spokojná s tým, čo mám. S útulne zariadeným bytom za nájomné, na ktoré poľahky zarobím. Vždy, keď by o sťahovaní začal hovoriť, mala som rozpačito zmeniť tému. Až po niekoľkých mesiacoch som sa mala dať presvedčiť. A potom, v dohodnutý deň, som mala pekne oblečená zazvoniť pri jeho dverách. Dolu pred bránou ma malo čakať sťahovacie auto. „Tak vitaj doma,“ mal povedať on a zísť so mnou dolu. Samozrejme to v skutočnosti bolo ináč. Janut sa ku mne nasťahoval hlavne preto, že nemal kde bývať. Prespával v Borkovom byte, ale Borko sa ho každý večer spýtal, či si už našiel niečo iné. A či si aspoň niečo hľadá. Janut ma presviedčal, že Borko ho má rád. Že mu chcel pomôcť. Vedel, aké je to zo začiatku ťažké. Borkov byt bol ďaleko za mestom. Z konečnej metra bolo treba ísť autobusom a prestúpiť na električku. Potom kráčať ešte štvrť hodiny peši. Janutovi však dlhá cesta neprekážala. Vlastne si ani nič nehľadal. Vraj čakal, že sa niečo stane. Niečo, čo zmení jeho život. Tak to povedal v ten večer, keď si ku mne preniesol dve lepenkové škatule so svojimi vecami. A pevne ma objal. Lebo jeho čakanie bolo odmenené. Stala som sa mu ja. Aj ja som verila, že sme sa sebe stali navzájom. Preto som mu tak rýchlo navrhla, aby sa nasťahoval ku mne. Keď mi povedal, ako býva u Borka, ktorý ho každý večer posiela preč. A Janut sa nedal prehovárať. Hneď na druhý deň oznámil Borkovi, že si našiel bývanie. Večer si zbalil veci do dvoch kartónových škatúľ a metrom ich na dvakrát preniesol ku mne. Ja som zbehla z tretieho poschodia k bráne a pomohla mu. V teplákoch a v tričku. Škatule boli rozmočené a zablatené, lebo vonku mrholilo. Keď sme sa ich snažili zdvihnúť, piesková lepenka sa drobila na mokré šúľky. Zababrali sme si ruky a na linoleu ostávala špinavá šmuha. Nechali sme ich teda stáť v predsieni a sadli sme si na môj nafukovací matrac. Ako na nafukovačku pri Rusoveckom jazere. A vtedy som to Janutovi povedala. Že keby sme boli románové postavy, prestali by sme dnes fajčiť. „A nie sme románové postavy?“ spýtal sa vtedy Janut. Obaja sme mali v ruke cigarety a odklepávali popol do veľkej mušle, ktorú som používala ako popolník. Lastúra bola plná popola. Zamyslela som sa. Chvíľu som rozmýšľala, či môžeme byť románové postavy, keď je všetko celkom ináč, ako som si predstavovala. Alebo či sme práve preto románové postavy. Či nevadí, že keď som zišla pod bránu, neobjal ma okolo pása. A ja som nepokrčila nohy v kolenách a on ma nerozkrútil, až by sa nám zatočila hlava. V každom prípade to však bol nový začiatok. „Sme,“ povedala som. A tak sme prestali fajčiť. Aj keď nie celkom. Škatuľku cigariet sme mali vždy doma. Ani vtedy sme neboli bohatí, ale nebolo to najhoršie. Janut pracoval u Borka na stavbe a ja som načierno pomáhala v škôlke. Hneď vo vedľajšej ulici, takže som do práce chodila peši. Nepotrebovala som lístky na metro ani mapu mesta. Ale keď sa Gregor odsťahoval, museli sme celé nájomné platiť sami. Okrem toho aj telefón a internet, ktorých sme sa nechceli vzdať. Vtedy sa také veci zdali dôležité. Aby sme žili ako všetci. Tí všetci, ktorí sa cestou v metre hrali s telefónom. Čakanie na zastávke si krátili posielaním esemesiek. Silou-mocou sme chceli byť ako títo všetci. Tí, ktorí nás obklopovali. V samoobsluhe mali kartu stálych zákazníkov a doma nábytok po starých rodičoch. A telefón a internet patrili k tomu. Keď sme však zaplatili nájomné, kúrenie a poplatky za internet a telefón, veľa nám neostalo. Peniaze sme držali v banke. Tak sme tomu hovorili. Plechovej nádobke na čaj, ktorú sme našli na vrchnej polici kuchynskej linky. Vytrúsili sme z dna čajové omrvinky a držali v nej naše úspory. Ani ja ani Janut sme nemali skutočné konto. Hoci sme boli v každej banke v meste. Všade chceli potvrdenia a formuláre, k akým sme sa nemali kde dostať. Nájomnú zmluvu a zmluvu zo zamestnania. Ale Januta vyplácal Borko rovno na ruku a ja som účet tiež nepotrebovala. Tú plechovku na čaj sme našli zabudnutú v kuchynskej linke. Nechal ju tam niekto z predchádzajúcich nájomníkov. V jednom z tých bytov, kde nikto neostal dlhšie ako pár mesiacov. Miestnosti predurčené na provizórny pobyt. Nikto z tých, ktorí tu kedy bývali, nemal vlastný nábytok. Všetko tu bolo. Kuchynské riady, vysávač, dokonca aj posteľná bielizeň. Okrem toho množstvo maličkostí, ktoré nikomu nestáli za to, aby si ich odniesol. Niekoľko vankúšov zo strakatej látky porozkladaných na gauči. Molitanová žinenka, ktorú tu mal niekto namiesto postele. Do polovice zhorené sviečky a svietniky pokvapkané voskom. Sošky z dovoleniek, umelohmotná Eiffelovka a pár paperbackových detektívok. Plechovka, ktorá ešte voňala po aromatickom čaji, patrila k tomu. Ani sme ju nevymyli, aby nám aj bankovky voňali čajom. V nej sme držali peniaze. Na konci mesiaca sme vybrali na nájomné a zvyšok voňavých úspor odložili. V tých časoch to ešte nebolo najhoršie. Nádobka od čaju nebola nikdy prázdna. Pre peniaze sme s fajčením nemuseli prestať. Ale chceli sme začať nový život. Spolu a celkom od začiatku. V novej krajine, v ktorej raz budeme jednými z nich. Z tých obyčajných ľudí, ktorí si boli na nerozoznanie podobní. Ale jednu škatuľku cigariet sme mali doma vždy. Držali sme ju v skrini na vrchnej polici hneď vedľa banky. Raz za čas sme si večer predsa zapálili. Odkedy sme prestali fajčiť, chutili nám cigarety ešte viac. Keď sme sedeli na nafukovacom matraci a zapálili si. Vtedy sa nám najlepšie rozprávalo. O tom, ako to bolo kedysi. A ako raz bude všetko ináč. Ako nebudeme navždy pracovať načierno. A ako raz budeme mať nájomnú zmluvu s vlastnými menami. Nábytok, ktorý si vyberieme v škandinávskom obchode. Vtedy sme si boli s Janutom veľmi blízko. Skrčení na nafukovacom matraci sme sa rozprávali tichým hlasom. Sprisahanecky ako deti v stane na dovolenke. Keď v tme kempu svietia len žiarovky na tužkové baterky. A raz som mu povedala, ako starnem. Bol asi piatok, po večeri. Kvôli Janutovi som sa naučila variť. Najedli sme sa a zapálili si. Popol sme odklepávali do tej istej mušle ako v prvý večer. Ligotavá perleť v jej vnútri bola zakalená popolom. V rukách som držala škatuľku, na ktorej sa písalo, že fajčenie spôsobuje vrásky. Vtedy som povedala Janutovi, že som si ráno našla šedivý vlas. A Janut sa začal smiať a povedal, že to sa stáva. Že niekedy sa vlas nepodarí. Vraj potom vyrastie sivý a skrútený. „Šedivý vlas je chorý vlas,“ tvrdil Janut. A vraj ho neslobodno vytrhnúť, lebo prináša šťastie. Povedal, že aj on má na bruchu šedivý chlp. Zdvihol si tričko a ukázal mi ho. Dlhý a skrútený. Celkom biely vlas. Potiahla som ho zaň. „Nechaj!“ vykríkol. „To je moje šťastie!“ Ale ja som sa nedala presvedčiť. Vedela som, ako sa mi kedysi vlasy na slnku leskli. Bez jedinej bielej nitky. Janut dnes povedal, že tie moje reči o šedivých vlasoch a vráskach nemohol vystáť. Povedal, že on je ešte mladý. Vraj si odo mňa nedá nahovoriť, ako je už na všetko neskoro. Možno som s tým vôbec nemala začínať. Možno si niektoré veci treba nechať pre seba. S vlastným strachom sa musí vyrovnať každý sám. Ale bol večer a v izbe už skoro úplná tma. Svietili len konce našich slávnostných cigariet. V pľúcach som mala nikotín a chcelo sa mi rozprávať. Takže som povedala, že nemá pravdu. Že sivý vlas, ktorý som si ráno našla, nebol chorý. Bol to celkom obyčajný zdravý vlas. Presne taký, ako ostatné. Ale sivý. A že nakoniec nejde len o ten šedivý vlas. Či si všimol, ako sa postupne všetko mení. Veci sa nestávajú zo dňa na deň. Ako sme kedysi boli celé noci hore. Poznali sme všetky stánky v meste. Tie, kde sa dali nadránom kúpiť párky. Malé turecké pekárne v suterénoch domov. V bočných uliciach, kde stačilo zaklopať na okno, aby otvorili a za pár mincí predali ešte teplý ploský chlieb. Také miesta sa nedajú nájsť náhodou. Ale kedysi sme ich všetky poznali a chodili sme tam ako na isté. Len minule som išla okolo a videla, že pekáreň je dávno zavretá. Vôbec som si to nevšimla. „Kedy sme išli naposledy spať nadránom?“ povedala som. Neviem, či mi Janut rozumel. Môj útok ho znepokojil. Bola to naša prvá nezhoda. Chcel, aby bolo všetko ako predtým. Rýchlo vyhovieť môjmu prianiu. Spýtal sa, či mám chuť ísť von. Že je predsa piatok, mohli by sme sa pekne obliecť a ísť si vypiť. Alebo tancovať. „Poďme tancovať!“ povedal Janut. A možno mal pravdu. Na chvíľu som naozaj zaváhala. Nikotín ešte účinkoval. Predstavila som si diskotéku, hudbu a alkohol. Uvoľnenie, ktoré k tomu patrilo. Ale potom mi napadlo, že musíme šetriť. „Tie časy sú preč,“ povedala som. „Nedá sa to nasilu. Nechápeš?“ Možno to bolo chyba. Hrana, na ktorej sa to zlomilo. Vtedy, keď mi po prvýkrát napadlo, že čakaním môžeme stráviť celý život. Že skôr, ako podpíšeme nájomnú zmluvu, budeme mať vlasy biele ako sneh. Možno som sa v ten večer mala dať presvedčiť. Obliecť si krátku sukňu a starosti vytriasť pri tanci. Lebo odvtedy mi to vŕtalo v hlave. Či niekde nerobíme chybu. Či sa nemýlim, keď Janutovi verím. Že nás ešte čaká niečo oveľa, oveľa krajšie. Vtedy sme na to skoro zabudli. Ale potom začal Borko Januta okrádať. Tušila som to. Nikdy som mu neverila, hoci Janut sa ho zastával. Vraj šéfa ako Borko by si každý prial. Takého, čo ho u seba nechal bývať. Teraz však Borko Januta trestal. Peňazí bolo z týždňa na týždeň menej. Len ja som stále pracovala v škôlke, ale Janut sa s tým nevedel zmieriť. Každý deň opakoval, že onedlho začneme odznova. Ešte raz od začiatku. Chvíľu som tomu chcela veriť. Janut ma o tom každý deň presviedčal. Neviem, kde ľudia berú tú istotu. Istotu, že sa vždy dá začať znova. Že na nový začiatok nie je nikdy neskoro. Akoby mali ktovie koľko času. Myslela som si to tajne, ale stále častejšie. Pred Janutom som s tým nechcela začínať. Ale keď ho chytili, už som sa nezdržala. Keď kradol v potravinách mrazené kurčatá. Akoby sa pretrhla hrádza. Po tom všetkom, čo sa stalo. Nahromadilo sa toho priveľa. Ja som kričala a Janut povedal, že už má toho dosť. Tých rečí o starobe, šedivých vlasoch a o tom, ako je na všetko neskoro. Obul sa v predsieni a odišiel. (Pokračovanie v budúcom čísle)