O všeličom
1. Stretli sa vysoký politik a hlboký mysliteľ. Keď sa pozeráte z výšky do hĺbky, zakrúti sa vám hlava. Keď sa pozeráte z hĺbky do výšky, oči sa vám oslnia. Vysoké a hlboké sa nemôžu dohovoriť. Ako je v krajine protinožcov? Nepopletú sa hĺbky s výškami? Šírka nášho vzdelania nestačí na vyriešenie. Preboha, ešte aj šírka. 2. Predstavme si, hovorím si, keď slobodne, snívavo myslím, že druhohorné jaštery by boli nevyhynuli. Evolučné mechanizmy by si boli vybrali neveľkého jaštera: boli by sa vzpriamili, oslobodili by sa mu teda horné končatiny: vzpriamená hlava by naciciavala podnety: neurónové siete by sa rýchlo diferencovali a hustli by. Jaštery by sa rýchlo učili kooperovať v malých skupinkách s intenzívnymi vzťahmi. A hľa: bol by antroposaurus: s jazykom, s kultúrou, s prienikom do duchovnosti. Dnes by povrch Zeme neovládal anthropos, ale anthroposaurus, inteligentný a kultúrny jašter. Evolúcia pracuje, hovorím si, nevyhnutne, ale PRÍLEŽITOSTNE, a príležitosti sú aj náhodné. Medzi nevyhnutnosťou a náhodnosťou sa usídľuje príležitosť ako kompromisný mechanizmus. Svoj myšlienkový pokus prijímam opatrne. Ako rodič len neúplne zodpovedá za svoje deti, mysliace bytosti len neúplne zodpovedajú za svoje myšlienky. 3. Neďaleko od môjho bydliska oddeľovala svet od sveta Železná opona. Je jeden svet, a predsa dva sú svety, spieval básnik. Hoci Železná opona spráchnivela a spadla, dva svety ostali. Urobiť z dvoch svetov jeden je ťažko. V miestach Železnej opony je akási Astrálna opona, je veľmi výkonná. Pretože bývam takmer na hranici dvoch svetov, môžem priesvitnú a svetielkujúcu Astrálnu oponu každodenne pozorovať. Ľudia spoza Astrálnej opony prichádzajú do môjho sveta. Hoci sa veľmi podobajú na ľudí, ako som ja, predsa sa od ľudí z môjho sveta aj veľmi odlišujú. Jestvujú dva POCITY ŽIVOTA: predoponový a zaoponový. Je ťažko ich odlišnosť vyjadriť slovami: môžete opísať, ako sa vôňa jahôd líši od vône kalerábu? Môže sa Astrálna opona pomaly rozplynúť, ako sa rozplýva hmla? To je otázka. Sú otázky sfingy: stojím pred nimi a nemôžem odísť. 4. Človek, predmet filozofickej antropológie, je nevyhnutne občan, predmet politiky a ekonómie. Človek je odcudzený, degradovaný človek: ale: pretože občianstvo je esenciálne, človek existuje len vo svojej odcudzenej, degenerovanej forme, ako mlok axolotl existuje len ako larva. Politiku nenávidím, opovrhujem ňou: ale musím, osudovo musím žiť ako politický tvor. Nepolitická forma života je nepredstaviteľná. Utópie a revolúcie sa živia nielen konkrétnymi programami, ale aj snom v pozadí: zbaviť človeka politiky. Preto sú utópie a revolúcie úspešné, podnecujú snívanie, a zároveň neúspešné, ich výstupy sa len tieňovo podobajú ich duši. Nemôžem nebyť občan, to je rozsudok. Občianstvo je druhé telo, v ktorom pobýva sklamaná duša. Zrádza nás ako prvé telo, ktoré chorie, mľandravie a núti nás žiť nedôstojne. 5. Ľudia sú hromadné bytosti: nielen telesne, ale aj duševne a duchovne. Napríklad náboženstvo alebo fanúšikovstvo: sú politické útvary: nepotrebujú indivíduum, potrebujú príslušníkov. Ale ľudia sa zároveň snažia kresliť okolo seba kružnice, cez ktoré sa vonkajšok nedostane: budujú si miestočká intimity. Hniezda a brlohy sú inštinktívne útvary. V byte nie som učiteľ, občan, ale bytosť schovaná za nepriehľadnými stenami, byt ma chráni pred prácou, pred občianskou povinnosťou: robím, čo chcem. Hm. Čo robím, keď robím, čo chcem? Ľudia inštinktívne túžia robiť, čo chcú, ale: čo chcú? Trochu zahanbený spoznávam: moje chcenie je produktom môjho občianstva, mojej hromadnosti, mojich príslušností. Intimita len sníva a túži: zväčša falošne. Myš schovaná v brlôžku sníva, že je mačka. Autor je psychiater a spisovateľ
