Príroda v chápaní Indiánov

Iba vtedy, keď spoznáš, o čo sa generácie pred tebou usilovali, čo vymysleli a vytvorili, budeš vedieť využiť možnosti vlastného krátkeho života. A pochopíš: stojím na obrovskom vrchu ľudských dejín a kultúry, ktorý pre mňa nahromadili za nespočetné tisícročia iní ľudia. (Ivar Lissner). Bez veľkých kultúr staroveku by sme neboli takí, akí sme, bez ich pochopenia by sme nikdy nevedeli pochopiť seba samých. Máme už celé knižnice zaoberajúce sa teóriami o pôvode amerických Indiánov. Odkiaľ však prišli Indiáni, prví obyvatelia Severnej a Južnej Ameriky? Prišli z Ázie. Putovali cez Beringovu úžinu. Severnú Ameriku dosiahli pred 10 000 až 20 000 rokmi. V čase objavenia Ameriky prevažná časť Indiánov zaberala územie, ktoré sa tiahlo od Rio Grande po Hornov mys. Toto indiánske obyvateľstvo malo veľmi rozmanitú kultúru, jazyk aj spôsob života. Popri Indiánoch Ohňovej zeme, žijúcich v tlupách, ktoré sa živili zberom plodín a lovom, existovali národy, ktorých živobytie sa zakladalo na hospodárstve so zavlažovacou sústavou, utvárali štáty a vytvorili vyspelú kultúru. Rozmanitosti kultúry zodpovedá aj rozdielna vyspelosť náboženských predstáv, aj keď vzťahy medzi hospodárskym systémom, spoločenským zriadením a náboženstvom, ako aj ich vzájomnú podmienenosť ovplyvňujú historické, teritoriálne a etnické vzťahy. Európania sa začali zaujímať o náboženský život severoamerických Indiánov v 18. storočí. Štruktúru náboženského sveta Indiánov, podstatne odlišnú od kresťanskej viery, si všimli najmä misionári, ktorí sa usídlili a pôsobili v Severnej Amerike. Úcta k tajomstvu života a vnímanie harmónie vo svete Aztékovia sa považovali za vyvolený národ, ktorý má prostredníctvom obetí udržovať chod sveta. Bez obetí, ktorými sa dopĺňa božská energia, by podľa aztéckych predstáv nemohla vyrásť kukurica, nenastala by zmena ročných období, vyhaslo by Slnko alebo by sa udiala iná katastrofa, viazaná na sféru pôsobnosti toho božstva, ktorému bola obeť odopretá. Boh (božstvo) neprebýva v nebi. A svet, v ktorom žijú ľudia, nie je odmytologizovaný a bez Boha. Indián sa v každej chvíli svojho života dokáže podriadiť silám, ktoré pokladá za sväté, i božskému duchu. Oddelenie Boha a sveta ako dvoch rozdielnych skutočností je pre neho nepochopiteľné. Americký etnológ Barre Toelken o tom píše: Moji priatelia Navajovia budú pravdepodobne tvrdiť, že v ich živote nie je nič, čo by sa nedalo označiť ako náboženské. Pre nich má skoro všetko, čo niekto niekedy môže vytvoriť, náboženský význam. Potvrdili to aj zástupcovia zväzu Irokézov v roku 1976: Naša kultúra nás naučila, že všetky veci sú sväté a majú svoje určenie, ktoré nesmieme zradiť. V zozbieraných prejavoch indiánskeho náčelníka Seattla (1853/54) čítame: Vaše náboženstvo bolo napísané na kamenné tabule železnými prstami jedného rozhnevaného Boha, aby ste ich nikdy nezabudli. Červený muž to nemôže pochopiť a prijať. Naše náboženstvo sa viaže na tradície našich predkov, zrodilo sa v snoch našich starých mužov, ktorým ich v tichých hodinách večera dal Veľký Duch a vo víziách našej mysle. A ono je vpísané do sŕdc našich ľudí. V dejinách žije viera Indiánov ďalej, ako sa o tom hovorí v jednom mýte kmeňa Čerokézov: V čase stvorenia dostal biely muž jeden kameň a Indián kus striebra. Biely muž zahodil kameň, ktorý nepovažoval za cenný. Indián pokladal striebro tiež za bezcenné a tiež ho zahodil. Neskôr našiel biely muž striebro a využil ho ako prostriedok umožňujúci materiálnu moc. Indián našiel kameň a pokladal ho za zdroj svätej moci. Pre neho je kozmická sila uzavretá do kameňa. Podobný príbeh hovorí o pôvode ľudí a zároveň o ich myslení a povahe. Biely muž je fascinovaný majetkom a mocou. Indián však objaví v každom kameni stopy Veľkého tajomstva. Pekne je to vyjadrené v jednej modlitbe kmeňa Siouxov: Urob ma zmýšľajúcim, aby som mohol spoznať veci, ktorým si naučil svoj národ, učenie, ktoré si ukryl v každom liste a v každom kameni. To, čo je pre bieleho muža len obyčajným kameňom, pre Indiána znamená prístup ku kozmickým silám. Pre Indiánov má všetko dušu „V našom náboženstve,“ povedal jeden Sioux, „je Veľký Duch v každej veci, každá vec má dušu, nielen človek, ale aj zvieratá, hmyz, rastliny, tiež zem, skaly a súhvezdia. Ale keď sa Adam a Eva v raji previnili, znamenalo to, že museli zorať pôdu. Kamene a zem sa stali ich protivníkmi. To znamená, že museli ovládnuť zem, ktorá pre nich už dušu nemala. Mal ju len človek.“ Keďže všetko má dušu, prosia Indiáni dušu stromu, ktorý sťali či dušu zvieraťa, ktoré im podľahlo pri love o odpustenie za svoj čin. Vidíme to aj v modlitbe lovca k mŕtvemu mladému jeleňovi: Je mi ľúto,/ že som ťa musel zabiť, malý brat./ Ale potrebujem tvoje mäso,/ pretože moje deti hladujú!/ Odpusť mi, malý brat!/ Chcem si zaslúžiť tvoju smelosť,/ tvoju silu a tvoju krásu./ Pozri sa: vešiam tvoje parohy na tento strom,/ vždy keď prejdem okolo,/ budem myslieť na teba a tvojej duši budem preukazovať slávu./ Je mi ľúto,/ že som ťa musel zabiť,/ odpusť mi, malý brat!/ Pozri, na spomienku fajčím fajku,/ spaľujem tento tabak. (Jimalee Burtonová, Čerokézka) Takýto spôsob myslenia vedie Indiánov k tomu, že do prírody zasahujú len natoľko, nakoľko je to nutné. Len starosť o vlastnú rodinu im dovoľuje zabíjať zvieratá a zbierať rastliny. Čo je pre Indiánov posvätné Posvätné je pre Indiánov to, čo je zvláštne, nepochopiteľné (wakhán). A pretože nepochopiteľný bol vo svojej podstate celý svet, všetko v ňom bolo wakhán. Wakhán bolo silou, ktorá dávala svetu život a dušu, vytvárala jednotu celého stvorenstva, celého univerza. Najposvätnejšie je Veľké tajomstvo (wakhán-thánka). Wakhán-thánka nemalo počiatok, nemalo zrodenie, preto bolo večné, bolo vždy a nič neexistovalo pred ním ani mimo neho. Wakhán-thánka stvorilo svet, ale zároveň ho obsahovalo. Wakhán-thánka bolo mnohé a predsa len jedno, súhrn všetkého, čo existovalo. Wakhán-thánka bolo nielen nepochopiteľné, ale aj neviditeľné. Prejavovalo sa však v mnohých viditeľných formách, nazývaných táku-wakhán (táku = niečo, vec, bytosť), ako sú Slnko, Mesiac, obloha, hromovládny vták, vietor, zem, kamene, štyri svetové strany a mnoho ďalších. Ich prostredníctvom sa wakhán-thánka mohlo voči ľuďom prejavovať pozitívne alebo negatívne. Verili, že keď sa k nemu nebudú modliť a nebudú sa ho snažiť svojimi skutkami a svojím životom potešiť, ublíži im. Jeden šaman sa vyjadril, že treba ľuďom pomôcť kráčať po červenej ceste, aby potešili Sily sveta. Aby mohlo byť wakhán-thánka potešené, muselo byť poznané, alebo musela byť poznaná aspoň jeho vôľa. Keďže však bolo vo svojej podstate nepoznateľné, jeho vôľu sa mohli dozvedieť len ľudia, ktorí boli obdarení časťou jeho nepochopiteľnej moci. Boli to muži a ženy, ktorí získali svoje poznanie a svoje mimoriadne schopnosti priamym kontaktom s wakhán, čo sa obyčajne stalo počas sna alebo vízie. Týmito ľuďmi potom mohlo wakhán prúdiť a Lakoti (Siouxovia) nazývali také osoby wičáša wakhán (wičáša – muž, človek) a winyan wakhán (winyan – žena). Väčšina ľudí, ktorí boli wakhán, sa venovali aj liečiteľským obradom. Neexistovalo však výrazné rozlíšenie jednotlivých druhov liečiteľov a duchovných ľudí, všetci mohli byť označení za wičáša wakhán. Teda všetci liečitelia boli wakhán, ale nie všetci wakhán boli aj liečiteľmi. Indiáni a životné prostredie Ak by sme sa v dejinách ľudstva obzreli po príkladoch, keď sa stratégia produktívnej symbiózy človeka so svojím prirodzeným životným prostredím naozaj podarila a pomohla mu v ňom nielen prežiť, ale dokonca vytvoriť vysoko vyspelú a tisícročia fungujúcu civilizáciu bez toho, aby si svoje prírodné prostredie katastrofálne zdevastoval (ba naopak, ktoré dokonca pomohol prírode ešte viac zdokonaliť v jej progresívnom vegetatívnom mohutnení a regenerácii), nebude takýchto pozitívnych príkladov veľa. Vlastne z vyspelých svetových civilizácií to bola len vysokoproduktívna symbióza indiánskych kultúr Strednej a Južnej Ameriky so svojím prírodným prostredím. A to už od najstarších osídľovacích vĺn amerického kontinentu ešte pred skončením poslednej doby ľadovej, cez v tom čase ešte suchú či plytkú Beringovu úžinu až do 15. storočia n. l. Naša prírode odcudzená západná civilizácia, ktorá sa už dávno o progresívnu symbiózu s ňou neusiluje, by sa mala poučiť z opatrení, ktoré si už pred tisícročiami osvojili výsostne biocentrické indiánske kultúry v Strednej a Južnej Amerike. Len tak budeme schopní predísť environmentálnej katastrofe, myslí si Marina Čarnogurská. Nejde už len o úctu k životu samému, ale o úctu k predpokladom života ako takého, k celému spoločenstvu všetkého života a k podmienkam jeho udržateľnosti – alebo inými slovami, ide o etiku Zeme, konštatuje Erazim Kohák. Autor je teológ