Je tiger naozaj tigrom?

V dvoch nedávnych publikáciách Inštitút pre verejné otázky (IVO) chváli údajné úspechy Dzurindovej vlády a pýta sa, či nová koalícia neohrozí rast a reformy. Analytici však majú sklon prehliadať niektoré z nevyvážeností tohto modelu rastu.
Počet zobrazení: 1011
4CB-m.jpg

V dvoch nedávnych publikáciách Inštitút pre verejné otázky (IVO) chváli údajné úspechy Dzurindovej vlády a pýta sa, či nová koalícia neohrozí rast a reformy. Analytici však majú sklon prehliadať niektoré z nevyvážeností tohto modelu rastu. V publikácii IVO Slovenské voľby 06 kladú Radovan Ďurana a Juraj Karpiš otázku: „Tatranský tiger“ po voľbách 2006 – čo sa stane s reformami? Zdá sa, že nedávna relatívne vysoká miera rastu vedie oboch autorov k tomu, že Slovensko zaraďujú do ligy tigrov – podobných tým vo východnej Ázii. Majú však tendenciu prehliadať kľúčové rozdiely v hospodárskej politike presadzovanej Dzurindovými vládami a vládami východoázijskych krajín. Tieto vlády, napríklad v Kórei, uskutočňujú selektívnu priemyselnú a odvetvovú politiku, zahraničný kapitál pritiahli tiež selektívnym spôsobom a aj export podporujú výberovo. Takýto proaktívny a selektívny prístup v politike realizovanej M. Dzurindom a I. Miklošom úplne chýbal. Z tohto hľadiska Slovensko tigrom určite nie je. Viera v investície Dzurindova vláda uskutočňovala politiku, ktorej cieľom bolo pritiahnuť priame zahraničné investície neobmedzenou privatizáciou, nízkym a sociálne nespravodlivým zdaňovaním a nízkymi mzdami. Podľa vlády a liberálnych think-tankov, ktoré boli vláde blízke, zahraničné investície urýchlia rast. Známy slovinský ekonóm Jože Mencinger však v empirickom výskume zameranom na strednú a východnú Európu v rokoch 1994-2001 poukázal na to, že medzi priamymi zahraničnými investíciami a HDP je záporná korelácia. Dopady priamych zahraničných investícií môžu byť negatívne z viacerých dôvodov. Napríklad obchodné reťazce môžu veľkú časť tovaru dovážať, a nepredávať domáce výrobky a nadnárodné výrobné podniky môžu nahradiť miestnych dodávateľov zahraničnými. Tým by sa narušili dosiaľ existujúce väzby v domácej ekonomike. Autori IVO sa neobťažujú tým, že by vypracovali podrobnú analýzu dosahov priamych zahraničných investícií. Pozitívne vplyvy priamych zahraničných investícií sú pre nich skôr otázkou viery. Významné zahraničné investície tiekli do automobilového priemyslu a výroba áut výrazne stúpla. Slovenský výrobný priemysel však vykazuje čoraz jednostrannejšiu štruktúru. Priemyselná dynamika čoraz viac závisí od výkonnosti automobilového priemyslu, čo naznačuje vysokú mieru zraniteľnosti v prípade krízy. Ani Ďurana a Karpiš v publikácii Slovenské voľby ’06, ani Karol Morvay a Marek Jakoby v kapitole Celkový ekonomický vývoj v publikácii IVO Slovensko 2006: Súhrnná správa o stave spoločnosti nehovoria o priemyselnej štruktúre, jej silných a slabých stránkach. Toto opomenutie sa netýka len tohtoročnej správy, ale aj správ za predchádzajúce roky. Nenájdete v nich ani hlbšiu diskusiu o nízkej miere výdavkov na výskum a vývoj a o ich vzťahu k pozícii Slovenska v medzinárodnej deľbe práce. Takéto otázky však predstavovali hlavný záujem tvorcov ekonomickej politiky „tigrov“. O platoch sa nepatrí hovoriť Správa IVO Slovensko 2006 uvádza obrovské regionálne rozdiely na Slovensku, nespája ich však s prístupom laissez-faire. Pripúšťa najvyššiu mieru dlhodobej nezamestnanosti v Európskej únii. Tento typ nezamestnanosti je sústredený do konkrétnych regiónov. Autori IVO tvrdia, že vyššie mzdy, najmä v odvetviach s nízkymi mzdami, by znížili možnosti dlhodobo nezamestnaných zamestnať sa. Pri takomto uvažovaní majú autori správy na mysli až príliš jednoduchý neoklasický model. Ústredná otázka sa netýka miezd, ale regionálne nevyváženého vzorca rozvoja. IVO vypracoval celkové zhodnotenie sociálnej situácie na Slovensku len raz – ešte keď bol premiérom Vladimír Mečiar. V prvom roku Dzurindovej vlády to boli aspoň príspevky o bohatstve a chudobe. Neskôr, keď sa Dzurinda pevne usadil vo svojej funkcii, otázky prerozdeľovania zo správ úplne vymizli. Správy vrhli trochu svetla nanajvýš na sociálne problémy špecifických skupín. Zdá sa, že celková deľba príjmov a majetku sú pre IVO tabu. Nerovnosti sa netýkajú len domácej ekonomickej štruktúry, ale komplikujú aj vonkajšie ekonomické vzťahy. Morvay a Jakoby síce spomínajú deficit obchodnej bilancie a bežného účtu, ten však akoby bagatelizovali. V tabuľke č. 1 prezentujú odhad čistého dovozu na úrovni 4 percent HDP v roku 2006 a deficitu bežného účtu na úrovni 6,5 percenta HDP. Z grafu č. 13 však vyplýva, že obchodná bilancia vykazovala deficit vo výške viac ako 5 percent HDP vo všetkých 11 mesiacoch 2006 a že deficit mal tendenciu rásť ešte viac. Čísla týkajúce sa bežného účtu vykazovali ešte horšie hodnoty – deficit viac ako 8 percent HDP, ktorý na jeseň 2006 dokonca prekročil hranicu 10 percent. Uvádzané odhady sú nezlučiteľné s týmito číslami. S rastúcim vývozom automobilov by sa obchodná bilancia mohla v budúcnosti zlepšiť. Tieto pozitívne výsledky by však mohli byť vyvážené vysokým odlivom ziskov do materských krajín, keď začnú podniky s plnou produkciou. Odliv ziskov je už teraz dôležitým faktorom, ktorý prispel k záporného bežnému účtu. Odhady týkajúce sa bežného účtu na rok 2007 sa zdajú byť príliš optimistické. Krízy v Latinskej Amerike a východnej Ázii ukázali, že takéto vysoké deficity bežného účtu sú Achillovou pätou udržateľného hospodárskeho rastu. Vnútorné rozpory rastového modelu tak predstavujú hlavné riziko pre jeho prežitie. Rast hnaný dovozom nie je večný a zvyčajne má krátku životnosť. Hospodársky účet rokov Dzurindovej vlády je oveľa menej ružový, ako by to jej prívrženci chceli prezentovať na verejnosti. Nútený vstup do eura? Zdá sa, že Dzurindova vláda si uvedomovala riziká výmenných kurzov. Podobne ako pobaltské štáty s obrovskými deficitmi bežných účtov, aj Dzurindova vláda naliehala na čo najskorší vstup do systému menových kurzov ERM II, ktorý stanovuje fluktuačné pásmo na úrovni +/- 15 percent kurzu koruny k euru. Pri prekročení tejto hranice je Európska centrálna banka povinná zakročiť, aby zjemnila dosahy krízy výmenného kurzu. V prípade takej otvorenej ekonomiky, akou je slovenská, by takáto kríza mohla mať vážne dosahy aj v rámci týchto parametrov. Ekonómovia ako Ivana Šikulová preto argumentujú, že Slovensko by nemalo zotrvať príliš dlho v režime ERM II, a teda čo najväčšmi skrátiť čas na prípadný špekulatívny útok na korunu. Zdá sa, že vláda Roberta Fica s týmto názorom súhlasí a usiluje sa o čo najskorší vstup do eurozóny. Ekonómovia IVO správne zdôrazňujú, že tento prvoradý cieľ predstavuje vážne obmedzenia z hľadiska možností hospodárskej politiky. Neprekvapuje preto, že v oblasti menovej a fiškálnej politiky existuje medzi vládou Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica kontinuita. Tieto obmedzenia však nevysvetľujú vysoký stupeň kontinuity v oblasti daňovej politiky. Dalo by sa dokonca povedať, že Dzurindova vláda pripravila pre budúce vlády zvieraciu kazajku tým, že podnikla rozhodujúce kroky smerom k eurozóne v kontexte štrukturálnej nerovnováhy zahraničných účtov. Dedičstvo obrovského deficitu bežného účtu a podmienky vstupu do eurozóny by sa mohli stať dvoma hlavnými prekážkami hospodárskeho rozvoja Slovenska v budúcnosti. Autor je profesor a analytik Inštitútu pre štúdium politickej ekonómie (IPE) vo Viedni

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984