Latinská Amerika ide svojou cestou
Prezident Bush sa nedávno vrátil zo sedemdňovej návštevy Latinskej Ameriky, na ktorej sa pokúšal opäť získať vplyv, ktorý USA stratili v posledných rokoch. Politický a ekonomický vývoj v Latinskej Amerike sa často prirovnáva ku kyvadlu – posun k populizmu či antiamerikanizmu, a návrat späť. Tvrdí sa, že populistické vlády, ktoré sa príliš vzdialia od Washingtonského konsenzu, nedokážu dosiahnuť udržateľný rast a rozvoj. V dôsledku nezodpovednej rozpočtovej a menovej politiky upadnú do inflácie alebo udusia investície – najmä zahraničné –, a tým zabrzdia rast. Podľa tohto názoru je nevyhnutný návrat k ortodoxným hospodárskym reformám. Hospodárske zlyhanie Tieto hlasy sa však mýlia. Predovšetkým si nevšímajú podstatný dôvod posunu regiónu doľava – bezpríkladný dlhodobý hospodársky neúspech. Hospodársky rast v regióne sa prepadol. V období 1960 – 1980 narástol HDP na hlavu v regióne o 82 %. V porovnaní s inými rozvojovými krajinami to nebolo nič výnimočné – Južná Kórea rástla dvakrát rýchlejšie, Taiwan takmer trikrát. Ale to stačilo, aby značne vzrástla životná úroveň väčšiny Latinoameričanov. V rokoch 1980 – 2000 narástol HDP na hlavu o 9 %. V rokoch 2000 – 2005 o 4 %. Z hľadiska rastu možno posledných dvadsaťpäť rokov porovnať len s obdobím vzdialeným vyše storočia. Jeden a pol generácie Latinoameričanov stratilo akúkoľvek šancu podstatne si zlepšiť životný štandard. Ak by Brazília a Mexiko rástli rovnako ako pred rokom 1980, dnes by mali príjmy na hlavu na úrovni európskych krajín. Rast sa v posledných troch rokoch trochu zvýšil, nezastavilo to však volanie po zmene. Politika Washingtonského konsenzu nie je absolútne zlá – napríklad hyperinflácia je vecou minulosti. Ale niektoré veci skutočne šli neuveriteľne zle. Politické elity to však nepriznali, a tak voliči hlasovali za zmenu – v Argentíne, Venezuele, Brazílii, Ekvádore, Uruguaji, Bolívii a Nikarague. Za posledný rok mali populistickí kandidáti blízko k víťazstvu aj v Kostarike, Peru a Mexiku. Krach vplyvu MMF Druhým podstatným dôvodom zmeny je úpadok vplyvu Medzinárodného menového fondu na strednopríjmové krajiny. Je to najväčšia zmena medzinárodnej finančnej sústavy od pádu brettonwoodskeho systému r. 1973 a má veľké ekonomické a politické následky. MMF bol pre USA hlavným nástrojom ovplyvňovania politiky v Latinskej Amerike. Ani nie tak vďaka peniazom, ktoré sám poskytoval, ako vďaka neformálnym dohodám, ktoré ho postavili na čelo kartelu veriteľov. Vlády, ktoré nesplnili požiadavky MMF nemali šancu získať pôžičky ani zo Svetovej banky, Medziamerickej rozvojovej banky (IADB), od vlád G7 a niekedy ani zo súkromného sektora. Tento systém už nefunguje. Pred dvoma týždňami poskytla IADB Argentíne jednu zo svojich najväčších infraštrukturálnych pôžičiek v histórii (1,2 miliardy dolárov). Za posledných päť rokov pritom argentínska vláda nerešpektovala MMF ani pri reštrukturalizácii zahraničného dlhu, ani v základných makroekonomických otázkach. Ba čo viac, fond verejne tvrdo kritizovala. Pred pár rokmi by za takýchto okolností veľkú pôžičku z IADB získala len ťažko. Vplyv MMF a iných tradičných zdrojov pôžičiek v Latinskej Amerike drasticky znížila aj existencia alternatív – pôžičiek venezuelskej vlády. Venezuela požičala, alebo sa zaviazala požičať viac ako tri miliardy Argentíne a minulý týždeň vydali obe krajiny spoločné dlhopisy v cene vyše 1,5 miliardy dolárov, s obrovským dopytom investorov. Podobne poskytla Venezuela stovky miliónov dolárov Bolívii, Nikarague, Ekvádoru a iným krajinám. Objem pôžičiek MMF v Latinskej Amerike je len malým zlomkom tých venezuelských. A na rozdiel od MMF či Svetovej banky požičiava Venezuela bez podmienok. Pozitíva nezávislosti Nová nezávislosť Latinskej Ameriky už priniesla pozitíva. Hoci rozchod s MMF pre Argentínu znamenal, že nedostala nijakú pôžičku z Fondu ani inej multilaterálnej inštitúcie práve v čase, keď bola v najhlbšej ekonomickej kríze (v najhoršom roku 2002 v skutočnosti z Argentíny veritelia odčerpali štyri miliardy dolárov, ekvivalent štyroch percent HDP), no krajina sa sama postavila na nohy. Už takmer päť rokov rastie rýchlosťou priemerne 8,6 % ročne, nad hranicu chudoby sa dostalo vyše 8 miliónov ľudí (z 36 miliónov obyvateľov). Vláda použila niekoľko neortodoxných makroekonomických opatrení, ktoré MMF kritizoval – okrem iného napríklad rozšírila mandát centrálnej banky, aby sa starala nielen o nízku infláciu, ale aj o stabilný a konkurencieschopný výmenný kurz. Od renegociácie dohôd so zahraničnými politika získala Bolívia dodatočných 6,7 % HDP z fosílnych palív. Aj Venezuela značne zvýšila podiel vlády na ziskoch z ropy a vďaka tomu mohla zvýšiť sociálne výdavky, značne rozšíriť prístup k zdravotníctvu a vzdelaniu a dotovať potraviny. Aj v týchto prípadoch zažijú latinskoamerické vlády okrem úspechov pravdepodobne i problémy. Doteraz sa však väčšia nezávislosť regiónu vypláca. Autor je spoluriaditeľom Centra pre výskum ekonomiky a politiky, Washington Článok bol uverejnený v Emerging Markets a Slovu ho autor poskytuje v rámci podpory voľného šírenia zdrojov. Redakčne upravené.
