V Turkmenistane zatiaľ status quo

Určite to nie je náhoda. V deň slávnostnej inaugarácie nového prezidenta Turkmenistanu vyšla v Ašchabade možno posledná kniha z dielne starého, Saparmurata Nijazova, s prorockým názvom Môj testament. Okrem iného sa v nej píše: „Turkméni budú mať navždy bezplatne elektrinu, plyn, vodu a soľ...“ Určite to nie je náhoda. V deň slávnostnej inaugarácie nového prezidenta Turkmenistanu vyšla v Ašchabade možno posledná kniha z dielne starého, Saparmurata Nijazova, s prorockým názvom „Môj testament“. Okrem iného sa v nej píše: „Turkméni budú mať navždy bezplatne elektrinu, plyn, vodu a soľ...“ Voľby, ktoré na poste zlegitimizovali nového prezidenta Turkmenistanu Gurbangulu Berdymuchammedova, spustili lavínu očakávaní a otázok. Ktorým smerom, ako rýchlo pôjde Turkmenistan bez svojho „otca“? Aj po viac ako mesiaci je však situácia v Ašchabade a okolí hmlistá. Tí, čo sa dostali k moci po 21. decembri 2006, nemajú dosiaľ jasno v tom, čo ďalej. Zatiaľ sa nezdá, že by sa „muži 21. decembra“chceli zbaviť bizarného politického a ekonomického dedičstva S. Nijazova. Aj preto, že akýkoľvek pokus o modernizáciu sa môže odstať do pasce. Pasce, pasce, pascičky Prvým problémom je nijazovovský vynález – tzv. viackanálová schéma legitimizácie prijímaných rozhodnutí jedinou osobou. Pre „mužov 21. decembra“ je neprijateľná. Voľné posty nechcú obsadiť jednou osobou, tak ako to bolo doteraz, ale viacerými, aby sa uspokojili ich individuálne ambície. Tesne po smrti Nijazova došlo k mocenským posunom, ktoré vyvrcholili pretavením Štátnej rady bezpečnosti Turkmenistanu na reálny a vplyvný orgán moci. Tým sa oslabili kompetencie Chalk maslachaty, čiže Ľudového zhromaždenia Turkmenistanu, ktorá mala byť podľa konceptu Nijazova hlavným výkonným, zákonodarným a poradným orgánom. Vo voľbách nového predsedu Chalk maslachaty 30. marca 2007 sa na jej čelo buď dostane Gurbangula Berdymuchammedov, ktorý tým bude potvrdený ako nový všeľudový vodca, alebo sa presadí niekto iný a potom bude nový prezident musieť kompetencie Chalk maslachaty výrazne pozmeniť. A to je ďalšia politická pasca. Chalk maslachatu tvorí dvetisícpäťsto zvolených i vymenovaných členov vrátane veľkého množstva vládnych byrokratov. Byrokrati majú radi pokoj a jasno v otázkach svojej budúcnosti. Dostať sa do sporu s vládnou byrokraciou by neznamenalo nič iné, ako skorú politickú smrť nového prezidenta. Ak sa predsedom Chalk maslachaty nestane prezident, ale niekto z „mužov 21. decembra“, bude mimoriadne dôležité, ako bude mať k nemu blízko. Od toho bude závisieť podoba novej moci v Turkmenistane. Ak to bude náhodou predstaviteľ uniformovanej časti „mužov 21.decembra“, môže prezident siahnuť po náhradnom scenári, aby eliminoval vplyv „silovikov“. Začne zlievanie Chalk maslachaty a Medžilisu (parlamentu) podľa scenára dohodnutého v úzkom kruhu tesne po smrti prezidenta S. Nijazova. Zakliata neekonomika Ďalšou zdedenou pascou je systém riadenia ekonomiky a metódy prijímaných ekonomických rozhodnutí. O plnohodnotnom súkromnom sektore sa v Turkménsku zatiaľ nedá hovoriť. Nomenklatúrni kapitalisti majú teraz na výber. Buď sa zjednotia, alebo sa začne súboj miestnych oligarchov. Druhý scenár je o to nebezpečnejší, že medzi „mužmi 21. decembra“ sú dvaja vplyvní plynoví magnáti, korí by neradi prišli o svoje výhody. Tento (ne)systém je zraniteľný a nutne musí padnúť pri prvom pokuse o liberalizáciu a reformy. Iba že by nenastali. „Muži 21. decembra“ si totiž veľmi dobre pamätajú, ako skončil v ZSSR odmäk éry Nikitu Chruščova či perestrojka Michaila Gorbačova. Vediac o týchto pasciach, bude oficiálny Ašchabad pokračovať v predstieraní činnosti a sústredí sa výlučne na konjuktúrne opatrenia. Takto nebude v Strednej Ázii osamelým politickým bežcom. Skorumpované vlády v tom lepšom prípade korumpujú vlastných občanov. Tak je to aj s bezplatnou elektrinou, plynom, vodou a soľou. V tom horšom prípade proti nim brutálne zakročia. A potom sú v pasci všetci. Vrátane EÚ, ktorá nechce nikoho v Turkmenistane vyplašiť. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo