Povojnová ekonomika Slovenska ako zrkadlo politiky

Slovensko dostalo po ukončení druhej svetovej vojny na krátky čas možnosť budovať sociálne orientovanú trhovú ekonomiku v podmienkach parlamentnej demokracie. Medzinárodný politický a domáci hospodársko-politický vývoj v rokoch 1945 – 1948 však túto možnosť rýchlo zlikvidoval. Súdobé lákavé predstavy o budovaní mosta medzi Východom a Západom v politike a hospodárstve povojnovej ČSR sa vzhľadom na bipolárne rozdelenie sveta ukázali ako iluzórne. Hospodárske pomery Slovenska roku 1945 dávali malú nádej na rýchly ekonomický rozmach. Nárast vnútorného dlhu a zamrznuté pohľadávky voči Nemecku z predošlých rokov 1939-1945 znamenali pre povojnové Slovensko veľké straty okolo 14,4 miliardy Ks. Ešte vyššie hodnoty dosiahli materiálne škody v dôsledku bojových operácií. Poškodených bolo približne tridsaťšesť percent z celkovej dĺžky 3 306 km železníc. Zo 665 lokomotív zostalo len dvadsaťdva schopných prevádzky. Nemecká armáda odvliekla 3 600 vagónov strojov a zariadení. Vojna postihla najmä rafinérie, banské podniky, elektrárne, železiarne a strojárne. Hlavný motor ekonomiky – zbrojárska výroba – klesla na minimum. Celková priemyselná výroba dosiahla roku 1945 len asi tridsaťšesť percent objemu z roka 1943. Poľnohospodárstvo bolo ochromené stratou ťažných zvierat, najmä koní. Stavy dobytka sa znížili asi o tretinu. Podľa súdobých odhadov vzrástli vojnové škody na 114,5 miliardy povojnových československých korún. Hlavnou úlohou po ukončení vojny bola konsolidácia hospodárskych pomerov, obnova infraštruktúry, zabezpečenie nevyhnutných surovín a životných potrieb obyvateľstva. Na Slovensku museli na nákup základných produktov zaviesť lístkový systém, ktorý v českých krajinách vládol už niekoľko rokov. Slovenská ekonomika si aj po obnovení ČSR a jej ústredných hospodárskych orgánov zachovala určitú mieru nezávislosti. Túto však centrálne vládne miesta na pozadí hospodársko-politických zmien postupne okliešťovali. Slovensko malo vlastné hospodárske povereníctva financií, priemyslu, poľnohospodárstva a verejných prác. Do októbra 1945 tvorilo samostatnú menovú a do určitej miery aj colnú a hospodársku jednotku. Reforma obeživa Menové pomery boli neprehľadné. V ČSR okrem slovenskej koruny a českej protektorátnej koruny obiehali maďarské pengö, znehodnotené ríšske marky, čiastočne aj poľské zloté, meny západných spojencov a ruské ruble. S Červenou armádou sa do ČSR dostali československé korunové poukážky exilovej vlády, vytlačené počas vojny v zahraničí. Do leta 1945 však boli cudzie platidlá z obehu postupne vytlačené. Aby sa mohli zabezpečiť základné funkcie ekonomiky obnoveného štátu, vyžadovalo si to zaviesť spoločnú menu. Mechanizmus výmeny platidiel a najmä kritériá stanovenia výmenného kurzu starej a novej meny však vyvolávali na českej a slovenskej strane značné rozpory. Nátlakové skupiny v centrálnych vládnych orgánoch presadili menu peňazí pri vzájomnom pomere českej a slovenskej koruny 1 : 1. V tomto pomere sa zároveň platidlá oboch častí štátu mali vymieňať za novú československú menu. Slovenskí národohospodári považovali vzhľadom na reálnu silu slovenskej koruny na trhu vládou stanovený kurz za poškodenie ekonomiky Slovenska. Menovú reformu uskutočnili k 1. novembru 1945. Zároveň so slovenskou menou zanikla Slovenská národná banka a vznikol Oblastný ústav Národnej banky československej v Bratislave. Oblastný ústav si do roka 1948 zachoval autonómne postavenie a významné kompetencie. Menová reforma plnila aj úlohu významného protiinflačného opatrenia. Výsledkom vojnovej inflačnej špirály, ktorá súvisela predovšetkým s vykorisťovaním ekonomiky českých krajín a Slovenska nacistickým Nemeckom bol nárast množstva peňazí v obehu medzi decembrom 1938 a 31. októbrom 1945 zo 14,3 miliárd Kč na 123,5 miliárd Kčs. Objem vkladov vzrástol za uvedené obdobie zo 61,6 miliárd Kč na 208 miliárd. Kčs. Podľa dekrétu prezidenta republiky č. 95/1945 museli byť všetky vklady, ako aj pohľadávky, poistky a cenné papiere, sústredené a zablokované v peňažných ústavoch. Hotovostné prostriedky blokované v slovenských bankách dosiahli hodnotu 23,8 miliárd Kčs. Z týchto mohli majitelia vyberať len malé čiastky na stanovené účely. Hodnoty boli v peňažných ústavoch zablokované až do roka 1953, keď v rámci ďalšej menovej reformy prepadli v prospech štátu. Znárodňovanie Hospodársky vývoj od polovice roka 1945 charakterizovala postupná premena trhovej ekonomiky na centrálne riadené hospodárstvo pod silnejúcim tlakom komunistickej strany. Prvú kapitolu tohto procesu predstavovalo znárodnenie na podklade prezidentských dekrétov a formovanie orgánov centrálneho riadenia ekonomiky. Myšlienka socializácie bola v povojnovom období veľmi príťažlivá. S ideou socializácie koketovali okrem ľavicových strán aj politické smery stredu a do určitej miery aj pravica. Komunistická strana preto využila vhodnú politickú klímu a krátko po obnovení ČSR vyšla s požiadavkou znárodňovania. Zároveň sa rodila aj idea plánovitého riadenia ekonomiky. Už v apríli 1945 vznikol poradný orgán vlády Hospodárska rada s viacerými funkciami inštitúcie hospodárskeho plánovania. Pri Generálnom sekretariáte Hospodárskej rady sa potom formovali jednotlivé úrady a inštitúcie, osobitne zamerané na úlohy plánovania, štatistickej a cenovej kontroly, ako Štátny úrad plánovací, Ústredná plánovacia komisia a iné. Úvodom k znárodneniu bolo dosadzovanie národných alebo tzv. vnútených správ do podnikov Nemcov, Maďarov a osôb skompromitovaných spoluprácou s režimom vojnovej Slovenskej republiky. Pod národnú správu prešlo v podmienkach Slovenska okolo štyritisíc podnikových subjektov od veľkopriemyslu až po individuálne živnosti. V lete 1945 vyvrcholil zápas o koncepciu a rozsah znárodnenia. Predstavitelia nekomunistických síl, ktoré na Slovensku reprezentovala nová Demokratická strana, sa pokúšali čiastočne obmedziť rozsah znárodnenia. Požadovali, aby sa obmedzilo na kľúčový priemysel a nezasiahlo bankovníctvo a stredne veľké podniky. Demokratický tábor však neuspel, podobne ako ani v nasledujúcich zápasoch s komunistickou stranou o politický a ekonomický charakter štátu. Na jeseň 1945 komunistická strana a jej spojenci politický tlak ešte viac vystupňovali. Dosiahli podpísanie troch prezidentských dekrétov o znárodnení č. 101 až 103 z 24. októbra 1945. Dekrétmi prešlo do rúk štátu celé baníctvo, hutníctvo, energetika, komerčné bankovníctvo, poisťovne a časť spracovateľských podnikov s veľkosťou do štyristo až päťsto, a v prípade potravinárskych podnikov len do stopäťdesiat zamestnancov. Štátny sektor ekonomiky Slovenska sa tým rozšíril na podniky zamestnávajúce 57,7 percenta činných osôb v priemysle a 16,7 percenta osôb v celom národnom hospodárstve podľa stavu v októbri 1946. Nástup plánovaného hospodárstva Charakter znárodnenia roku 1945 ako aj spôsob organizácie a riadenia poštátneného sektora predstavovali hraničný kameň v hospodársko-politickom vývoji Slovenska v rámci povojnovej ČSR. Odklon od hlavných princípov trhovej ekonomiky sa vzhľadom na politickú situáciu po celoštátnom volebnom víťazstve komunistickej strany v máji 1946 ukázal ako fatálny a nezvratný. Na určitý čas vznikol v ekonomike stav „dvojvládia“ odzrkadľujúci pomer síl na politickej scéne. Znárodnený sektor hospodárstva bol rozčlenený podľa odvetví do veľkých organizačných jednotiek, centrálne riadených ústrednými riaditeľstvami. Na Slovensku plnili túto funkciu oblastné správy alebo riaditeľstvá s určitým autonómnym postavením. Spolu sa vytvorilo 9 rezortných oblastných riaditeľstiev spravujúcich 29 národných podnikov. Do konca 40. rokov si národné podniky zachovali niektoré atribúty subjektov voľného trhu a značný priestor na samostatnú iniciatívu. Na čele podniku stál riaditeľ a predstavenstvo, ktorého časť volili zamestnanci a druhú menovalo oblastné riaditeľstvo. Vlastníctvom podniku bol kmeňový majetok a rezervný fond. Z plánovaného zisku si mohol ponechať 30 percent a zostatok odvádzal štátu. Novým prvkom bolo podstatné rozšírenie podielu zamestnancov na riadení, čo znamenalo zasahovanie odborovej organizácie do všetkých oblastí života podniku. Do konca roka 1948 sa vývoj priemyslu niesol v znamení tzv. dvojročného plánu. Ten predstavoval kľúčový bod programu novej vlády, menovanej na základe volebných výsledkov z mája 1946. Pri zostavovaní tohto plánu aj vládneho programu, známeho ako „budovateľský“, mal hlavné slovo víťaz volieb, komunistická strana. Dvojročný plán bol v hospodárskom živote krajiny nový fenomén a zároveň akýsi „prototyp“ dlhodobého hospodárskeho plánovania v podmienkach totalitného systému po roku 1948. Mal však aj viacero typických znakov prechodného obdobia. Išlo o odvetvový plán, diktujúci konkrétne objemové ukazovatele predovšetkým znárodnenému sektoru, čiže na rozdiel od budúcich plánov nezasahoval komplexne celé hospodárstvo. Sektor súkromných podnikov sa ďalej riadil iba rámcovo stanovenými ekonomickými nástrojmi trhovej ekonomiky. K charakteristickým znakom dvojročnice patrila aj reálnosť plánovaných úloh a ich skutočné plnenie vo výrobnej praxi – nielen na papieri, ako to bolo zvykom po roku 1950. Na tvorbe dvojročného plánu sa totiž ako členovia Ústrednej plánovacej komisie alebo inak podieľali aj viacerí „buržoázni“ národohospodári, napríklad P. Zaťko, J. Ursíny, I. Karvaš a iní. Nové investície na Slovensko Prvoradý cieľ dvojročnice v celoštátnom meradle spočíval v urýchlenom dokončení povojnovej rekonštrukcie hospodárstva. Priemyselná výroba mala dosiahnuť a mierne prekročiť úroveň z roka 1937. Dôležité poslanie plnil dvojročný plán v doprave a na Slovensku aj druhý cieľ ďalekosiahlejšieho významu – naštartovanie industrializácie na podklade oficiálne proklamovaného programu prednostného budovania priemyslu vo východnej časti ČSR. Uprednostňovanie bolo vyjadrené väčším podielom Slovenska na štátnych investíciách, než predstavoval jeho podiel na príjmoch štátneho rozpočtu. Pre Slovensko plán vyčlenil 31,6 % všetkých celoštátnych investícií a 26,8 % objemu investícií smerujúcich do priemyslu, čo približne zodpovedalo podielu Slovenska na počte obyvateľov. V hodnotovom vyjadrení išlo o 22,14 miliardy Kčs a o 6,8 miliardy Kčs. Preferencia Slovenska v dvojročnom pláne mala byť recipročným opatrením za nevýhodný kurz slovenskej koruny v rámci povojnovej menovej reformy. Podobnú úlohu mala plniť aj dlhšie ohlasovaná akcia premiestňovania priemyslu z českého pohraničia na Slovensko. Plán akcie predpokladal presun podnikov so zamestnaneckou kapacitou okolo 26-tisíc činných osôb. Objektom akcie boli podniky v českom pohraničí skonfiškované Nemcom. Napriek viacerým úskaliam sa jej zámery podarilo z veľkej časti naplniť. Vytvorené pracovné príležitosti boli súčasťou prírastku zamestnanosti v priemysle, ktorý mal podľa dvojročného plánu dosiahnuť 41-tisíc pracovných miest. Zamestnanosť počas dvojročnice vzrástla o 45-tisíc osôb, z toho 24-tisíc pripadalo na premiestnené podniky. Medzi najvýznamnejšie výsledky dvojročnice patrili závody Bučina Zvolen, odevné závody v Prešove, Východoslovenské strojárne v Košiciach, závod na výrobu chladničiek v Zlatých Moravciach, Elektro-Praga Dolný Kubín a hydrocentrály v Dubnici nad Váhom a v Dobšinej. Objem priemyselnej výroby sa zvýšil v rokoch 1946-1948 o šesťdesiatjeden percent, pričom najväčší rast zaznamenalo strojárstvo, priemysel stavebných hmôt, textilný a kožiarsky priemysel. Podiel elektrifikovaných obcí vzrástol do konca roka 1948 na 51 percent. Marshallov plán a čo prišlo po ňom Na pozadí plnenia dvojročného plánu nastal v ČSR zásadný obrat politického a hospodárskeho vývoja nastolením totalitného režimu komunistickej strany vo februári 1948. Záverečná fáza dvojročnice teda už prebiehala za kvalitatívne nových podmienok. V rozhodujúcom období od leta 1947 sa na ceste k „víťaznému februáru“ odohrali viaceré významné politické zápasy v ekonomických otázkach. Historicky prelomovú úlohu v ďalšej geopolitickej a ekonomickej orientácii ČSR zohral spor o prijatie tzv. Marshallovho plánu. Tento plán finančnej a materiálnej pomoci ponúkla vláda USA európskym štátom prostredníctvom ministra zahraničných vecí G. C. Marshalla v júni 1947. Vládni predstavitelia ČSR bez rozdielu politickej príslušnosti si význam Marshallovho plánu pre budúci hospodársky rozvoj veľmi dobre uvedomovali, a preto v júli 1947 ponuku prijali. Vzápätí si však zástupcov vlády na čele s predsedom K. Gottwaldom „predvolal na koberec“ osobne J. V. Stalin a „presvedčil“ ich, aby plán odmietli. Ako náhrada za odmietnutú pomoc USA bola v Moskve súčasne podpísaná dohoda o obchodnej spolupráci medzi ČSR a Sovietskym zväzom na 5 rokov. Znamenala odklon od ekonomickej spolupráce nielen s USA, ale aj s celou západnou Európou. Po februári 1948 komunistická strana dokončila znárodnenie. Podľa zámerov z predchádzajúcich rokov znárodnila všetky podniky nad 50 zamestnancov. Tzv. druhú etapu znárodnenia umožnila séria zákonov z apríla a mája 1948. Do konca roka 1948 klesol podiel súkromno-kapitalistických podnikov na počte osôb činných v priemysle Slovenska na 3,2 percenta. Veľmi tvrdý politický zápas sa odohrával v poľnohospodárstve, ktoré malo až do konca 40. rokov v ekonomike prevažne agrárneho Slovenska kľúčové postavenie. Hlavnú úlohu v politickom boji na vidieku zohrala koncepcia a charakter pozemkovej reformy. Uspokojenie hladu po pôde sa stalo hlavnou zbraňou agrárnej politiky komunistov v prechodnom období 1945 – 1948. Pozemková reforma postupovala v niekoľkých etapách. V polovici roka 1946 predložil komunistický minister poľnohospodárstva J. Ďuriš vláde návrh šiestich zákonov. Požadovali parceláciu všetkých hospodárstiev nad 250 ha a majetku poľnohospodárskej pôdy nad 150 ha. V júli 1947 komunisti zákony presadili. Ešte radikálnejší bol tzv. Hradecký program z apríla 1947, požadujúci rozdelenie pôdy všetkých poľnohospodárskych závodov s výmerou viac ako 50 ha. Tento bol schválený krátko po februári 1948. Medzi 90-tisíc roľníkov rozdelili 419-tisíc hektárov pôdy. Noví vlastníci sa však z pôdy dlho netešili. Roku 1949 sa začal dlhodobý proces združstevňovania. Zmiešaná ekonomika Hospodárske pomery na Slovensku v rokoch 1945-1948 boli verným odrazom vývoja na domácej a medzinárodnej politickej scéne. Výsledkom zápasu nekomunistického tábora a komunistickej strany o charakter hospodárstva bol zmiešaný model ekonomiky. Tento obsahoval prvky voľného trhu aj centrálneho plánovania a vytváral koexistenciu štátneho a súkromného hospodárstva. Podobné tendencie bolo možné pozorovať aj v niektorých západných štátoch (Rakúsko, Francúzsko, Veľká Británia). Súdobé geopolitické podmienky a formovanie bipolárneho sveta však v Československu podobný model ekonomiky odsúdili na zánik. Autor (PhDr., CSc.) pracuje na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied