Zlodeji 7

7. Skoro som sa Gregorovi priznala. Stretli sme sa včera, náhodou na ulici. Prvýkrát skoro po dvoch rokoch. Takmer som ho nespoznala. Má dlhé vlasy a nosí okuliare. Bol v gumákoch, vonku lialo. Videla som ho zozadu. Kráčal proti vetru s rukami vo vreckách. Aj v hustom daždi som ho spoznala. Podľa chôdze. Ako naširoko kládol nohy. Zavolala som naň, a keď sa otočil, nespoznal ma hneď. Díval sa na mňa, akoby potreboval čas, kým nájde správny lístok v kartotéke. Možno som naozaj zostarla. Neusmial sa a neudrel si rukou po čele. Nerozjasnila sa mu tvár. Potom sme si podali ruky a dvakrát sa pobozkali na líce. Kedysi sme sa tomu vysmievali. Že sa neznámi ľudia lúčia bozkom. Akoby boli kamaráti. Všetkým sa pritom ligotali oči. V zime im z úst vychádzala para. Pravú ruku položili tomu druhému na ľavé rameno. Trochu stisli, aby aj cez vetrovku cítili dotyk. Bozk na líce. Najprv na jedno, potom na druhé. A potom sa nikdy viac nevideli. Nevedeli, ako sa kto volá. Kedysi sa nám to zdalo smiešne. O tunajších sme hovorili, že sú neúprimní. A teraz sa bez slova vítame bozkom. Mala som dáždnik a držala ho nad nami. S Gregorom som sa rozprávala snáď len raz v živote. Vtedy na Prvého mája. V deň, keď som sa zoznámila s Janutom a Gregor bol náhodou pritom. Boli sme len spolubývajúci. Prišla som na inzerát a Gregor povedal, že sa mu páčim. Vraj mi dôveruje, lebo nie som odtiaľto. S tunajšími ešte nechce bývať. Veď viem, akí sú. Všetci sme to vedeli. Že si rozumieme len medzi sebou. Spýtal sa, ako som tu dlho. A či mám nábytok. To nič, že nie, lebo v izbe je všetko, čo budem potrebovať. Posteľ s perinami a dokonca bielizeň. Plachta už trochu zodratá, ale určite čistá. Všetko vraj sám opral. Čo je v izbe, môžem vyhodiť. Tie vankúše a knihy. Nechali ich tam tí predo mnou. Vrátili sa domov a v batožine už nemali miesto. Ukázal mi nájomnú zmluvu. Aby som si nemyslela, že ma chce okradnúť. Vtedy som ešte nevedela, že sa to tak robí. Že by si mohol vypýtať aj dvakrát toľko, koľko za izbu platí. A kauciu aj odstupné. Ale Gregor mi asi naozaj neklamal. Preto som sa mu dnes skoro priznala. Keď mi povedal o tých peniazoch a Janutovi. Sedeli sme na autobusovej stanici a z bakelitových pohárov pili kávu z automatu. V teple sa mu zarosili okuliare. Vraj na to prišiel, až keď už bol dávno preč. Že mu chýbajú peniaze. A Janut sa mu od prvej chvíle nepáčil. Hoci neveril, že zájde až tak ďaleko. Rozmýšľal, či ma má varovať. Ale vraj si myslel, že je to moja vec. Keď sa dá niekto na zlé chodníčky, cesta späť nie je. Tak to hovorila moja mama. Vraj ona deti pozná. Pijanstvo sa začína rumovými pralinkami. Zlodej raz ukradne oplátku v samoobsluhe a skončí bankovou lúpežou. Aj ja som si najprv brala len mince. Na kúpalisku. Keď som mastný kotol po langošoch odniesla do stánku. Taký, v akom sa kedysi vyvárala bielizeň. So železným vekom a otvorom na teplomer, ktorý ukazoval, kedy voda vrie. Neviem, odkiaľ sa tam vzal. Potom som zložila skladaciu stoličku, na ktorej stál. Pásikovaná guma plieskala vo vetre medzi hliníkovými paličkami. Kúpalisko bolo otvorené takmer do zotmenia. Zmrákalo sa a dvíhala sa letná búrka. Búrka z tepla, ako sa hovorí. Sedela som na terase a na plavky si obliekla veľké tričko. Zo stolov pokvapkaných kečupom a pivom sa šúpal náter. Vo veľkých plátoch ako koža po úpale. Cez okienko na stene z drevotriesky ma mali pod dohľadom. Ale nikto ma nekontroloval. Teraz už nie. Zo začiatku si dávali pozor. Pozerali mi na prsty. Teraz si každý robil svoju robotu a o mňa sa nikto nestaral. Taštičku s tržbou som nosila na opasku. Aby mi ju nikto nestrhol. Vytiahla som bankovky pokrčené ako zhúžvaná škatuľka od cigariet. Vo vetre som na ne musela dávať pozor. Vystierala som ich hranou ruky. Potom som na ne vysypala mince. A raz som si jednu vzala. Langoše nemohli mať spočítané. Cez deň stáli ľudia v dlhých radoch. Pred stánkom na hot dogy a čapovanú kofolu. Kotol langošov sa vypredal za pár minút. Nesčíselnekrát za deň mi ho niekto naplnil. Keď mi do kotla nasypali čerstvo vypražené langoše, tuk na nich ešte vrel a nedopečené biele cesto sa trhalo. Nemohli v tom mať prehľad. Zobrala som si jednu mincu a celý čas ju držala v dlani. Ruku som mala vykrútenú, ale nikto si nič nevšimol. Len keď som bežala dole kopcom k východu z kúpaliska, niekto na mňa zavolal. „Marisia!“ počula som za sebou kričať kohosi zo stánku. Prišli na to, napadlo mi. Vyhodia ma. Každému povedia, že kradnem. Treba si na mňa dávať pozor. Pre päťkorunáčku. Zastala som a obzrela sa. Pred stánkom stál Marcel a mával mi svetrom, ktorý som si zabudla na terase. Keď nikomu nechýbala jedna ani dve mince, začala som brať bankovky. Podaj čertovi prst, vezme ti celú ruku. Začne sa to lízankami a skončí vraždou. Ale keby som sa spoliehala na zárobok, ktorý mi každý týždeň vyplatili, našetrila by som si možno na sobotné kino. Takto som si každý deň spomedzi bankoviek jednu vylosovala. A doma všetko starostlivo odkladala. Mame som, samozrejme, kradla ináč. Peniaze aspoň ostávali v rodine. Po záverečnej som bola v obchode sama. V shope, ako bolo napísané nad vchodom. Odkedy som tam pracovala, doučovala mama španielčinu. Skoro každý večer. Opäť začala znova. Od ďalšieho z niekoľkých nových začiatkov. V shope nikto nikdy neupratoval. Za pultom stáli škatule plné pestrých plastových kruhov, ktoré sa hádzali na drevený terč. Bod za každý kruh, ktorý sa nastokne na tyč. Za každú farbu iný počet bodov. Ako na brannom cvičení, kde sa dali body vymeniť za sladkosti. Všetko zabalené v igelitovom vreci. Potom tie kožušinové opice. Kúpte si dve a tretiu dostanete zadarmo. Fľaše javorového šampónu. Vraj dovezeného z Kanady. Zaprášené, lebo nešli na odbyt. Po záverečnej som musela nádoby so zvyškami šalátu vymyť v železnej výlevke. Neprimerane moderné nádoby, ligotavé ako z chirurgickej ocele, vystriekať prúdom vody. Aby som sa nezašpinila, nosila som bielu zásteru. Ako predavačka z čiernobieleho filmu. Chýbala mi len sieťka na vlasoch. A potom bolo treba vyhodiť kasu. Tak sa tomu hovorilo. Pokladnica zazvonila ako mobil, keď príde esemeska. Na účte bola celodenná tržba. Pretrela som číslo zelenou fixkou. Z pokladnice som vysypala kopu peňazí. Bankovky šuchotali. Mince sa kotúľali po umakarte starého pultu. Mama ho odkúpila zo staničného bufetu a pretrela na bielo. Bankovky nebolo treba triediť. Zrátala som ich a hodnotu napísala na biele papierové prúžky, ktoré sme si brali z banky. Aj Janut dostáva od Borka výplatu previazanú bielou papierovou stužkou. Dala som peniaze do vreciek, ale ešte predtým som si niekoľko bankoviek vzala. Tiež naslepo. Ako žrebovanie hlavnej výhry. Mame som povedala, že do kasy sa niečo nahodilo omylom. Tak sme tomu hovorili. Že sme niečo naúčtovali a zákazník si to potom rozmyslel. Cudziemu by to neverili. Ale vlastná dcéra by predsa mamu neklamala. Hoci aj ja som si musela dávať pozor. Nesmela som to prehnať. Tržbu som odniesla do banky, ktorá bola hneď oproti. Vždy som potom musela zavolať mame. Bála sa, že sa mi niečo stane. Vždy, keď zdvihla telefón, povedala, že sa už nevedela dočkať. Každý deň to isté. Ja som si peniaze strčila do vrecka a doma do kávovej obálky vystlanej mäkkými bublinami. Zo dňa na deň bola hrubšia a hrubšia. Ale viem, prečo som kradla. Nestrávim predsa život pri kotli s langošmi. V bielej zástere so škvrnami od majonézy. Tých niekoľko rokov, kým mi začnú šedivieť vlasy. Keď som odniesla tržbu do banky, zavolala som mame z telefónu, ktorý sme mali v kancelárii. Tak tomu hovorila mama. Priestor oddelený od obchodu bielou plachtou zavesenou na hliníkovej tyči. Skoro ako v ordinácii u zubárky. Vzadu telefón, stolička a dvojplatnička, na ktorej sme si varili kávu. Prezula som si šľapky s korkovou podrážkou a vyzliekla bielu zásteru. Nestrávim predsa život so sieťkou na vlasoch. Mama vraj na obchode bohatla. Bola hrdá, že podniká. Na účet v banke mi každý mesiac poslala výplatu. Vraj nebude zamestnávať cudzích. Len by ju okrádali. Na náš rodinný podnik bola hrdá. Nevie mi zabudnúť, že som sa odsťahovala. Pýtala sa ma, odkiaľ chcem na to zobrať peniaze. Na cestu a ubytovanie. Nemohla som jej povedať, že peňazí mám dosť. Chcela som si požičať a potom splatiť z prvej výplaty. Lebo tam sa dá dobre zarobiť. Pýtala sa, či som o tom nepočula. O tých dievčatách, čo naleteli. Skončili ako prostitútky. Chceli sa starať o deti a nakoniec stáli za barom len v bielizni. Vraj sú toho plné noviny. A ako ju vraj môžem nechať samu. Ale ja som jednoducho odišla. S pasom a obálkou plnou peňazí. Potom som našla inzerát na byt, v ktorom býval Gregor. S krátkymi vlasmi a bez okuliarov. Asi niekde pracoval, lebo celý deň nebol doma. Veľa sme sa nerozprávali. Stretávali sme sa na chodbe cestou do kúpeľne. Veľmi sa mi páčil. Bolo mi tam smutno. Našla som si prácu v škôlke, ale nikto sa so mnou nerozprával. Cestou domov som si kúpila kus pizze. V stánku, kde predával Turek v mastnom plášti. Zaplatila som vždy presne, nijaké prepitné. Na červený tanierik som položila niekoľko mincí. Raz za salámovú, raz za feferónovú pizzu. Každý druhý deň inú. Keď som prišla domov, Gregor ani nevyšiel zo svojej izby. Nespýtal sa ma, aký som mala deň. Až toho Prvého mája. Keď som sa stretla s Janutom. V to ráno sme sa začali rozprávať o veciach, ktoré tu nikdy neexistovali. O krepsilonových pančucháčoch, ktoré sme museli nosiť namiesto silonových. O cvernových gamašiach na gumičku v páse. O tom, ako sa na nich vyťahali kolená. O cvičkách jarmilkách a papučiach s bielou podrážkou, lebo čierna by na podlahe telocvične robila šmuhy. O hnedom leukoplaste, ktorým sa na špajle lepili československé zástavy. O paličkách z mávadiel, ktorými sa podopierali kvety. Gregor sa mi veľmi páčil. Nechápem, ako som mu tie peniaze mohla zobrať. Akoby to bola pomsta. Za to, že ma nechcel a že nemal rád Januta. Hoci bol pri tom, keď sme sa stretli. Keď sme prišli do parku, začal mať zrazu zlú náladu. Na trávniku boli obrovské nafukovacie reklamy. Guma rozhorúčená skorým slnkom. Na cukrovú vatu sadali muchy. Povedala som, že u nás preto páchla cukrová vata Biolitom. Nebola to pravda, ale hovorilo sa to. A deti v škôlke tvrdili, že cigánska sa pečie na Indulone. Lebo Indulona je lacnejšia ako olej. Vysvetľovala som Gregorovi, čo je to Biolit a čo Indulona. Najlacnejšia masť na ruky, vo veľkých modrobielych tubách. Dali sa ňou dobre čistiť topánky. Ale Gregor ma zrazu nepočúval. Všetko sa rozplynulo. Teraz som sa ho na to spýtala. Keď sme sa stretli takmer po dvoch rokoch. Lialo a ja som nad nami držala dáždnik. Gregor sa spýtal, či mám chvíľu čas. Sadli sme si do haly autobusovej stanice. Cez okná sme videli parkovisko s medzimestskými autobusmi. Ľudí, ktorí krivo držali dáždnik pod bradou, kým rukami šmátrali v kabelkách. Vyťahovali peňaženky a dáždniky im vyvracal vietor. Vytiahli sme drobné a v automate si kúpili sladkú kávu. Rozmýšľala som, či sa mu nemám priznať. Pri takýchto príležitostiach sa to robieva. Vo filmoch. Keď sa dvaja stretnú po rokoch. Hlavne, keď Gregor začal o Janutovi. Keď sa spýtal, či sme ešte spolu. Keď povedal, že mi to vtedy nechcel hovoriť. Ale teraz si myslí, že by som to mala vedieť. Ako mu vtedy zmizli peniaze. Ani vo sne by mu to nenapadlo. Že som tie peniaze vzala ja. Bolo to vtedy, keď sa Gregor už balil. Povedal, že byt je pre troch primalý. Rovno sa Januta spýtal, koľko môže platiť. Vraj nikto nebude bývať zadarmo. Janut s nájomným súhlasil a Gregor si začal baliť veci. Mal toho oveľa viac, ako Janut. Trvalo mu niekoľko dní, kým všetko poskladal do vriec a škatúľ. Potom pred vchodom zastalo auto. Gregor bol už takmer jedným z nich. Z ľudí, ktorých známi majú auto. Komu pri sťahovaní pomáhajú kamaráti. Aj preto som ho tak veľmi chcela. Do poslednej chvíle. V škôlke bolo vtedy očkovanie. Jedno z detí dostalo žltačku a všetky ostatné prišli zaočkovať. Stáli v rade s vyhrnutými rukávmi a lekárka v bielom im dávala do pleca injekcie. A ja som mohla ísť. Deti pôjdu po očkovaní domov. Mala som voľno. Byt bol prázdny a Gregorove veci naukladané v igelitových vreciach v predizbe. Netušila som, čo všetko má. Ručný mlynček na kávu. Kovové vajíčka, v ktorých sa lúhoval sypaný čaj. Knižné vydanie mapy mesta. Žehličku. Odniesol si dokonca aj domáce sterilizované uhorky. Naozaj nám nechcel nechať nič. Mne a Janutovi. Všetko som mu závidela. Drobnosti, ktoré majú obyčajní ľudia. Nie iba to najnutnejšie, ako my s Janutom. To všetko mi mohlo patriť. Ale nepatrilo, lebo Gregor ma nechcel. Zbalil si svoje veci a odvezie si ich kamarátovým autom. A my s Janutom nemáme známych ani vodičský preukaz. Vošla som do jeho izby. Bola už celkom prázdna, ostal tu len nahý nábytok, ktorý ktosi z predchádzajúcich nájomníkov počmáral čiernou fixkou. Ľahká preglejka zo sedemdesiatych rokov. Vedela som, že pracuje a nevráti sa pred štvrtou. Naozaj som nechcela kradnúť. Teraz už nie. Bola som predsa, kde som chcela byť. Gregorovi som nikdy nevzala ani krajec chleba. Niekedy som si dala do kávy z jeho mlieka. Ale vždy som ho potom dokúpila. Nemali sme spoločný olej a soľ. Každý svoje balenie čaju. Svoje vrecko korenia. Presne vymedzené hranice. Kde som sa končila ja, začínal sa Gregor. Boli sme bez prieniku. Aj v jeho izbe som bola až teraz. Nikdy som mu tam nenosila čaj a nesedela na dlážke v tureckom sede. Na stole ležalo len niekoľko paperbackov, ináč bola izba celkom prázdna. Chcela som vedieť, aké to tam má. Brať do rúk jeho veci. Kradnúť ho z predmetov, ktoré s ním bývali. Nečakala som, že v jednej z kníh nájdem vložené peniaze. Toľko bankoviek, že kniha vyzerala oveľa hrubšia. Nafúknutá ako vykysnuté cesto. Museli to byť celé Gregorove úspory. Dotýkala som sa ich. Vyzerali ako nepoužité. Nemohla som ich vziať všetky. Na to by Gregor prišiel. Vybrala som ich len niekoľko, so zavretými očami. Ako kedysi na terase kúpaliska. A potom každý piatok z Janutovej výplaty. Bolo to viac, ako som ja zarobila za mesiac. Trikrát celé nájomné. Desaťkrát týždenný nákup. Aj s tým, čo sa nekupuje zakaždým. S ovocným čajom a slnečnicovým olejom. Polohrubou múkou a práškom do pečiva. Celozrnným chlebom namiesto bieleho. A s morčacími rezňami. Kvôli Janutovi som sa učila variť. Peniaze som preložila na polovicu a strčila do vrecka. Všetko vrátila na svoje miesto. Večer sa Gregor odsťahoval. Podali sme si ruky. Upiekla som mu koláč, ktorý si potom takmer zabudol. Nepobozkali sme sa na líce a nemávala som mu z okna. O chvíľu prišiel Janut a v dvoch kartónových škatuliach si od Borka priniesol svoje veci. (Pokračovanie v budúcom čísle)