Privatizácia zdravia - kto sprivatizuje chorobu?

Začiatkom tohto mesiaca sa objavili správy, podľa ktorých sa zdravotné poisťovne predbežne zhodli s vládou na tom, že by mali byť zrušené niektoré „okresné“ nemocnice. Dôvodom je ich neziskovosť pre tieto poisťovne, alebo povedzme rovno – firmy. Ak vezmeme do úvahy základné definície kategórií ako zdravotná starostlivosť alebo zisk, vyvstávajú niektoré závažné otázky, presahujúce rámec týchto pojmov, ktoré sú v podstate pomerne jasne definované. V súvislosti s tým, aký dizajn nadobúda štát a systém, idú oveľa ďalej. Ako môže niekoľko súkromných podnikateľov rozhodovať o tom, či a ako budú mať občania na nejakom území (okres, kraj, či v krajnom prípade dokonca celý štát) zabezpečenú zdravotnú starostlivosť? Stačí im jediné kritérium: či im to prináša zisk. Je zrejmé, že tu narážame na učebnicový príklad rovnako učebnicového faktu: „Tzv. neekonomické služby vo všeobecnom záujme (napr. zdravotníctvo, sociálne služby, vzdelanie, kultúra...) sa pokladajú za netrhové už z definície. Preto sa na ne nemôžu vzťahovať pravidlá trhu,“ píše napríklad B. Schmögnerová. Uvedený fakt si navyše možno prečítať v každej učebnici ekonómie. Súkromníkom platíme za služby, ktoré nepotrebujeme Tieto funkcie možno chápať rozlične do tej miery, do akej je štát naozaj demokratický – ak hovoríme o právach, alebo do tej miery, do akej je systém vyspelý – ak hovoríme o funkciách. V prípade zdravotnej starostlivosti či vzdelania však sotva bude niekto tvrdiť, že tieto funkcie nemusia byť zabezpečené. Zdravie – zdravotná starostlivosť – je nielen právom každého občana, ale aj základným záujmom a teda funkciou spoločnosti vo vzťahu k populácii. Zabezpečiť ju znamená zabezpečiť zdravie pre každého: zdravotná starostlivosť musí byť dostupná pre toho, kto je chorý, nie iba pre toho, kto má peniaze (rovnako je to aj so vzdelaním). Avšak obchodovať s ňou znamená predávať ju tomu, alebo tam, kde si ju môžu dovoliť zaplatiť, resp. vyprodukovať (pre poisťovňu) zisk. Preto – už z definície – nemožno zdravotnú starostlivosť a iné základné funkcie, vnímať ako tovar (trhovú službu), a preto ani nemôže byť predmetom podnikania. Ak len nechcete skrachovať. Zabezpečená však byť musí, lenže trhové princípy na to jednoducho nestačia. Je možné, aby sa dopyt po zdravotnej starostlivosti – čiže chorobnosť – riadila zákonmi trhu? Zrušíme nemocnicu tam, kde nie je „dopyt“, kde sú ľudia zdraví? Ale čo ak sa na takom mieste objaví o rok epidémia? Chorobu nik nesprivatizoval. Z týchto dôvodov je nezmyselná i téza o zisku zdravotných poisťovní. Nemôžu predsa financovať zdravotnú starostlivosť iba tam a vtedy, keď z toho majú zisk, a zdravotná starostlivosť nemôže byť poskytovaná len pre toho, vtedy a tam, kde je možné zabezpečiť im z nej zisk. Zdravotná starostlivosť totiž nie je tovar, ale funkcia, resp. verejná služba. Ale na Slovensku, ako aj v iných „progresívnych“ krajinách (asi v pretekoch na ceste do 19. storočia) sa v duchu neoliberalistických reforiem tieto základné funkcie spoločnosti spochybnili. A tak reálne hrozí, že niektorým ľuďom zdravotná starostlivosť poskytnutá nebude. V lepšom prípade sa okrem uhradenia sumy potrebnej na poskytnutie zdravotnej starostlivosti budeme všetci skladať i na čiastku tvoriacu zisk vlastníka poisťovne. Ale prečo, keď poisťovne neprodukujú nič, iba administrujú peniaze na zdravotnú starostlivosť a k nákladom na jej poskytovanie prirátajú sumu, ktorá pokrýva náklady na túto zbytočnú činnosť a zisk pre vlastníka firmy? Systémový stav nemá objektívne opodstatnenie, jeho súhrnný celospoločenský zisk je mínusový. Komu slúžia zákony Tu sa dostávame k problematike politiky a moci. Politická moc je mocou určitých spoločenských skupín (resp. skupiny) vnútiť svoju vôľu iným skupinám prostredníctvom štátnej a inej moci. Kto má v štáte moc? Ten, v záujme koho sa prijímajú zákony. Ten, pre koho je dizajnovaný systém a v súlade so záujmami koho predovšetkým sa realizuje politika. Takýto stav je objektívne, i z hľadiska výhodnosti pre väčšinu ľudí škodlivý. Je i v rozpore so základnými politicko-ekonomickými poučkami, ktoré iba sledujú funkčnosť systému ako takého. Preukázateľne sa rušia základné funkcie v záujme – v tomto prípade zisku zdravotných poisťovní – niekoľkých veľkých firiem (korporácií). Komu teda prospieva systémový, a jemu zodpovedajúci právny stav, ktorý to umožňuje? Podobá sa to na zákony de facto legalizujúce úžeru: tie umožňujú niekomu, kto má peniaze, pomocou 15-tisícovej pôžičky zobrať celý majetok niekomu, kto peniaze nemá. Náš zdravotnícky systém zasa umožňuje podnikateľovi, ktorý už má určitý majetok, prísť k ďalšiemu majetku bez akejkoľvek práce či zmysluplnej investície. Celý proces takisto nemá nijaký objektívny pozitívny ekonomický efekt v hospodárstve, skôr naopak. Komu slúži zákon umožňujúci tomu, kto má peniaze a firmu, beztrestne ošklbať toho, kto ich nemá? Je možné, aby takýto zákon platil, ak by sa zákony prijímali v záujme toho druhého, resp. v záujme najpočetnejších sociálnych skupín v spoločnosti? Určite nie, práve takéto zákony jasne ukazujú, kto má v rukách moc a komu politická moc v štáte naozaj slúži. Isteže, takéto príklady sú „extrémne“, ale práve na prítomnosti extrémnych zákonov možno presnejšie analyzovať otázku: „Je možné, aby boli prijímané, keby...?“ Rôzna jednofarebnosť systémov a ich legitimita Zákony takýto stav umožňujú. Štátna politika, ktorá mu zodpovedá a reprodukuje ho aj ďalej, tiež. A to bez ohľadu na to, že sa vymenila vláda a vládne nám sociálna demokracia. Problém je v tom, že ľavicovosť a pravicovosť politických subjektov je vždy limitovaná systémom, v rámci ktorého pôsobia. Je to aj logické, veď ak by sa v jeho rámci nepohybovali, tak by systém skrachoval alebo sa zmenil. V skutočnosti teda nemáme ľavicové a pravicové strany, ale len ľavicové a pravicové systémy. Liberáli a socialisti vo Švédsku sa ideologicky pohybujú na jednej, funkcionálno-socialistickej ideologickej platforme. Demokrati a republikáni v USA sú od seba ideologicky odlišní asi tak ako dve vajcia od jednej sliepky. Aj v systéme Národného frontu (NF) existovali viaceré strany, ktoré akože reprezentovali pluralitu názorov, ale je jasné, že len na jednej ideologickej platforme. Systémy môžeme diferencovať na základe toho, aký je rozsah a aká je legitimita tejto „rôznej jednofarebnosti“, s čím súvisia aj ich prejavy, ale sotva na základe toho, či sú samodeštruktívne. Zvlášť výrazne sa táto zákonitosť prejavila v neoliberálne sa tran-sformujúcich štátoch. Ako uvádza profesor Béla Greskovits aj celý rad iných autorov: pod rôznymi nálepkami sa presadzovala len jedna ideologická alternatíva, len jeden program. To je situácia natoľko podobná systému NF, až sa zdá, že ak hovoríme o politickom pluralizme, bola zmena (?) systému skoro zbytočná. A práve to je zarážajúce: veď najmä oň, nie o zmenu sociálneho režimu, v osemdesiatom deviatom išlo. Čudná kontinuita Bola však takáto „kontinuita“ obsahom tej spoločenskej objednávky, ktorá vyniesla k moci Ficov Smer? Mikuláš Dzurinda de facto zmenil spoločenský systém spôsobom, ktorý určite nezodpovedal záujmom prevažujúcej časti spoločnosti (na Slovensku). Verejnosť po čase prišla na to, že sa deje čosi, čo nebolo v nijakom oficiálnom volebnom programe vládnych strán, ale rýchlo sa to stalo oficiálnou ideológiou v celom stredoeurópskom priestore. Výsledkom tohto rozporu bola zmena volebného správania: k moci sa dostal subjekt, ktorý v očiach verejnosti – na základe vlastných programových deklarácií a oficiálnych cieľov predstavoval niečo „iné“. Zdá sa však, že R. Fico nereflektoval na túto objednávku, a podľa všetkého ani nemohol. Niečo by asi urobiť mohol, keby chcel, aj keď asi nie až toľko, aby zmenil to, čo je zatiaľ hlboko geopoliticky a následne systémovo zakotvené. Mohol by čosi urobiť aspoň pre to, aby tieto otázky začali v spoločnosti rezonovať. Čo by z toho bolo? Možno to, že by niektoré javy nemuseli trvať dlhšie, ako to bude nevyhnutné, alebo aspoň toľko, že by sme si začali klásť správne otázky a hľadať na ne správne odpovede. Autor je študent politológie