kVapKa ViTriOlu
Nehnevajte sa, ale každá legenda je podozrivá. Aj tá Rúfusova. Okolo mena Milana Rúfusa sa už hodný čas vznáša aura akéhosi duchovného majstra. Prišelec, neznalý tunajších pomerov by poľahky mohol nadobudnúť dojem, že záletnícky duch Leva Nikolajeviča sa, ako áno ako nie, vtelil do telesnej schránky slovenského, prehnane oslavovaného básnika. Každá sláva je cenná, najmä ak ide o básnika, veď básnici sa skôr neoslavujú než oslavujú. Básnikov väčšinou odpratávajú z cesty, vysotia ich ešte aj z krajnice. Nie tak Milana Rúfusa. On je totiž náš milučký a múdry starček, ktorý pre nás vždy nachystá za kytičku modlitbičiek k pánu Bohu, s ktorým si on tyká. Už len tie tri zlaté vlasy chýbajú... Ale poďme k tomu, čo ma na „legende“ menom Rúfus štve najväčšmi. To, že sa bez problémov nechá predvádzať médiami, by nikoho nemalo hnevať, veď v dnešných mediálnych časoch, keď sa kadečo nehodnotné hypermasívne mantrizuje, básnik urobí dobre, ak si bude ceniť, že médiá prídu za ním a ukroja mu zo svojho mediálneho času za piaď priestoru, na ktorom, limitovaný hádam len pätnástimi minútami niekdajšej, no možno budúcej slávy, môže slobodne povedať, čo si o čom myslí. Aj svet literátov je len darwinovský zverinec, v ktorom sú šelmy, šelmičky, obete, obojživelníky, nočné vtáky, nočné opice a nočný hmyz. No a jeden z druhov je literát mediálny. Aj takí musia byť, vôbec sa na nich netreba hnevať. Takže znovu, možno pozmenenými slovami opakujem: medializácia Milana Rúfusa určite nie je to, čo by malo čeriť vlny závisti a nevraživosti. Skôr by sa malo spozornieť na tristný fakt, že matuzalem súčasnej slovenskej lyriky svojich ktovie čím zaslepených prívržencov, samozrejme nie v zlom úmysle či rozmare, obšťastňuje neznesiteľnými banalitami, sémantickými nepresnosťami, ubíjajúco plytkými postrehmi. A tieto majstrove výroky sa potom oslavujú ako tie najcennejšie perly ducha. Zrejme aj ten nešťastník jeden nezorientovaný a nevzdelaný, ktorému kedysi skrslo pod klenbou jeho poľutovaniahodnej lebene, že Milan Rúfus by mal byť nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, si insitné perličky jeho ducha vykladal ako výstupy nespochybniteľného osvietenia. To, či sú Rúfusove modlitbičky perličkami, dokáže už v prvom okamihu rozsúdiť každý súdny, logicky čo len trošku uvažujúci človek. Ale pozrime sa na nejaký príklad. Rúfus prednedávnom povedal: „Do vesmíru už vyletelo veľa sond, ktoré našli samé nebytie. A uprostred tohto nebytia je naša Zem ako oáza v rozsiahlej púšti.“ Ako citované riadky čítam, tak ich čítam, čítam v nich toto: básnik (a možno aj človek) Milan Rúfus stotožňuje okolitý vesmír, ba aj púšť na Zemi, s nebytím! Takže, keby som chcel ďalej spresňovať zmysel toho, čo povedal, povedal by som, že nejestvuje ani vesmír, ani púšte. Jednoducho, na Zemi sú územia, ktoré neexistujú! Nevládzem sa spamätať z toľkého surrealizmu. Ivan Mojík už určite bledne od závisti! Podľa Rúfusa to, čo sa nepodobá na pohyblivý, smradľavý, organický život, je nebytie. Napríklad holá, nezarastená skala. Viem ju chytiť, niekedy aj zdvihnúť, viem ju odmerať, vidím ju. Žiaľ, ak mám byť dôsledný rúfusista, tak to potom musím chápať tak, že aj tá skala predstavuje nebytie, čiže neexistuje! Rúfusovi nuansy významov asi veľa nehovoria, ak v básni dokáže napísať: „Na krutej mixáži,/ bytosti so zvieraťom...“ Vychádza mi to tak, že zviera asi nie je bytosť, je protikladom bytosti, pretože bytosťou môže byť len človek. Ale čo potom so starými budhistickými textmi, kde sa hovorí o utrpení všetkých bytostí, pričom sa bytosťami nemyslia len ľudia, ale aj zvieratá, ba aj duchovia a astrálne larvy... Rúfusa sa skrátka nedotkol ani len závan nemeckej (alebo nejakej inej) filozofie dvadsiateho storočia, keď nedokáže rozlišovať medzi životom a bytím, a teda ani medzi smrťou a nebytím. Asi by nevládal pouvažovať nad tým, že smrť je síce koniec nami definovaného života, nami pozorovaných prejavov toho, čo sme pomenovali ako život, ale ešte nie je totožná s nebytím, pretože mŕtvoly možno chytiť, vidieť, odmerať, pitvať, inak povedané: mŕtvola existuje. Ale prečo tu musím takéto samozrejmosti vysvetľovať? Básnické remeslo je predsa, okrem iného, aj alebo najmä na to, aby sa skúmali možnosti významov, možnosti presného vyjadrovania. Pán Rúfus je pre mňa, žiaľ, nedôveryhodný ako básnik aj ako duchovný majster. Chcete ďalší dôkaz? Nech sa páči: „Rozum, ktorý vymyslel atómovú či vodíkovú bombu, vôbec nebol zdravý.“ Moja dodatočná otázka k tomu: A čo rozum, ktorý je zodpovedný za vynález ľudského rozumu? Ten bol azda zdravý? Ak pobožný človek, akým Rúfus nesporne je, sortíruje veci stvorenia, jedny vyzdvihujúc, druhé zavrhujúc, potom to asi znamená, že nie je spokojný s kvalitou stvorenia en bloc a že vlastne istú časť stvoriteľovho diela podrobuje kritike. Alebo nie?
