Nedelím ľudí na elitu a ostatných
Robert Fico, predseda vlády Slovenskej republiky Stretli sme sa prvý raz pred parlamentnými voľbami v roku 1992, hovorí spisovateľka Gabriela Rothmayerová. Pri šálke kávy počas prestávky rokovania kandidátov na poslancov za Stranu demokratickej ľavice mi bývalý kolega z Federálneho zhromaždenia ČSFR doktor Michal Benčík predstavil štíhleho vysokého plavovlasého mládenca. Mal dvadsaťšesť rokov, pracoval v Právnickom inštitúte Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, bol ženatý a práve sa stal kandidátom na poslanca za Stranu demokratickej ľavice. Robert Fico. Ešte budete o ňom počuť, povedal mi vtedy JUDr. Michal Benčík. Počas nášho spoločného pôsobenia v Národnej rade Slovenskej republiky si ho pamätám ako pohodového človeka. Naozaj. Mal zmysel pre fair play, neudieral pod pás a zdôrazňoval, že ani po najtvrdších politických súbojoch by súperi nemali mať problém podať si ruku, zahrať si futbal alebo dať si spolu pohárik. Predsa nejde o život, hovorieval. S kolegami, ale aj s novinármi vychádzal korektne a ústretovo, bol vyhľadávaným objektom na rozhovory pre rozličné médiá. Špecializoval sa na pomoc pre obete trestných činov a právne problémy pri predaji bytov do súkromného vlastníctva. Otázky hosťovi Slova kládli Gabriela Rothmayerová a Michal Polák Pán premiér, od tých čias ste prešli kus cesty. A na tej ceste akoby ste stratili – nielen – úsmev. S novinármi sa rozprávate nepriateľsky, alebo vôbec nie. Čo sa od tých čias zmenilo? – Som v politike už pätnásť rokov, a to prináša aj nejakú únavu materiálu. Našťastie, po štrnástich rokoch v parlamente som zmenil charakter práce, pretože byť v exekutíve je úplne iné ako sedieť v parlamentných laviciach. Vláda sa stále iba rozbieha, verím, že po letných prázdninách sa pohoda vráti naspäť. Niekedy to vyzerá, že sa mračíte aj na niektorých svojich voličov. Akoby ste nevideli, že voliči sú rozliční a aj sociálna demokracia by mala mať pre rozličné skupiny rozličný jazyk. – Volič nie je novinár s často nekvalifikovanými otázkami. Volič je volič so všetkými svojimi starosťami a radosťami, a tak k nemu treba pristupovať. Ak máte pocit, že sa mračím aj na voličov, to ma mrzí. Volič si to, na rozdiel od niektorých tzv. novinárov, nezaslúži. Na Slovensku sa už vytvorila zvláštna hierarchizovaná spoločnosť. Kopíruje politické či hodnotové zoskupenia, ale zvláštne je, že takmer celá intelektuálna elita fandí Dzurindovmu, Miklošovmu a Radičovej SDKÚ-DS. Možno sa intelektuálnej elite toto trio nie celkom páči, ale zatiaľ nevidí inú „slušnú“ alternatívu. Sociálna demokracia má síce vysoké preferencie, ale akoby tá podpora nebola stratifikovaná, akoby, napríklad, vôbec neoslovila strednú triedu. Mikuláš Dzurinda si tú elitu hýčka, pozýva bratislavských umelcov, novinárov a podobne na čajové večierky... – Čo je to intelektuálna elita? Je to človek, ktorý tancuje v televíznej súťaži alebo sa ukazuje v smotánkach? Alebo sú to ľudia, ktorí svojou vzdelanosťou významne prispeli k šíreniu dobrého mena Slovenska v zahraničí? Navyše nedelím ľudí na intelektuálnu elitu a tých ostatných. Ľudia sú buď dobrí, alebo zlí. Poznám skvelých ľudí so základným alebo učňovským vzdelaním, ktorým niektorí tzv. umelci nesiahajú ani po päty. Pozerám televíziu len zriedkavo. Keď som minule prepínal, narazil som na jednu skupinu kvázi celebrít, ktoré sa zabávali na vzdialenom ostrove. Mali mimoriadne hodnotnú súťaž. Kto ústami odtrhne najväčší kus mäsa z upečeného zvieraťa a odnesie ho na váženie na stôl. Skoro som odpadol, ako hlboko dokážu niektorí ľudia klesnúť. A takých si ja osobne nepotrebujem hýčkať. Čo sa týka dosť veľkej časti inteligencie – možno je ich príklon k pravicovým stranám aj istým druhom mimikry. Kým sú pravičiari, nikto im nevyhadzuje na oči ich členstvo v komunistickej strane. Polepšili sa, a polepšili si. Majú jednoducho pokoj. Honbu na čarodejnice často aj sami podporujú, zdá sa im, že ich sa netýka, keďže sú už pravicovo správni. Ako sa zastávate tých, čo zostali naľavo napriek všetkým hanlivým nálepkám? – Veľmi si vážim kardinála Korca, ktorý napriek tomu, že bol v minulosti zatvorený, nehľadí na to, kto kde bol pred rokom 1989. Preňho je dôležité, či človek robí dobre alebo zle pre rodinu, spoločnosť, štát. Vážim si ľudí, ktorí si zachovali silné ľavicové myslenie a nepotrebujú nijaké mimikry. Horšie je, ak niekto vyštudoval do roku 1989 vedecký komunizmus a marxizmus-leninizmus a dnes na stránkach pravicového denníka rozdáva takmer každý deň pravicové rozumy. Buduje sociálna demokracia vedecké pracoviská, kultúrne inštitúty, ktoré by sa pokúšali ukazovať svet z iného zorného uhla? Trebárs kde by sa chodilo na ten čaj? Za osem rokov krajne pravicovej, alebo ak chcete krajne protiľudovej vlády si záujmové skupiny, ktoré na to majú prostriedky, vybudovali celú sféru mienkotvorných inštitúcií. Úplne zmizli alternatívne myšlienky, ako keby skutočne nastal koniec dejín. Alternatívou k Dzurindovi môže byť iba Radičová... Ako keby v demokratickom svete bolo zločinom vyznávať solidaritu a slobodu spojenú s rovnosťou, dôstojnosťou všetkých ľudí. – Súhlasím s vami, že tento rozmer sme zanedbali. Mienkotvorná základňa sa však nedá tvoriť tak, že nás z televíznych obrazoviek pravidelne poučujú dvadsaťroční analytici. Sme vo vláde niekoľko mesiacov aj s cestou a určité náznaky mienkotvornej práce sa objavujú. Osobitne oceňujem aktivity inštitútu ASA. Na druhej strane sa úplne vytráca sociálnodemokratická Nadácia F. Eberta. Keď môžem hovoriť za stranu Smer-sociálna demokracia, určite máme záujem na úzkej spolupráci s nadáciami a inštitútmi, ktoré vyznávajú sociálnodemokratické hodnoty, pretože odbornú a programovú prácu pokladáme za veľmi dôležitú. Neobávam sa však, že hodnoty solidarity, dôstojnosti či rovnosti by sa vytrácali. Sú hlboko zakorenené v ľuďoch. V Európe pôsobia vedecké pracoviská, univerzity, akadémie, ktoré skúmajú spoločnosť aj z iných zorných uhlov. Napája sa slovenská sociálna demokracia z týchto zdrojov? Majú ľudia na Slovensku vôbec šancu dozvedieť sa, že rešpektovaní nemeckí, francúzski či anglickí sociálni demokrati videli Slovensko za vlády dzurindovcov vo veľmi zlom svetle? – Nechcem sa sťažovať, ale s výnimkou českých sociálnych demokratov, a ďakujem im za to, nás ostatní pre spoluprácu so SNS ako keby hodili cez palubu. Spoliehame sa na vlastné sily a potom aspoň nie je sklamanie. Vrátim sa ešte k médiám a vášmu postoju k nim. Počas volebnej noci ste vykázali novinárov zo svojich priestorov – ale uvedomujete si, že tým ste nedali príučku im, ale naopak, mnohým svojim voličom? Bolo im ľúto, že sa nemôžu tešiť spoločne s vami z vášho víťazstva. Nepodceňujete tento rozmer politiky? Spoluúčasť, spoluprežívanie? Pravicová vláda dlhé roky zosmiešňovala poctivo prežitý život tých nepolitických obyčajných ľudí, zaháňala ich do kúta, robila z nich opilcov, ktorí sa na MDŽ sťali pod obraz boží, zosmiešňovala prvomájové sprievody, ako keby v tých sprievodoch aj za toho minulého režimu nekráčali živí ľudia, tí istí, čo žijú na Slovensku aj dnes, ale akési monštrá bez rozumu a citu. A teraz ich pravicové panstvo povýšenecky biľaguje. Veď to je strašné! – Príklad volebnej noci nie je najlepší. Spoluúčasť, alebo ako hovoríte, spoluprežívanie, zažívame na veľkom počte verejných stretnutí. Môže si opozícia hovoriť, čo chce, ale také pocity, aké sme mali pri spoločenských podujatiach pri príležitosti MDŽ, sú najväčším zadosťučinením tak pre voliča, ako pre politika. Teraz ideme hrdo stavať máje a 1. mája osobne budem stáť na niekoľkých tribúnach. Potom to bude Deň detí, SNP a ďalšie symboly životne dôležité pre Smer-sociálnu demokraciu. Dzurinda, Mikloš, Csáky či Hrušovský dôsledne používajú voči vám slovník z obdobia studenej vojny: Smer (takmer nikdy nehovoria sociálna demokracia) je boľševický, vy ste tiež boľševik, ba až neoboľševik, podľa nich zavádzate komunizmus, nastáva normalizácia. Podobne sa vyjadruje pravicová časť politického spektra vo všetkých postkomunistických krajinách. Čo s tým? – Nič, netreba si to všímať. Sami sa zhadzujú. V rozhovore pre Hospodárske noviny líder pravicovej opozície Mikuláš Dzurinda tvrdí, že neviete vládnuť. – Ak tak dokonale vládol, prečo prehral voľby? Vládnutie je mimoriadne sofistikovaná činnosť. Ak ste pri vládnutí mimoriadne aktívny, čo je určite príklad Smeru-sociálnej demokracie, prichádzajú aj chyby. Tomuto však ľudia rozumejú, ak vidia dobrú vôľu tých, ktorí sú pri kormidle. Pri vládnutí sa človek nesmie „žrať“, nesmie nadobudnúť pocit, že je nenahraditeľný a mal by čo najviac zostať v kontakte s reálnym životom. Musí byť slušný k ľuďom, ktorých stretáva, lebo ich bude stretávať aj potom, keď už v politike nebude. Aj toto sú aspekty vládnutia, ktoré by som nikdy nepodceňoval. Vy však nemáte len otvorenú opozíciu v iných stranách, máte aj svojich nesúrodých koaličných partnerov, z čoho vyplynuli medzinárodné konzekvencie. – Všetci sú múdri, pokiaľ ide o túto koalíciu. A bola by koalícia súrodá, keby v nej bol Smer-sociálna demokracia, SMK a KDH? Súčasná koalícia je jediná, ktorá umožňuje napĺňanie sociálneho programu zakotveného v Programovom vyhlásení vlády SR. Máme korektné vzťahy a vláda je stabilná. Chápem, že mnohých to hnevá, ale je to tak. Najviac sa zabávam, keď nás kritizujú pre spoluprácu s Jánom Slotom. Ale už nikto nepovie, že jeho strana má dohodu o spolupráci s Rómskym parlamentom alebo že Ján Slota nevynechá nijakú príležitosť, aby si uctil obete holokaustu. Robia toto aj opoziční politici? O vláde rozhodli voliči a je to ich suverénne rozhodnutie. Vláda sa správa sociálne, je stabilná, plní si záväzky z členstva v EÚ a NATO, má podporu verejnosti, darí sa ekonomike, som teda zvedavý, čo nám bude nabudúce v zahraničí vyčítané. Ani jeden z vašich vyslancov, ani vaši europoslanci, ani vy sám ste však zatiaľ nedokázali presvedčiť partnerov z radov eurosocialistov, že je spojenectvo s HZDS a SNS najlepším riešením. – Pravda je na našej strane a tí, čo o nás budú opäť v júni rozhodovať, sa budú musieť vysporiadať s tým, čo som povedal vyššie. Či bude naše členstvo v Strane európskych socialistov v júni obnovené, alebo ho naďalej pozastavia, to nič nezmení na našej politike. Smer bude sociálnou demokraciou a dobrým koaličným partnerom. Ak toto má byť trest za to, že sme si v súlade s vôľou voliča vybrali koaličného partnera, budeme takýto trest brať na vedomie. Spomeniete si na povolebnú noc v parlamente v roku 1994, keď ste ako jediný opozičný poslanec vytrvali až do skorých ranných hodín a boli svedkom totálnej mocenskej bezuzdnosti? – V rokoch 1998 – 2006 som videl aj horšie veci. Napríklad vládnutie na základe kúpených poslancov. Niektorí ľavicoví voliči vám nevyčítajú iba partnerov vo vláde, ale aj to, že ustupujete od bežnej európskej sociálnej agendy. Rovnaká (po slovensky je rovnaká, nie rovná) daň, ktorá nie je sociálne neutrálna, ale jasne zvýhodňuje bohatých, bola vašou predvolebnou agendou. Zrušiť odpočítateľné položky bohatším ľuďom síce objektívne daňový systém troška sprogresívnilo, no rovnakú daň ste primeranou daňou nenahradili. – Kto chce psa biť, palicu si nájde. Ak by sme zajtra zvýšili 19-percentnú daň z príjmu právnických osôb, zmenilo by to postoj PES? Určite nie. Okrem toho, už prestaňme glorifikovať dane. DPH sme znížili pri liekoch a zdravotníckych pomôckach na desať percent, zaviedli sme určitú mieru solidarity pri dani z príjmu fyzických osôb a investori neprichádzajú k nám pre nízke dane, ale preto, lebo sú u nás stále nízke mzdy. Rovnaká daň nie je spravodlivá. Pre ľudí, ktorí zarábajú menej, prestavuje rovnaké percento z príjmu v skutočnosti väčšiu obeť, ako pre lepšie zarábajúcich. Ak mám dvojo topánok a jedny stratím, je to väčšia strata, ako keď ich mám sto a prídem o päťdesiat. Ak teda schopnosť niesť bremeno nie je rovnaká, prečo sociálna demokracia razantne nezmenila tento systém? – Aj ja mám inú predstavu o daniach. Napríklad by som sa nerozpakoval zaviesť okamžite daň z dividend. Len akosi nikto nechce vidieť, že vo vláde sme tri strany a každá má nejakú predstavu. Boli by vôbec nejaké zmeny v nespravodlivom daňovom systéme, ak by bola koalícia mojej strany s KDH a SMK, či s SDKÚ? Určite nie. Berme preto pozitívne aj tie zmeny, ktoré sa nám podarilo v koalícii presadiť. Pred voľbami ste sa vyjadrovali aj o tom, ako ťažko zadlžila dôchodková reforma občanov tohto štátu – ako vytvorila obrovský deficit Sociálnej poisťovne. Takzvaní zodpovední politici pravice zaťažili obyvateľstvo týmto dlhom na desaťročia dopredu. Prečo ste sa teda nerozhodli na skutočne podstatnú zmenu takzvaného druhého piliera? – Bude zmena druhého piliera. Som za jeho úplnú dobrovoľnosť. Na druhej strane, viac ako milión ľudí, určite aj pod vplyvom reklamy, sa rozhodlo do tohto piliera vstúpiť. Mňa skôr trápi, lebo peniaze sú už tak či tak mimo verejnej Sociálnej poisťovne, ako bude vykrývať obrovský deficit, ktorý v Sociálnej poisťovni vytvorili práve nové dôchodkové správcovské spoločnosti. To je dnes otázka dňa. Patrí síce niekomu inému ako tejto vláde, ale koho už zaujíma, čo bolo pred júlom 2006. Je tu nová vláda, tak to riešte, povie si každý. Nie je to tak, že sa v prípade fundamentálnych zmien v dôchodkovom systéme obávate zrážky s obrovskými finančnými korporáciami, ktoré jediné majú z „reformy“ skutočne jednoznačný prospech? – Nijakej zrážky sa neobávame. Veď sme vytrhli bratislavské letisko doslova spred privatizačného pažeráka! Vrátili sme vojakov z Iraku. Odvaha tejto vláde nechýba. Ak budeme považovať vážne zmeny v dôchodkovom systéme za nevyhnutné, jednoducho ich urobíme, bez ohľadu na to, čo si finančné skupiny na nás objednajú v slovenskom bulvári. Aj tak neviem, či to môže byť ešte horšie. Na parkovisku pred činžiakom, v ktorom bývam, pravidelne stávajú autá s fotografmi. Tvária sa ako agenti 007, len neviem, čo stále fotia. Horšie je, keď otravujú u mňa doma. Stalo sa dokonca, že využili moju a manželkinu neprítomnosť a cez dvere spovedali môjho desaťročného syna a zamerali sa na tie najhlúpejšie a najcitlivejšie otázky, aké si len viete predstaviť. Majú šťastie, že syn si v šoku a strachu nezapamätal ich mená. Vo vašich predvolebných vyhláseniach sa hovorilo o tom, že Slovensko prijme euro iba za podmienky, že to bude výhodné aj pre obyčajných ľudí, nielen pre podnikateľov. No čoskoro po voľbách sa už rétorika zmenila. Z eura v roku 2009 sa stal cieľ, ktorý treba dosiahnuť za každú cenu. Pritom sa v Európe všeobecne vie, že kritériá na vstup do eurozóny sú hlboko konzervatívne a bránia dosahovaniu sociálnych cieľov. Ekonomická teória navyše dokazuje, že pre rýchlo rastúce ekonomiky, ako je Slovensko, sú aj krajne nevýhodné. Na základe jej predpovedí môžeme očakávať, že podmienky vstupu silne zabrzdia snahu Slovenska dobehnúť staré členské štáty EÚ. Prečo ste sa teda rozhodli, že do eurozóny musíme vstúpiť tak skoro? – Zavedenie eura má širokú politickú podporu, ako to bolo aj v prípade vstupu do EÚ. Súhlasím s vami, že euro prináša aj nevýhody. Vláda SR je však dnes presvedčená, že výhod spojených s eurom je podstatne viac. Úlohou vlády je urobiť všetko, aby sa negatíva eura minimalizovali a aby boli ľudia o eure dostatočne informovaní. Zabúda sa pripomenúť, že rozhodnutie, kedy SR zavedie euro, nie je v rukách slovenskej vlády. My môžeme len plniť prísne kritériá, ale o konverznom kurze, ako aj o dátume definitívne rozhodnú európske inštitúcie. Prísne obmedzenie rozpočtového deficitu, ktoré patrí k podmienkam vstupu do eurozóny, vyvoláva silné pochybnosti o tom, ako sa vám môže podariť naplniť sociálny program. Takúto kombináciu zatiaľ nezvládla asi nijaká krajina na svete. – Napriek tomu sme urobili v sociálnej sfére toľko, koľko sa nepodarilo predchádzajúcej vláde za celých osem rokov. Nebudem robiť výpočet týchto opatrení, ale keby to tak nebolo, nemala by celá vládna koalícia takú podporu verejnosti. A to sme ešte prvýkrát museli do deficitu zarátať aj deficit v Sociálnej poisťovni, viac ako 20 mld Sk. Áno, súhlasím s vami, že kombinácia moderného sociálneho štátu a plnenia kritérií na euro je diabolský plán. My však do neho ideme. Aký zmysel malo vyhlásiť plošné znižovanie stavov štátnych úradníkov? Nebol to veľmi účinný spôsob, ako vyvolať v tejto vrstve demoralizáciu, a tým ešte viac poškodiť fungovanie štátu, ktorému pravica už beztak spôsobila výraznú ujmu, a ktorý tak nedokáže poskytovať občanom efektívne služby? – Na sociálne programy máme dva zdroje – hospodársky rast a úspory na úkor vládnej spotreby. Ak ste si nevšimli, tak táto vláda neprivatizuje a nemíňa peniaze za najcennejší majetok, ktorý keby zostal v rukách štátu, mohol prinášať miliardové zisky. Pokiaľ ide o štátnych úradníkov, jedným z významných výsledkov tzv. reformy verejnej správy je nárast počtu úradníkov približne o 13 a pol tisíc. Slovensko ako malá krajina si nemôže dovoliť kŕmiť takýto byrokratický aparát. Iné je, či sa nám zníženie podarí, pretože úradnícky šimeľ funguje ako švajčiarske hodiny. Nie je záväzok vstúpiť do eurozóny v skutočnosti signálom pre finančné trhy, že nijaké hlboké zmeny sa na Slovensku robiť nebudú? Česká ODS nemá s odkladom eura žiadne problémy – práve preto, že niet nijakých pochýb, v čí prospech chce vládnuť. Smer-sociálna demokracia však svoju oddanosť systému musí dokazovať... – Máte snáď pocit, že finančné trhy túto vládu milujú? My nepotrebujeme nič dokazovať. Robíme politiku podľa Programového vyhlásenia a v rámci možností pomáhame ľuďom tak, ako sa len dá. Všimli ste si napríklad, že v januári 2007 išli ceny plynu pre domácnosti prvýkrát dole, a to bol podaný návrh na zvýšenie cien nad 10 percent? Toto sú konkrétne príklady, čo vláda robí a pre koho robí. V mnohých spomínaných prípadoch to pôsobí tak, že najprv odvážne vyhlásite cieľ, a potom ustúpite mediálnemu tlaku. – Ako keby som čítal titulky zo Sme alebo pravicovej Pravdy. Ja taký pocit nemám. Bojujeme, ako sa len dá. Sociálna demokracia na Západe má hlboko prepracovanú ekologickú politiku. Aj ju mať musí, pretože jej pred dvadsiatimi rokmi naľavo vyrástla konkurencia v podobe strán zelených. Vaša vláda však akoby brala ekológiu podobne, ako kedysi Václav Klaus – ako akúsi čerešničku na torte. Možno s tým rozdielom, že podstatnejšia než zisky podnikateľov je pre ňu momentálna životná úroveň väčšiny obyvateľstva – ale udržateľnosť vývoja stále zaostáva kdesi hlboko vzadu. – Áno, Smer-sociálna demokracia by mohol trochu „ozelenieť“. A niečo v tomto duchu aj pripravujeme. Nepôjdem však s bubnom na zajace. Podobne zvláštny je aj vzťah medzi sociálnou demokraciou a občianskymi aktivistami z mimovládnych organizácií. Je fakt, že kým na Západe sa títo ľudia klonia naľavo, u nás sa aj pod vplyvom väčšieho či menšieho zápasu s minulým režimom stotožňujú skôr s pravicou. Čo však robí sociálna demokracia, aby si ich získala na svoju stranu? – To je vec vývinu a po určitom čase sa aj tretí sektor bude musieť zorientovať v tom, čo táto vláda robí zle a čo dobre. Mnohí z týchto aktivistov obviňujú Smer či vládnu koalíciu, že má „komunistické inštinkty“, teda že sa snaží veci centralizovať, dostať pod svoju kontrolu, zabraňovať nezávislej iniciatíve. Je to pravda? Ak áno, prečo? – Nepociťujem nijakú potrebu odpovedať na podobné výmysly a svojimi odpoveďami ich živiť. Znepokojuje vás kritika zľava? Všímate si ju? – Znepokojuje ma stav krajiny, a nie kritika zľava. Pán premiér, viete znášať kritiku, dokážete sa povzniesť nad malichernosti? – Netrasiem sa, čo bude o rok alebo o dva a už vôbec sa netrasiem, pokiaľ ide o volebný rok 2010. Mám jasné plány a dostatok skúseností, preto kritiku beriem ako nevyhnutnú súčasť politického života. Často sa riadim vlastnou intuíciou, ktorá je určite určovaná širokými skúsenosťami z dlhoročného politického života. A preniesť sa neviem cez nekonečnú neznalosť a aroganciu niektorých ľudí. Od vyhlásenia výsledkov volieb striehnu naši „nezávislí“ novinári ani nie tak na skutky tejto vlády, ako na „výroky“. Z výrokov sa vyrábajú politické kauzy. Myslím si, že ľudia sú z tých všetkých „výrokov“ a nasledujúcich „vysvetľovaní“ dokonale otrávení... – To len potvrdzuje, že táto vláda nemá prakticky nijakú podporu médií. Práve naopak, s veľkým znepokojením sledujeme obrovský nárast klamlivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov o vláde. Dokonca to vyzerá tak, že z niektorých médií sa stala politická opozícia vlády, čo je v Európe jedinečný úkaz. Ale život je už taký a my s tým musíme žiť. Kožu však len tak ľahko nepredáme. Pôsobí aj na vás tento mediálny tlak? – Nečítam noviny, lebo si chcem zachovať duševné zdravie. A keď zapnem televíziu, tak vidím, ako celebrity trhajú zubami upečenú ovcu, ako s pološialenými umastenými tvárami sledujú, či dosť odtrhli... Takže z hľadiska mediálneho tlaku som celkom v pohode. Ďakujeme za rozhovor a usmievajte sa na svojich voličov.
