Cár je mŕtvy...
V pondelok zomrel bývalý ruský prezident Boris Jeľcin. Väčšina komentátorov sa zhoduje v tom, že bol najmä šikovným oportunistom, pod ktorého vedením prešlo Rusko čudesnou cestou od demokratizácie k oligarchii. Na začiatku kariéry ako prvý tajomník Komunistickej strany vo Sverdlovsku poslušne prikázal buldozeristom, aby v noci zrovnali so zemou dom, v ktorom pred popravou žil posledný cár Mikuláš II. s rodinou. Počas perestrojky sa rýchlo zaradil k podporovateľom Gorbačova, ktorý mu daroval vládu nad Moskvou. Neskôr však začal vystupovať radikálnejšie ako Gorbačov, ba stal sa jeho veľkým súperom. V júli 1990 vystúpil z komunistickej strany. Potom sa chvíľu zdalo, že je jedným z podporovateľov liberalizácie vo vtedajšom ZSSR – v januári 1991 sa postavil proti intervencii sovietskych vojsk v Litve, ktorá bola reakciou na snahu pobaltských republík o nezávislosť. Armádu vyzval, aby nepočúvala ilegálne rozkazy. Potom presvedčil väčšinu v parlamente, aby podporila zmenu ústavy, na základe ktorej mal byť ruský prezident volený priamo a mal mať dôležité rozhodovacie právomoci. Keď sa v auguste skupina okolo tvrdého jadra komunistickej strany pokúsila prebrať moc a prvého i posledného sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova internovali na Kryme, postavil sa Jeľcin na čelo odporu proti puču a mnohí ho považovali za rytiera demokracie. Jeho hviezda stúpala. V priamych voľbách ho za ruského prezidenta volilo 57 percent občanov. Po rozpustení Sovietskeho zväzu sa stal lídrom dediča superveľmoci – krajiny síce trochu oslabenej, zaostávajúcej za Západom, ale stále rešpektovanej. Ba čo viac – on sám mal podporu západných krajín. Pokladali ho za záruku toho, že Rusko nezíde z cesty budovania kapitalizmu a politickej liberalizácie. Lenže s tou demokraciou a kapitalizmom to bolo trochu zložitejšie. Nevyhovovali totiž zďaleka všetkým. Šoková ekonomická terapia, ktorú Jeľcin zaviedol (s pomocou zahraničných expertov, napríklad harvardského ekonóma Jeffreyho Sachsa) zdecimovala ruskú ekonomiku (v zmysle poklesu priemyselnej výroby) viac ako útok hitlerovského Nemecka v roku 1941. Inflácia dosiahla 2000 percent, čím doslova vymazala celoživotné úspory miliónov ľudí. Kým drvivá väčšina obyvateľstva sa prepadala do chudoby, vrstva oligarchov viac či menej blízkych prezidentovi – ľudí s kontaktmi a vplyvom ešte z čias bývalého režimu, ale aj „nových Rusov“ s pochybným zdrojom bohatstva – získala obrovské majetky. Neslávne to bolo aj s demokraciou. Obdobie liberalizácie a demokratizácie sa symbolicky skončilo, keď Jeľcin prikázal tankom zaútočiť proti tomu istému parlamentu, cez ktorý sa nedlho predtým dostal k moci. Neskôr ruské tanky vošli aj do Grozného, čím sa začala brutálna čečenská vojna, ktorej následky pociťuje Rusko aj Čečensko dodnes. Jeľcinova popularita klesala – tesne pred odchodom z postu ho podľa niektorých prieskumov podporovali len dve percentá obyvateľstva – skupina ľudí okolo neho však dokázala nielen udržať moc, ale aj zrežírovať jej odovzdanie oveľa schopnejšiemu nasledovníkovi, Vladimirovi Putinovi. Borisom Jeľcinom si Rusko prežilo svoj experiment s nekontrolovaným kapitalizmom. Privatizácia priviedla k obrovským majetkom úzku skupinu oligarchov, ktorí ich potom premieňali na politický vplyv. Jeľcinovi sa však systém vymkol z rúk a mocenské ambície „silných mužov“ ohrozovali autoritu centra a ďalšiu celistvosť krajiny. Vladimír Putin po Jeľcinovi tento systém „čistí“ – opäť koncentruje moc, láme majetky aj politický vplyv oligarchov, prípadne ich včleňuje do vládnucej skupiny. Rusko prešlo cestou od liberalizujúcej sa komunistickej diktatúry cez oligarchickú anarchiu k divadelnej demokracii, v ktorej politiku určuje konsenzus politickej a hospodárskej elity. Autor je stály spolupracovník Slova
