O psychosomatike

Kráľa postihla ťažká choroba. Keď zlyhali všetky liečebné postupy, zavolali známeho lekára Rázího, aby prispel svojou radou. Ten tiež skúsil všetky tradičné formy liečenia, ale úspech sa nedostavil.
Počet zobrazení: 932
12-m.jpg

Kráľa postihla ťažká choroba. Keď zlyhali všetky liečebné postupy, zavolali známeho lekára Rázího, aby prispel svojou radou. Ten tiež skúsil všetky tradičné formy liečenia, ale úspech sa nedostavil. Preto požiadal kráľa, aby ho smel liečiť svojou vlastnou metódou. Kráľ, ktorý už začínal strácať vieru v uzdravenie, súhlasil s každou možnosťou. Nasledujúci deň skoro ráno prikázal Rázi dopraviť kráľa do známych kúpeľov v Buchare. Kráľ sa nemohol pohybovať, preto ho niesli na nosidlách. Keď dorazili do kúpeľov, prikázal lekár sluhom, aby kráľa vyzliekli a vzdialili sa podľa možnosti čo najďalej. Lekár s jedným so svojich žiakov položil kráľa do vane a začali ho polievať horúcou vodou. Zároveň mu dal vypiť horúci sirup, ktorý zvýšil jeho teplotu. Potom sa Rází postavil pred kráľa a začal mu tým najhorším spôsobom nadávať. Bezmocný kráľ bol nezdvorilosťou lekára šokovaný, nespravodlivé obvinenia a urážky ho veľmi rozčúlili. V takomto nesmiernom rozčúlení sa kráľ zrazu pohol. Keď to Rází uvidel, vytasil nôž, priblížil sa k panovníkovi a hrozil, že ho zabije. Kráľ dostal strach a pokúšal sa zachrániť. Obava o vlastný život mu náhle dala silu vstať a utekať. Vtedy Rázi čo najrýchlejšie opustil miestnosť a spolu so svojím žiakom unikol z mesta. Kráľ sa zrútil od vyčerpania. Keď sa prebral z bezvedomia, cítil sa uvoľnene a mohol sa hýbať. Zachvátený zlosťou kričal na sluhu, dal si osedlať koňa a vrátil sa do paláca. Zhromaždení ľudia jasali, keď uvideli svojho kráľa zbaveného všetkých neduhov. Múdre telo bolí Vyvolávať pri tíšení telesných bolestí a problémov silné emócie je prastará liečebná metóda. Vychádzala zo starej hippokratovskej tradície, ktorá sa na človeka dívala holisticky – predpokladala, že človek je jednota duše (psychiky) a tela. Súčasné lekárske postupy sú už, našťastie, väčšinou menej drastické, ale nemenej zdĺhavé a zdá sa, že ani všeobecná mienka o príčinách vzniku ochorení nie je celkom jednoznačná. Predstavme si napríklad človeka, ktorý má už dlhšie obdobie zvýšený krvný tlak – tzv. hypertenziu. Zvykne ho pobolievať hlava, pociťuje nepríjemné a nepravidelné búšenie srdca, celkovú únavu. Pravdepodobne bude tieto príznaky chvíľu ignorovať, nanajvýš sa posťažuje rodine, ktorá mu pri najbližšom sviatku zaobstará domáci tlakomer. Tlak je však stále vysoký, ráno i večer. A tak azda trochu pod nátlakom, ale predsa nasleduje návšteva praktického lekára. Ten procedúru zopakuje. Hodnoty tlaku sú skutočne vysoké, a tak odošle pacienta na ďalšie vyšetrenie, tentoraz k lekárovi-špecialistovi. V tejto fáze je pravdepodobné, že príznak na chvíľu zázračne zmizne, a náš pacient si povie, že mu už vlastne nič nie je, vyšetrenie neabsolvuje a žije si chvíľu spokojne ďalej. A ak sa na odborné vyšetrenie predsa len odhodlá, lekár len málokedy odhalí zjavné orgánové či funkčné poškodenie – teda konkrétnu príčinu zdravotného neduhu. Napriek tomu náš pacient dostane lieky, vitamíny, podrobí sa viac či menej intenzívnej liečbe. Príznaky v istej miere pretrvávajú, niekedy zázrakom ustúpia, aby sa opäť bez akéhokoľvek zjavnej príčiny vrátili. Čo sa to s naším pacientom deje? Môže to znamenať, že liečba nebola správna, alebo že pacient nedodržiava správne všetky lekárove pokyny. Ale môže to znamenať aj niečo celkom iné. Totiž, že jeho telo je múdre a bolí, aby ho vyzvalo na riešenie problémov zjavne nesúvisiacich s krvným tlakom. Problémov týkajúcich sa jeho vnútorného života a jeho vzťahov, rodiny, práce, sociálneho zázemia a podobne. Telo takto reaguje na rôzne emócie, najmä na negatívne a potlačené, na vnútorné konflikty a pretrvávajúci psychický stres. Človek je celok Už Sokrates pred vyše dvoma tisícročiami povedal: „Choroba tela, ktorá by bola oddelená od duše, neexistuje“. Táto súvislosť je pevne zakorenená i v jazyku, ktorý denne používame. Na vyjadrenie rôznych psychických stavov používame mnohé príslovia, ktoré tesne súvisia s telom. Ktosi nám „leží v žalúdku“, cez sklamanie či krivdu sa „nedokážeme prehrýzť“, od smútku nám „puká srdce“ atď. Takýto pohľad na vzájomný vzťah duše a tela však nebol, a stále jednoznačne nie je, samozrejmosť. Takzvaná psychosomatická medicína v dnešnom poňatí vznikla v Európe až začiatkom dvadsiateho storočia ako reakcia na vtedajší stav medicíny, ktorá bola zameraná predovšetkým na hľadanie organických a infekčných príčin ochorení a prevládal názor, že konkrétna choroba je v priamom vzťahu ku konkrétnej príčine. Celkom sa zabúdalo na osobnosť chorého, jednotu organizmu s prostredím a nebral sa ohľad na príčinné vzťahy medzi somatickým a psychickým. Do istej miery je to tak dodnes. Povedzme, že šikovný a rozhľadený lekár, nenachádzajúc nijakú zjavnú príčinu ochorenia, sa začne zaujímať o aktuálne duševné prežívanie pacienta, jeho situáciu v práci, v rodine a v širšom okolí. Prípadne tiež naznačí, že zdravotné problémy by mohli mať sčasti psychický základ. Tu nášmu „tlakárovi“ vyskočia dva veľké červené výkričníky (a opäť aj krvný tlak) – veď on je predsa normálny, nepotrebuje nijakého psychiatra, nikto mu nebude gumovať mozog liekmi. Nanajvýš je prepracovaný a pod tlakom stresom (stres je relatívne v poriadku, každý úspešný človek, ktorý chce niečo dosiahnuť, musí byť pod tlakom stresu). Na lekára doživotne zanevrie, ordináciu dostatočným oblúkom obchádza, žije v rovnakom tempe a rovnakým štýlom, ignorujúc signály vlastného tela. Tak vytvára živnú pôdu ďalším zdravotným problémom. Alebo zareaguje druhým extrémom: Čo ak som nenormálny?Určite som si to zavinil sám? Pochopiteľne, takýto strach a úzkostné sebaobviňovanie zhoršuje celkový zdravotný stav. Teórie sa rôznia Určiť, či mal pravdu lekár, alebo pacient, však vôbec nie je jednoduché a jednoznačná odpoveď ani neexistuje. Pôvodné označenie psychosomatických chorôb ako telesných chorôb z duševných príčin je už totiž prekonané. Východiskom súčasného psychosomatického prístupu v medicíne je, že každá zdravotná porucha má svoju telesnú, psychickú aj stránku a pri každom ochorení môžeme rozlišovať, v akom stupni a akým spôsobom sa na nej podieľajú rôzne činitele. Pojem psychosomatické poruchy preto neoznačujú jasne vymedzenú triedu ochorení, ale slúži ako popisná skratka pre tie prípady, keď duševné vplyvy majú podstatný podiel na vyvolaní poruchy, ktorá sa prejavuje predovšetkým v oblasti telesných funkcií a štruktúr. To je pre niektoré skupiny somatických diagnóz a pre niektorých pacientov častejšie ako pri iných. Na to, ktorí ľudia sú náchylnejší reagovať na psychické impulzy svojím telom, a akým spôsobom sa to deje, existuje niekoľko teórií, ktoré sa v minulosti proti sebe striktne vymedzovali. Dnes sa však väčšina z nich vzájomne dopĺňa a obohacuje. Známa je napríklad teória stresu, podľa ktorej emócie a rôzne vonkajšie či vnútorné stresové situácie vyvolávajú špecifický stav – akúsi všeobecnú poplašnú obrannú reakciu, ktorou sa organizmus bráni proti narušeniu. Takáto dlhodobá „prázdna mobilizácia“ však ľudský organizmus preťažuje a je iba otázkou času, kedy sa v ňom objaví nejaká porucha. Podľa psychodynamických teórií nemajú pacienti dostatočne vyvinuté primerane diferencované zvládacie mechanizmy na komplexnej citovej a rozumovej úrovni, a tak sa záťažovej situácii vyhýbajú alebo reagujú na úrovni fyziologickej – ochorejú. Telesná odozva môže dostať prednosť aj tam, kde sa chce pacient vyhnúť emočnej reakcii, ktorá by ohrozovala jeho sebaobraz či sebaúctu. Napríklad pacient, ktorý cíti hrozbu blížiaceho sa konfliktu, považovaného vo významnom citovom vzťahu za absolútne neprípustný, ochorie, a tým hroziacej situácii zabráni. Napriek tomu je dôležité, že reaguje aspoň telo, v opačnom prípade by hrozilo psychické zrútenie. Bohužiaľ, je pravidlom, že čím menej reaguje psychika, tým silnejšia je potom reakcia na fyziologickej úrovni. Tlak, vredy a migréna Tieto aj ďalšie teórie spája súčasný koncepčný základ modernej psychosomatiky – tzv. biopsychosociálny model choroby. Ako už bolo spomenuté, podľa neho sa navzájom ovplyvňujú telo, duša a sociálne okolie. Ľudské telo a duša sú neoddeliteľné spojené nádoby, a tak má niekedy psychika možnosť obsadiť ktorúkoľvek časť nášho oslabeného organizmu. Napriek tomu však existujú isté oblasti, ktoré si vyberá najradšej – a tak sa za typicky psychosomatické choroby pokladajú najmä žalúdočné vredy, infarkt myokardu, vysoký krvný tlak, bronchiálna astma, migréna, rôzne dermatologické problémy, sexuálne poruchy, zažívacie ťažkosti, diabetes, chronické bolesti. Ale ani pri týchto chorobách sa nemusí bezpodmienečne uplatňovať sociálnopsychologická patológia. Tak ako každé iné ochorenie, aj tieto majú často jednoznačne somatický pôvod. Ak teda nechce zanedbať psychosociálnu oblasť pacientovho života, sú zvedavé otázky lekára, ktorý sonduje v oblasti pacientovho súkromia, oprávnené. Každý symptóm, s ktorým chorý prichádza, má v pacientovom živote svoj význam, je určitým spôsobom komunikácie s okolitým svetom. V období, keď sa kladie dôraz na výkon a úspech, je vysoký tlak alebo infarktový stav veľakrát jediný spôsob, ako okoliu naznačiť, že muž (väčšinou ide o problém mužov) nevládze, potrebuje prestávku, lebo precenil vlastné sily. Priamo si to priznať a nárokovať si oddych by znamenalo priznať si porážku a neúspech. Až v nemocnici, pod rúškom ťažkej choroby, si človek dožičí hýčkanie, starostlivosť a oporu okolia. Nemenej dôležitý moment je aj obdobie, v ktorom sa symptómy objavujú počas rodinného či pracovného cyklu. Často sa napríklad rôzne nešpecifické bolesti zjavia práve v čase, keď rodina prechádza prelomovými obdobiami (napríklad nástup dieťaťa na vysokú školu, odchod detí z domu, atď.) Symptómy tak odďaľujú vývojové úlohy, ktoré majú byť v tom čase naplnené. Viacerí autori sa zhodujú, že napríklad typickí „vredári“ majú problémy v spoločenskej komunikácii, sú skôr introvertní, neschopní navonok prejavovať svoje city. Sú sebestační a charakteristickí výraznou hostilitou (nepriateľskosťou). Tento vnútorný hnev, strach a napätie však nevedia vyjadriť priamo, a tak za nich na nevyriešené citové problémy reaguje žalúdok alebo dvanástnik. Subjektívnym pocitom zníženej alebo zvýšenej sekrécie dvanástnika je potom známe pálenie záhy. Migréna sa najčastejšie vyskytuje u pacientov, ktorí sú nápadne pedantní, perfekcionistickí, kladú dôraz na výkon, sú stále netrpezliví a v zhone. Často to bývajú ľudia s tzv. utkvelými predstavami o tom, čo sa má, a čo nie, ako má čo vyzerať. Podľa týchto predstáv si potom stanovujú ciele, ktoré chcú za každú cenu dosiahnuť. Takýto vnútorný poháňač nedovoľuje pacientovi vychutnať si nečinné uvoľnenie, jednoducho si odpočinúť. Ak by sa taká možnosť naskytla, buď sa pacient neuvoľní, alebo len s následkom sebapotrestania, že nič nerobí. Trestom môže byť práve záchvat bolesti. Preto teda migréna prichádza vo fáze uvoľnenia a aj fyziologicky sa prejavuje rozťahovaním ciev. Načúvať signálom tela Ak vás teda trápia niektoré zo spomínaných zdravotných problémov, netreba hneď prepadnúť panike. Možno na začiatok postačí porozmýšľať nad svojím životným štýlom a spôsobom, akým sa vyrovnávate so životnými úlohami. Tiež je však nutné pripustiť, že ako pacienti to nemáme ľahké, keďže medzi hodnoty súčasnej spoločnosti patrí odmietať všetko slabé a nevýkonné. Telo, najmä ak je choré, chápeme ako stroj, ktorý treba opraviť, aby fungoval ďalej a od schopnosti načúvať jeho signálom a jeho múdrosti máme ešte veľmi ďaleko. Autorka je psychologička

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984