Turecká kríza

Obrovské demonštrácie v tureckých mestách, armáda, ktorá naznačuje možnosť intervencie – možnosť, že odstráni civilnú vládu. Situácia v Turecku vrie a prodemokratické sekulárne sily stoja medzi hrozbou posilnenia islamistických politických síl a armádneho prevratu. Keď v Turecku v posledných parlamentných voľbách zvíťazila Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), v Európe to vyvolalo obavy. Je to islamská (hoci umiernená) konzervatívna strana a jej líder Recep Tayyip Erdogan, ktorý sa stal premiérom, bol v minulosti odsúdený za prečiny proti tureckému sekularizmu. Navonok však nič nenaznačovalo, že by nová exekutíva chcela zmeniť politický kurz krajiny. Turecká ekonomika rýchlo rástla a vláda v snahe maximálne sa priblížiť k členstvu v EÚ naštartovala značné (hoci nedôsledné) reformy. Európsko-turecké vzťahy sa normalizovali, pod povrchom však k islamskému Turecku zostala nedôvera živená aj históriou vzťahov a európskymi predsudkami. Kríza vo vzduchu Od nástupu Erdoganovej vlády však vo vzduchu visela hrozba krízy – otázka, kto bude nástupcom Ahmeta Necdeta Sezera na prezidentskom poste. Funkcia prezidenta voleného parlamentom v Turecku v mnohom zosobňuje kemalistické dedičstvo sekularizmu. Súčasný prezident niekoľko ráz použil svoje právomoci a zablokoval rozhodnutia Erdoganovej vlády. Jeho funkčné obdobie sa však končí a z rozloženia síl v parlamente bolo vopred jasné, že ho nahradí kandidát AKP. Volebný systém v Turecku preferuje silné politické strany, čo je jeden z nástrojov obmedzenia vplyvu regionálnych strán – tým sa znižuje hrozba možného regionálneho separatizmu. Na vstup do parlamentu musí strana okrem iného prekročiť desaťpercentnú hranicu, čo sa v predchádzajúcich voľbách podarilo len dvom. AKP síce získala menej ako tridsať percent z celkového množstva hlasov, ale ovláda takmer dve tretiny legislatívy, zvyšok tvoria poslanci Republikánskej ľudovej strany (CHP), hoci strana získala menej ako dvadsať percent hlasov. Umiernení islamskí konzervatívci sú teda dosť silní na to, aby zvolili prezidenta. Medzi mlynskými kameňmi Súčasnú krízu rozpútali správy, že kandidátom vládnej AKP je súčasný minister zahraničných vecí Abdullah Gül. Jeho nominácia a pravdepodobné zvolenie priamo narúša politickú rovnováhu, ktorá zabezpečuje kemalistické dedičstvo. Gül je sociálne konzervatívny islamský politik. Jeho manželka napríklad nosí islamskú šatku, ktorá je vo verejných budovách zakázaná. Oficiálne síce pravdepodobný budúci prezident hovorí o ochrane ústavy a rešpektovaní princípov tureckej republiky, ale sekulárna časť verejnosti sa obáva zvýšenia vplyvu náboženstva v politike. Nie je to však jediné riziko. Tradičným ochrancom sekularizmu v Turecku je armáda. Už v minulosti niekoľkokrát vzala moc civilnej vláde, v ktorej mali silný vplyv islamské skupiny – kemalistické dedičstvo teda bránila na úkor demokracie. V dnešnej situácii armáda vyhlásila, že Gülovo zvolenie sleduje s obavami. Lenže akákoľvek intervencia armády do tureckej politiky by definitívne zhoršila vzťahy s EÚ a v politickom vývoji by Turecko vrátila o desaťročie do minulosti (armáda pomohla zvrhnúť islamsky orientovanú vládu naposledy v roku 1997). Všetka snaha o demokratické reformy, ktorú musela krajina za posledné roky vynaložiť, by vyšla navnivoč. Aj preto tento víkend demonštrovalo niekoľko stotisíc ľudí v Istanbule so sloganmi: „Nie šárii, nie prevratu, plne demokratické Turecko!“ Predísť izolácii Pre budúci vývoj Turecka budú dôležité aj vonkajšie okolnosti. Zvolenie Güla za prezidenta nemusí znamenať postupnú islamizáciu krajiny. Erdoganova vláda doteraz dokázala uskutočniť reformy, ktoré ju približovali k EÚ, a pokračovať môže aj s novým prezidentom – dôležité však je, či nájde na európskej strane partnera. V európskej politike je totiž myšlienka tureckého členstva v Únii stále menej populárna. Nemecko a Rakúsko sa nijako netaja tým, že preferujú alternatívu plnému členstvu, francúzsky prezidentský kandidát Sarkozy hrá v kampani aj s protitureckou kartou. Pocit izolácie zo strany Európy môže Turecko viesť k hľadaniu alternatív v islamizme, alebo nacionalizme.