Zlodeji (10)

Vraj kde mám tú istotu, že sa všetko utrasie. Či nevidím, že v to dúfajú všetci. Tí všetci, ktorí sa z roka na rok nepohnú ani o krok. Bolo skoré ráno krátko po Vianociach. Pracovali sme aj medzi sviatkami. Borko sa s prácou ponáhľal. Z domu som chodil za tmy a v okolitých oknách svietili vianočné stromčeky. Na sklách boli zvnútra nalepené snehové vločky z kancelárskeho papiera. Vystrihnuté nožnicami so zúbkami, aby mali cikcakové okraje. Deti ich vyrábali v škôlke. Prilepené priesvitnou lepiacou páskou na okennom skle lemovanom elektrickými sviečkami. Keď som vyšiel do mrazivej zimy, sálalo z nich teplo vianočnej noci. Vedel som, čo by na to povedala Marisia. Že nikdy nebudeme jednými z nich. Z ľudí, ktorí pred Vianocami lepia na okná papierový sneh. Z tých, ktorí sa musia ponáhľať, aby napiekli vanilkové rožky a vytepovali koberce. Ľudia, ktorí nechajú po Vianociach byty prázdne a idú sa lyžovať. S lyžami pripevnenými na streche auta. Tak ako u nás doma. Ešte skôr, ako všetko zostarlo a znehybnelo. Naša dedina akoby sa z roka na rok zmenšovala. Keď som bol malý, chodili k nám návštevy. Sedeli v kuchyni dlho do noci. Vzduch zhustol cigaretovým dymom. Na rohoži z rozstrapkaného lyka bola pred dverami kopa topánok. Pofŕkané blatom ležali jedna na druhej, a keď hostia odchádzali, nevedeli k sebe priradiť páry. Na druhý deň sme niesli do potravín plné koše prázdnych zálohovaných fliaš. Odovzdali sme ich pri okienku a dostali lístok so sumou, ktorú nám pri platení odrátali. Papierik počmáraný ceruzkou. Ale panie v bielych zásterách, ktoré preberali fľaše, nás poznali po mene. Stáli celý deň v kumbále plnom prepraviek zo zeleným alebo čírym sklom, a keď sme po Vianociach prišli, želali nám šťastný nový rok. Ľudí však z roka na rok ubúdalo. Vežiakom, ktoré lemovali dedinu, plesneli steny a opadávala z nich omietka. Potraviny zrušili a namiesto nich otvorili na prízemí Domu služieb kaviareň, do ktorej však nikto nechodil. Skoro všetci pracovali v meste a starí ľudia už takmer nevychádzali z domu. Na dedinskom sídlisku bolo aj v lete vianočné ticho. Vzduch akoby hustol. Ale keď som na chodbe pri schránkach stretol suseda, ktorý vo filcových papučiach zišiel dve poschodia, aby si vybral poštu od detí, ešte vždy ma pohladkal po zátylku. Drapľavou rukou ako malého chlapca. Vraj počul, že chcem odísť. Či sa to vraj patrí, nechať tu rodičov na staré kolená samých. A že bolo lepšie, keď sa nikam nesmelo. Teraz si myslíme, že na nás čakajú. Že nás ktoviekde čaká ktovieaké šťastie. Lenže odísť som musel. Začať sám a odznova. Niekde, kde sa niečo hýbe. Doma akoby som sa mal zadusiť. Nebadane prestať dýchať. Stále menšími pohybmi hrudníka, plytšími sťahmi dýchacích svalov. Vedel som, že to nebude ľahké. Všetci mi to pripomínali a ja som im veril. Bol som pripravený na ťažký život a práca na Borkovej stavbe bola jeho súčasťou. Ale nie navždy. Nie navždy, Marisia. Takto som jej to neustále opakoval. Aj v to ráno po Vianociach, keď som sa chystal do roboty. Zaväzoval som si vysoké topánky a povedal Marisii, nech sa nebojí. Že budúce Vianoce bude všetko inak. Od nového roku začneme odznova. Porozprávam sa s Borkom. Teraz mi už neplatil takmer vôbec. V deň výplaty mi dal len jedinú bankovku. Alebo povedal, že až budúci týždeň. Vraj dodávatelia robia problémy a sponzori zaplatia až budúci rok. Ale ja to tak nenechám, povedal som Marisii. A v duchu som si sľúbil, že aj s Norou to skončím. Zrazu som na ňu myslel čoraz častejšie. Čakával som na ňu po šichte. Pri plote, ktorý obkolesoval stavbu. Na mieste, kam nesiahalo svetlo žiaroviek. Osvetľovali areál stavby celú noc, aby sa po tme materiál nerozkradol. Žiarovky obalené strieborným pletivom, aby sa nedali odmontovať. Stál som pri plote ako zlodej. Na mieste bez svetla, aby ma tu nikto nevidel. Aby sa nevypytovali, čo tam ešte hľadám. Teraz, keď sa všetci ponáhľali domov. Tam som čakával na Noru a fajčil. Kvôli Marisii tajne. Naše sľuby som nechcel porušovať. V skutočnosti bola Marisia tým novým životom, na ktorý som sa tak tešil. Nie Nora. Zvlášť teraz, keď som stratil nádej, že by sa za mňa u Borka prihovorila. Tak, ako som si to na začiatku predstavoval. Vtedy, keď sme sa stretli na chodníku, ktorý spájal stavbu so zastávkou metra. Keď sa mi zaliečala a ja som si pomyslel, že možno ona je riešením. Že ma možno Borko prijme do rodiny a podá mi ruku ako chlap chlapovi. Povie, že ho to mrzí. Že má práve ťažké obdobie, ale ja na to, samozrejme, nesmiem doplatiť. Teraz už iste nie, povedal by a usmial sa na Noru, ktorá by stála pri dverách. Teraz už nie, keď som takmer jeho synom. Tak som si to predstavoval. Preto som dovolil, aby ma Nora zlákala. A pre tie Marisine reči o starnutí. O mojej naivite, ak ešte stále čakám na nový život. Vraj keby som mal niečo dosiahnuť, dávno by sa mi to podarilo. Tak, ako Gregorovi. Tak to povedala dnes ráno, keď som si zaväzoval vysoké topánky a odchádzal z domu. Nemohol som to vystáť. Bez pozdravu som buchol dverami a vyšiel do zimy osvetlenej vianočnými stromčekmi v okolitých oknách. To ona ma k tomu dohnala. Tou zmienkou o Gregorovi. O jej spolubývajúcom v čase, keď sme sa zoznámili. Nafúkancovi, čo sa nás štítil. Čo sa celé dni motal ktoviekde, len aby nemusel byť s takými, akým bol sám. Tušil som, že tým Marisii poplietol hlavu. Tvrdila, že sa spoznali cez inzerát, keď Gregor ponúkal izbu na prenájom. Vraj inzerát našla ešte na stanici, keď sa sem prvýkrát doviezla vlakom. Volala mu z telefónnej búdky a bola rada, že hovorí takmer jej rečou. Tak mi to vysvetľovala. Že s Grego-rom nič nemá. Nechodí za ním v noci po špičkách. Nelíha si mu potichu do postele. Nikdy mu pred odchodom do práce nepripravuje desiatu. Tak ako mne. Neodkrojí preň dva hrubé krajce chleba a medzi ne tenké plátky vajíčka. Čaj do fľaše od octu. Tak mi pripomínala, ako sa o mňa stará. O mňa, nie o Gregora. Vraj či mi je to konečne jasné. Že medzi ňou a Gregorom neexistuje prienik. Hladkala ma po vlasoch a opakovala, že aj ten Prvý máj bol len náhoda. Že v skutočnosti sa s Gregorom po parku neprechádzala. Ale ja som sa nevedel striasť spomienky na Petru. Na Petru, kvôli ktorej by som bol ostal doma. Kvôli ktorej som bol ochotný stať sa dobrým synom. Dýchať do smrti vodu namiesto vzduchu. Voperovať si žiabre a postaviť v našej dedine ďalší z nehybných domovov. Posielať deti do potravín s taškami plnými zálohovaných fliaš a s Petrou sa zatiaľ milovať na kuchynskom stole. Vyberať susedovi poštu zo schránky, keby viac nevládal zísť ani dve poschodia. Nosiť mu Petrine obedy v hliníkovom obedári. Do smrti neochutnať suši. Petra bola prvé, na čo sa ma rodičia spýtali. Vtedy, keď som im povedal, že odídem. Že sa už nedá nič zmeniť, lebo mám víza a lístok na vlak. „A Petra?“ spýtala sa vtedy mama. Povedal som, že Petra ma viac nezaujíma. Že si kvôli Petre nepokazím život. Vraj Petra nechce ísť so mnou a v skutočnosti som sa jej ani nepýtal. Bolo mi jedno, či mi veria. Petra naozaj nechcela odísť. Ale bez nej by som nebol šiel ani ja. Rád by som si bol s Petrou pokazil život. Keby nebolo Jeana, ktorý ju učil po francúzsky. Každý utorok u nej doma. Kým som ich potom nevidel držať sa za ruky, keď ho Petra vyprevádzala na autobusovú zastávku. Lebo Francúz Jean by v našej dedine nikdy nebýval. Učil francúzštinu v mestskej jazykovej škole a za Petrou dochádzal medzimestským autobusom. Každý utorok štyridsaťpäť minút. Petra ho čakala na zastávke a po hodine vyprevádzala cestičkou vyšliapanou cez úbohý trávnik medzi domami. Skratkou od vchodu po zastávku autobusov. Sídliskovou lúkou, na ktorú nesiahalo pouličné osvetlenie. Potom s ním čakala na autobus a držala ho zatiaľ za ruku. Tak som ich zbadal z okna autobusu, v ktorom som sedel. Moju Petru a toho Francúza, ktorého si jej rodičia obľúbili tak, že u nich aj večeral. Keď som sa jej na to spýtal, povedala, že ja sa aj tak chystám odísť. A ona vraj nikam nepôjde. Nikam, kde nebude doma. Tam, kde jej deti nebudú mať spomienky starých rodičov. Kde ich nič nebude pútať, takže ich každý vietor ľahko odveje. Kdesi, kde budeme navždy cudzí. Ale vraj ona ma nechce držať doma. A Jean sa nestratí. Má vysokú školu a v meste vlastný byt. Takí, ako je on, sa uživia aj u nás a nemusia nikam chodiť. Že aj Jean k nám odniekiaľ prišiel, si Petra ani jej mama nevšimli. Jej mama, ktorá si pred Petrinou hodinou francúzštiny začala obliekať nedeľné šaty. Ondulovať si vlasy a ceruzkou dokresľovať obočie. Možno by som to Petre odpustil. Dokonca som jej takmer začal byť vďačný. Za to, že sa nepokúsila stáť mi v ceste. Že sa ma zriekla pre moje dobro. Nechala ma odísť, hoci už mala svoje roky. Po všetkom, čo sme spolu zažili, to ani pre ňu nemohlo byť ľahké. Preto som odchádzal bez hnevu. Nevyprevadila ma k vlaku, ale išli tam so mnou rodičia. Asi ich nechcela stretnúť, hovoril som si. Tváriť sa vinne, že nám to nevyšlo. Rozumel som jej a nehneval som sa. A na budúce narodeniny som jej zavolal. Z telefónnej búdky rozhorúčenej slnkom. Sklené steny sa tavili v letnom svetle. Dvere som musel nechať pootvorené, lebo vnútri sa takmer nedalo dýchať. Do železnej štrbiny som hodil pár mincí. Vytočil predvoľbu krajiny. Číslo okresu a pevnej linky Petriných rodičov. Keď človek také veci robí, vždy si od nich niečo sľubuje. Ináč by som jej už nikdy nezavolal. Ale nemohol som odolať. Odolať romantickej možnosti, že sa ku mne vráti. Cez telefón. Medzi obývačkou, kde sa jej mama prehŕňa kopou starých televíznych programov a touto plexisklovou telefónnou búdkou. Tak, ako sa to deje vo filmoch. V rozhovoroch po rokoch, keď všetci pochopia, ako sa mýlili. Keď sa im v hlavách odohrá zrýchlený veľkofilm spoločných zážitkov. Preto som Petre volal. Pre túto možnosť, ktorú raz v živote chceme všetci zažiť. Ale Petrina mama mi povedala, že Petra už u nich nebýva. Odišla s Jeanom do Francúzska. Nerozprávali sme sa dlho. V telefóne padla posledná minca a ďalšiu z tých, ktoré som mal pripravené v dlani, som tam nehodil. Nebol to ani smútok. Petra tu nebola rovnako, ako dlho predtým. V mojom živote sa nič nezmenilo. Bol to len hnev. Na Jeana, ktorý mi ukradol Petru. Na nafúkanca s diplomom a s francúzskym pasom. A teraz tu bol akýsi Gregor. Ktorý to vraj, na rozdiel od nás, dokázal. Nečakať na lepšie časy. Mať známeho, ktorý má auto. Pracovať v telekomunikáciách. V telekomunikáciách, povedala Marisia. Kým ja zadarmo prenášam tehly. Vzal som si kabát a dolu schodmi som bežal. Teraz som to mal aj ja. Ten zrýchlený záznam v hlave, ktorý na obrazovke býva čiernobiely. Marisia si v ňom s Petrou menili úlohy. Ponáhľal som sa na stavbu a do rannej tmy svietili v oknách vianočné stromčeky. Myslel som si to od začiatku. Tým rečiam o tom, že sú spolubývajúci, som nikdy celkom neveril. Veď boli spolu v lunaparku. Na Prvého mája, keď sme sa s Marisiou zoznámili. V hlúčiku ľudí okolo troch Indiánov, čo na píšťalách so strapcami pestrých nití pískali juhoamerické pesničky. V prestávke predávali cédéčka a farebné talizmany, ktoré vraj nosili šťastie. Všetci sa usmievali. Folklór sa miešal s tanečnou hudbou z reproduktorov nad strelnicami. Vtedy som videl Marisiu prvýkrát. Hovorila po španielsky tak, ako deti, ktoré sa to učia u nás v škole. Reči sú podobné a ide im to rýchlo. Videl som, ako jej podávajú ruku a píšu čosi na zadnú stranu vizitky. Jeden z dlhovlasých Indiánov v huňatom svetri vybral z gitarového puzdra bábiku. Z pestrej priadze, ktorá vraj podľa povery stráži pokojný spánok. Podal ju Marisii a čosi jej hovoril. Bol som si istý, že to dievča je od nás. Reč, ktorou hovorila a spôsob, akým sa hýbala. Určite nebola odtiaľto. Tunajšie ženy sú strnulé ako drevené hračky. Prihovoril som sa jej rodnou rečou a nakoniec sme sa dohovárali lámanou ruštinou. A v tej chvíli sa vynoril Gregor. Že to bola náhoda, ako ma Marisia presviedčala, som nikdy celkom neveril. Doma to mali pekné. Pre každého jedna izba. Paplóny navlečené v krepovej bielizni. Cestou domov sme nakúpili. Marisia síce nevedela variť, ale v kuchyni mali riady, kockovanú utierku, saponát a drôtenú škrabku. Magnety na dverách chladničky a na lampách tienidlá. Moje veci sa zmestili do dvoch kartónových škatúľ. Nemal som ani pyžamo a spával som v tielku s oblečením poskladaným pri hlave. Na skladacej posteli, o ktorú sa Borko ustavične potkýnal. V noci, keď vyšiel zo svojej izby, aby sa v kuchyni napil vody. Keď sa ma cestou spýtal, či som si už niečo našiel. Keď noc čo noc hovoril, že vie, aké je to ťažké. Ale že takto to nepôjde navždy. Vraj ešte dnes. A potom sa vrátil spať a zavrel za sebou dvere. Teraz by sa to mohlo zmeniť. Všetko by mi tu mohlo patriť. Vrátane Marisie, ktorá patrila k tomu. Keby nie Gregora. Musel som si byť istý. Nezniesol by som, že sa na mne potajomky smejú. Marisia a Gregor, ktorý bol víťazom. Mal svoj byt, známych s autom a legálnu prácu. V telekomunikáciách, povedala mi Marisia a mne sa zatmelo pred očami. (Pokračovanie v budúcom čísle)