Wolfowitz musí zostať
Paul Wolfowitz je pre kritikov Svetovej banky (SB) mimoriadne cenný. Svojou nekompetentnosťou a nízkym morálnym štandardom totiž púta pozornosť inak nevšímavých novinárov, ktorí verejnosti poskytujú o jeho inštitúcii stále viac informácií. Mediálne atraktívny škandál s milenkou, ktorej nezákonne dopomohol k vyššiemu platu, odkrýva v najvýznamnejšej rozvojovej inštitúcii sveta oveľa hlbšie, systémové nedostatky. Prvým je dôveryhodnosť výskumu, ktorý banka uskutočňuje, aby monitorovala následky svojich aktivít. Konkrétne sa ním zaoberajú regionálne a sektorové oddelenia, konzultanti, ako aj Inštitút svetovej banky. Profesor ekonomiky Angus Deaton z univerzity v americkom Princetone skúmal v rokoch 1998 až 2005 metódy tohto výskumu a jeho závery sú znepokojivé. Tým najzávažnejším je, že „výskumníci pociťujú zo strany vedenia banky tlak, aby nehovorili veci, ktoré idú proti širšej politickej línii, presadzovanej bankou.“ Zbežný pohľad na činnosť banky a jej rozvojové programy ukazuje, že tou líniou bude deregulácia, privatizácia, celkové znižovanie vplyvu štátneho sektora a skracovanie výdavkov na ekonomicky nezaujímavé sektory (napr. zdravotníctvo a školstvo). Sami výskumníci tvrdia, že od nich vedenie žiada, aby urobili „také hodnotenie, ktoré dokáže, že program XY (navrhnutý bankou) funguje.“ Výskum ako PR Tieto závery potvrdzujú aj výpovede bývalých šéfov výskumu SB. Tí sa sťažujú, že do ich práce príliš zasahovali pracovníci public relations. Výsledky výskumu teda na jednej strane nemali nahnevať mimovládne organizácie, ale zároveň sa zakazovalo poskytnúť aktivistom taký materiál, ktorí by im umožňoval banku kritizovať. Správa profesora Deatona ďalej konštatuje, že pri skúmaní následkov dôchodkových reforiem sa stali také analytické chyby, ktorých „by sa nedopustil ani poslucháč prvého semestra ekonomickej univerzity.“ Kritiku proprivatizačného postoja SB v oblasti dôchodkov a poistenia vyjadruje aj interná analýza banky (Keeping the Promise of Old Age), ktorú vedenie, samozrejme, do úvahy nebralo. Námietky odborov voči tejto bankovej politike sa dlhodobo ignorovali, ale na budúci rok je naplánovaná konferencia, na ktorej sa majú výsledky v oblasti dôchodkovej politiky dôkladne skúmať. Nevylučuje sa pritom ani prehodnotenie postoja Svetovej banky. V oblasti mapovania svetovej chudoby sa podľa správy vyskytujú také štatistické problémy, že kým sa nezjednotí metodika, bolo by vhodné všetky aktivity pozastaviť. Kritike sa nevyhla ani vlajková loď SB – ročenka World Development Report. Jej vydanie z roku 2005, a najmä časť o investičnej klíme je priam karikatúrou pohľadu, podľa ktorého je podstatné úplne všetko. Investičnú klímu tu výrazne ovplyvňuje prakticky každý aspekt sociálnych, politických a ekonomických inštitúcií štátu. Priority buď neexistujú, alebo sú vágne a ustavične sa menia. Ďalšie kritické hlasy S priam revolučným návrhom prichádzajú pracovníci výskumného a vývojového centra SB, ktoré sa volá The Development Economics Vice Presidency (DEC). Ekonóm Vijayendra Rao a sociológ Michael Woolcock zdôrazňujú, že pri formulácií bankových politík by nemali mať monopol ekonómovia (tak ako je to teraz). Títo interní zamestnanci vyzývajú Paula Wolfowitza, aby sa v rámci výskumu a vývoja začal zaoberať alternatívami k dominantnému ekonomickému pohľadu. Pracovníci ich oddelenia by vzhľadom na širší kontext rozvojových politík mali byť vybavení aj školeniami mimo ekonomickej sféry. Dlhodobo je ignorovaný aj hlavný ekonóm banky Branko Milanovic. Podľa jeho názoru banka prakticky neberie do úvahy dopady liberalizovaného obchodu na tých najchudobnejších. Ako príklad uvádza Ghanu, ktorej príjem bol v čase získania nezávislosti v roku 1957 voči Španielsku polovičný. Dnes je to jedna desatina. Ďalší vedec, David Ellerman z University of California sa pýta, ako je možné, že banka na jednej strane realizuje určitý ekonomický pohľad, a na strane druhej sa štylizuje do podoby nezávislej výskumnej inštitúcie. Podľa jeho slov „ak by akákoľvek univerzita zaujala oficiálny postoj k určitej otázke vo fyzike, biológii, alebo sociálnych vedách, potom by bol jej ďalší výskum zbytočný“. Ak by totiž jej výskumníci prišli na niečo, čo tomuto oficiálnemu postoju protirečí, svoju inštitúciu by dostali do chúlostivého postavenia. Hlavne ho neodvolať Všetky tieto kritické poznámky počuť po škandáloch Paula Wolfowitza hlasnejšie. Predstaviteľ odumierajúceho neokonzervatívneho myšlienkového prúdu síce dokázal presvedčiť americkú verejnosť o nevyhnutnosti okupovať Irak, zoči-voči expertom Svetovej banky však pôsobí bezradne. Jeho prípadné zotrvanie vo funkcii má dva klady. Tým prvým je fakt, že pre bezpečnosť ľudstva je lepšie, keď nesedí v Pentagone (Svetová banka predsa len nedisponuje jadrovými zbraňami a tankmi). Tým druhým, je možnosť, že jeho nevedomosť a slabnúce postavenie v rámci banky paradoxne umožní jeho podriadeným pracovať na odstraňovaní tých systémových nedostatkov, ktoré si už sami uvedomujú a verejne o nich hovoria. Autor je publicista
