Predčasný tanec nad hrobom

Vždy, keď sa zhorší stav Fidela Castra alebo sa Fidel neukáže na prvého mája, americkými médiami prebehne vlna radostného očakávania. Vzduch nad Floridou sa radosťou priam chveje. Akoby tá s kosou, čo čaká na každého z nás, znamenala víťazstvo pre tých, čo Castra nenávidia. A vo Washingtone sa už zlietajú experti dychtiví reformovať postfidelovskú Kubu podľa vzorca postkomunistických krajín strednej Európy. Spomínate si ešte, ako sme na sklonku roka 1989 špekulovali ako rýchlo sa teraz zrúti aj komunistický režim na Kube? Ako sa bez sovietskej podpory rozsype kubánska ekonomika, do ulíc vyjdú rozjasané masy a zopakuje sa vývoj, ktorým práve prešlo východné Nemecko, Československo, Rumunsko...? Nič z toho sa nestalo. Píše sa rok 2007, režim na Kube stojí, a ekonomika Kuby dnes napriek pravidelnému bičovaniu ostrova slobody či útlaku (čitateľ zaškrtne podľa vlastnej voľby) hurikánmi a napriek americkému embargu rastie rovnako rýchlo ako ekonomiky stredoeurópske. Dôvod, prečo sa Fidelov režim už dávno nezrútil, vyplýva predovšetkým z referenčného rámca, v ktorom sa Kuba nachádza. Susedom Kuby nie je prosperujúca Európska únia, ale krajiny, pre ktoré je Kuba stále nedosiahnutým vzorom úspechu. Na latinskoamerické pomery je Kuba slušne fungujúcou krajinou. Za posledných štyridsať rokoch neprešla ani brutálnymi vražednými diktatúrami a krvavými vojnami ako Salvador, Nikaragua, Argentína alebo Chile, ani enormnou biedou ako susedné karibské ostrovy a mnohé iné latinskoamerické krajiny, ani masovou kriminalitou ako Kolumbia alebo Haiti, ani extrémnou sociálnou polarizáciou, takou typickou pre celú Latinskú Ameriku. V porovnaní s okolím je Kuba progresívna a pokojná krajina. Z pohľadu mnohých zdravotných a vzdelanostných indikátorov sú na celej západnej pologuli tri vyspelé krajiny – Kanada, USA a – Kuba. Paradoxne, dojčenská úmrtnosť, ktorá je považovaná za jeden z najsilnejších indikátorov úrovne zdravotného systému, je na Kube nižšia ako v USA... Samozrejme, Kuba nie je bezproblémová krajina, bolo by však hlúpe podliehať antikubánskej obsesii vlády USA. Tá, nakoniec, nesúvisí ani tak so situáciou na Kube, ako s vplyvom kubánskych imigrantov, ktorí spolurozhodujú o výsledkoch prezidentských volieb v USA ako to bolo napríklad pri zvolení Georga Busha v roku 2000, keď vyhral vďaka niekoľkým desiatkam hlasov z Floridy. Fidelova smrť napriek sladkým túžbam tejto loby pravdepodobne neprinesie nijakú zmenu, ktorá by sa podobala roku 1989 v Európe. Úplne iný je nielen geografický a sociálny kontext Kuby. Iná je aj doba: frustrovanou Latinskou Amerikou sa prehnala ľavicová vlna a postfidelovská Kuba bude mať aj naďalej podporu Venezuely, Brazílie, Číny a ďalších krajín. Autorita USA vo svete padla a ich vplyv je už za zenitom. Aj napriek tomu, že by niektorí radi videli politiku Európy podriadenú americkej anticastrovskej hystérii, vplyv kubánskych emigrantov na politiku EÚ je blízky nule. Európa určite môže a mala by zohrať pozitívnu úlohu pri zlepšovaní stavu ľudských a politických práv na Kube, ale cesta k nej vedie cez dištancovanie od americkej nátlakovej politiky a cez konštruktívny tlak na rešpektovanie ľudských práv a demokratizáciu Kuby na báze ponuky partnerských výhod. Jedna z mála vecí, ktoré sú už dlho jasné je, že Fidel Castro, re-volucionár z malého ostrova, vojde do veľkých dejín. Niektorí by ho v nich radi videli po boku krvavých diktátorov, ale omnoho pravdepodobnejšie je, že v nich bude stáť po boku Dávidov, ktorí sa vzopreli Goliášom a vytvoril v mori biedy, násilia a poníženia niečo, čo nebolo perfektné, ale bolo ľudskejšie, spravodlivejšie a úspešnejšie. Ikonický Che Guevara tam na neho už dávno čaká. Autor pracuje pre Svetovú banku Článok preberáme s láskavým súhlasom internetového denníka Changenet.sk (http://www.changenet.sk/?section=forum&x=270846) Redakčne upravené.