Sarkozyho Francúzsko

Francúzsko sa rozhodlo – liekom na jeho súčasné problémy má byť obrat doprava zmiešaný s nacionalizmom. Pretože presne o takom programe hovoril Nicolas Sarkozy, víťaz prezidentských volieb. Ak by mali prezidentské voľby vo Francúzsku dopadnúť podľa predvolebných odhadov analytikov, výsledok sa od skutočnosti veľmi nelíši – väčšina odhadov predpokladala víťazstvo Nicolasa Sarkozyho. V jeho prospech hovorilo viacero faktorov. Na pozíciu nástupcu Jacquesa Chiraca sa pripravoval už niekoľko rokov a vo funkcii ministra vnútra si budoval imidž „silného muža poriadku a zákona“, schopného viesť krajinu. Stačí spomenúť si na jeho nekompromisne tvrdý postoj pri nepokojoch na predmestiach francúzskych miest pred rokom a pol. Na rozdiel od Ségoléne Royalovej mal pevnú pozíciu aj vo vlastnej strane. Naopak, socialistická kandidátka musela aj počas kampane odrážať útoky, predovšetkým zo strany tradičnej ľavice v strane. Vratkosť jej postavenia sa prejavila aj na podobe volebného programu. Hoci zo začiatku vystupovala ako zástupkyňa umierneného, reformného krídla socialistov, otvorene hovorila o sociálnom liberalizme na spôsob politiky Tonyho Blaira, vo volebnom programe musela urobiť výrazné ústupky tradičnej ľavici, inak riskovala rozkol v strane – čo by sa pred voľbami rovnalo prakticky istej porážke. V takejto situácii jej argumentácia nemohla byť nijako presvedčivá a v politických diskusiách znela jej rétorika niekedy dosť plytko. Sarkozyho program Na druhej strane, Sarkozy bol až krištáľovo priezračný. Francúzskym voličom sľúbil odbúranie „dedičstva roku 1968“ – štátu zasahujúceho široko do ekonomiky a spoločenského života, silných odborov, pevných sociálnych práv. Reformy (ktoré sa stredoeurópskym silným ekonomickým liberálom musia bezpochyby zdať nedostatočné) predstavujú vo francúzskej politike naozaj výrazný posun doprava. Sarkozy ich však voličom súčasne tlmočil príťažlivým spôsobom: ako politiku v záujme tej časti Francúzska, ktorá „vstáva skoro ráno“, politiku, v ktorej dá štát šancu každému človeku, ale ten si ju musí „zaslúžiť prácou“. Sociálno-ekonomický program pre bežného Francúza – ktorý znamená v konečnom dôsledku okresanie štedrého sociálneho štátu – je osladený dávkou nacionalizmu. Sarkozy úspešne prebral tvrdú antiimigrantskú rétoriku hraničiacu s xenofóbiou od krajne pravicového Jean-Marie le Pena. K nej pridal vlastenecký apel, sľub obnovenia „miesta ktoré Francúzsku patrí“ vo svetovej i európskej politike. Silný prezident Sarkozyho liberálno-nacionalistický mix bol nakoniec u väčšiny Francúzov úspešný. Hoci by väčšina voličov pravdepodobne označila Ségoléne Royalovú za „príjemnejšieho človeka“ a „ľudskejšieho kandidáta“, Sarkozy sa ukázal ako „dôveryhodnejší líder“. Dosť jednoznačné víťazstvo (53 percent pre Sarkozyho k 47 percentám pre Royalovú pri rekordne vysokej účasti) mu dáva mandát na uskutočnenie svojej politiky. Podaril sa mu tak paradoxný kúsok – voľby vyhral so sľubom politickej zmeny, pritom však bol kandidátom vládnucej strany, ktorej reprezentantom bol, koniec-koncov, aj odchádzajúci Jacques Chirac. Vzhľadom na politickú minulosť nového prezidenta sa dá predpokladať, že nedovolí ani nijaké tretie kolo prezidentských volieb – ak jeho politika vyvolá protesty odborov a ľavice, či nepokoje v chudobnejších oblastiach, neustúpi. Nebude váhať riešiť vec silou. Protesty a nepokoje môžu jeho pozíciu v konečnom dôsledku len posilniť – do úradu predsa nastupuje ako muž, ktorý sľúbil aj skoncovať s „politikou ulice“, a tvrdý postoj sa teda uňho bude predpokladať. Sarkozyho postavenie môže oslabiť len výraznejší neúspech jeho strany v parlamentných voľbách na budúci mesiac. Lenže aj tu sú jeho šance veľmi dobré. Socialisti začali vnútrostranícky boj prakticky ešte pred voľbami a volebný neúspech ho len zintenzívni. Hoci chce Ségoléne Royalová zostať na čele svojej strany, začína sa zápas o jej smerovanie medzi tradičnou socialistickou ľavicou a reformným sociálno-demokratickým krídlom. Ak sa strana neskonsoliduje, jej výsledok bude zlý. Konkurenciu môžu predstavovať centristi tretieho prezidentského kandidáta Françoisa Barioua. Ten po prekvapujúcom úspechu v prvom kole vyhlásil, že chce budovať novú centristickú stanu, ktorá zmení tradičnú ľavo-pravú štruktúru francúzskej politiky. Lenže želanie lídra a ambície zvolených poslancov nemusia znamenať to isté. Sarkozy má teda všetky predpoklady byť minimálne v počiatočnom období svojho mandátu silným prezidentom. Vzťahy s USA Už pred druhým kolom to vyzeralo tak, že má aj väčšiu podporu zahraničných lídrov. Dôležité bude, ako sa bude vyvíjať francúzska politika smerom k transatlantickému partnerstvu a Európskej únii. Sarkozy je považovaný za viac proamerickú alternatívu než Royalová. V prvom vyjadrení po svojom víťazstve okrem iného povedal, že Spojené štáty môžu „počítať s naším priateľstvom“, súčasne však dodal, že „priateľstvo znamená akceptovanie toho, že priatelia môžu mať rozdielne názory“. Vzhľadom na jeho snahu o „obnovenie veľkosti Francúzska“ teda akékoľvek zbližovanie medzi Parížom a Washingtonom musí ísť ruka v ruke so zmenou americkej zahraničnej politiky, minimálne s upustením od provokatívne unilaterálneho prístupu. A to bude, okrem iného, závisieť od výsledku amerických prezidentských volieb. Európska politika Ako jedna zo Sarkozyho predností sa často spomínal fakt, že si bude schopný „lepšie porozumieť s Angelou Merkelovou“. Priblíženie francúzskych a nemeckých postojov má znamenať opätovné naštartovanie nemecko-francúzskeho motora, ktoré vleje novú energiu do procesu európskej integrácie, zažívajúceho už niekoľko rokov krízu. V mnohých otázkach je Sarkozy skutočne flexibilnejší, ako by bola jeho súperka Ségoléne Royalová. Okrem iného aj preto, že si svojimi predvolebnými vyjadreniami nechal širší manévrovací priestor. V otázke ďalšieho osudu inštitucionálnej reformy Európskej únie je ochotný akceptovať „minizmluvu“. To znamená prijatie obmedzenej reformy vychádzajúcej z tých častí euroústavy, v ktorých je možné nájsť na európskej úrovni kompromis – bez toho, aby ju plánoval dať schvaľovať v referende. Tým minimalizuje možnosť jej ďalšieho odmietnutia a približuje sa kompromisu, ktorý sa rodí v EÚ. Napriek liberálnym ekonomickým reformám, ktoré sa vo Francúzsku bude snažiť presadiť, však nemožno od Sarkozyho čakať, že sa pripojí k obhajcom „EÚ ako predovšetkým trhu“. Sľub ochrany francúzskych pracovných miest a investícií, ktorý dal v predvolebnej kampani, aj jeho často citovaný „ekonomický nacionalizmus“, dáva tušiť, že Francúzsko neprestane poukazovať na „daňovú, sociálnu a environmentálnu neférovú súťaž zo strany nových členských krajín“ a požadovať v týchto oblastiach istú mieru európskej harmonizácie. Hoci bezpochyby narazí na odpor nových členov a liberálnejšie orientovaných vlád, z mnohých strán – okrem iného z Berlína – zasa získa podporu. Ak sa ukáže, že tieto dve pozície sú nezmieriteľné, Sarkozy pravdepodobne podporí myšlienku „viacrýchlostnej Európy“ – posilnenej integrácie menšej skupiny krajín. Sarkozyho jednota Vo Francúzsku v posledných rokoch silnel pocit, že krajina je v kríze. Mandát na hľadanie cesty zo slepej uličky dostal v týchto voľbách politik, ktorý spája ekonomický liberalizmus s nacionalizmom. Nie preto, že by vzbudzoval mimoriadne sympatie, ale preto, že vystupoval ako „dôveryhodnejší líder“. V minulosti krajinu skôr rozdeľoval, dnes sľubuje, že ju zjednotí. A súčasne dáva najavo, že je ochotný tvrdo vystúpiť voči komukoľvek, kto „jeho jednotu“ poruší.