Nezamestnanosť nie je klišé
Nezamestnanosť je pasca. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že existujú aj nezamestnaní, ktorí si život bez práce vychutnávajú, alebo nájdu spôsoby, ako sa v ňom pohybovať, ako ho žiť čo najlepšie. Ako som dospela k rozhodnutiu napísať o tomto poznaní? V minulom čísle týždenníka Týždeň píše Tomáš Gális v článku Sebavedomie na podpore o osemstosedemdesiatich novopečených nezamestnaných, ktorých tento rok v marci prepustili z trenčianskeho a skalického závodu Ozeta Neo. Obsah článku sa dá zhrnúť takto: V regióne je dosť nových pracovných príležitostí, ale mnohí prepustení sa do novej práce nijako zvlášť neponáhľajú. Niektorí nechcú za prácou dochádzať, iní chcú údajne využiť obdobie, v ktorom budú dostávať podporu v nezamestnanosti a urobiť si „menej štedrú dovolenku“. Gális článok uzatvára tvrdením, že „prípad Ozety nahlodáva niektoré klišé – o zlých kapitalistoch, o nezamestnanosti ako pasci ...“ (Týždeň 17/2007, str.39). Nechcem hovoriť o konkrétnych osemstosedemdesiatich nezamestnaných z Ozety. Nakoniec, ani spomínaný autor nehovorí len o nich. Svoje tvrdenie generalizuje, hovorí o „nahlodávaní klišé o nezamestnanosti ako pasci“. Zdá sa mi, že tu sa treba ozvať. Pretože to, že nezamestnanosť je pasca, nie je klišé, rovnako, ako nie je klišé, že na tuberkulózu sa dá zomrieť. Najhoršia kombinácia: starý a nezamestnaný Pracujem s nezamestnanými niekoľko mesiacov. Mojou úlohou je nacvičovať s nimi správanie na prijímacích pohovoroch, písanie životopisov, vystupovanie v situáciách, v ktorých sú hodnotení (assesment centrá), písať s nimi motivačné listy. Trávime však spolu štyri hodiny denne niekoľko týždňov, takže ostáva veľa času na to, aby sme sa „len tak“ rozprávali. Očividné je najmä to, ako veľmi frekventanti tréningov – dlhodobo nezamestnaní – potrebujú odreagovať svoju zlosť, pocit zatrpknutosti, frustráciu. Nech začneme rozhovor z ktorejkoľvek strany, účastníci sa vracajú k tej istej téme: k roztrpčenosti nad tým, že od istého veku ich pracovný trh nepotrebuje. Že nemá zmysel písať si životopis, ak sa hneď na začiatku uvedie dátum narodenia – pretože sekretárky, ktoré personálnym šéfom predkladajú podklady uchádzačov o zamestnanie, dostávajú údajne inštrukciu, aby narodených pred istým dátumom automaticky vyradili. O glorifikácii mladosti a krásy na úkor skúseností získaných vekom, o strachu zo staroby, svedčí aj reklama na domov dôchodcov vo viedenskom metre: Na plagáte je fotografia očividne šťastného, usmiateho malého chlapčeka na pozadí veľkého domu (zrejme budovy domu dôchodcov) a nápis: Meine Oma in St. Corona (Moja babka v St. Corone). Je podivuhodné, že dokonca aj v reklame na domov dôchodcov vystupuje dieťa. Predpokladá sa zrejme, že starý človek v reklame je zlý marketingový ťah, nech už je to reklama na čokoľvek. Keď stratí zmysel byť človekom V prvej fáze tréningu, a potom stále znova a znova, musia frekventanti kurzov dostať možnosť formulovať svoju frustráciu aj z toho, že niektorí sa o prácu uchádzajú denne niekoľko rokov, pričom počet ich prijímacích pohovorov sa dá zrátať na prstoch ruky. Na väčšinu žiadostí o zamestnanie nikdy nedostanú odpoveď. Pre človeka, ktorý (často po rokoch) prišiel o prácu a ktorý tak či tak vníma, ako málo je užitočný, je takéto správanie ďalším potvrdením toho, že im „nestojí ani za to, aby mu poslali odpoveď“. Takí, ktorí si svoju nezamestnanosť vychutnávajú ako „menej štedrú dovolenku“, sú vo výraznej menšine. Dalo by sa, samozrejme, premýšľať nad tým, prečo práca nadobudla v spoločnosti také dôležité postavenie, že ak ju človek stratí, cíti sa často, akoby stratil zmysel on sám. A či je správne, že byť nezamestnaný je porovnateľné s nakazením nebezpečnou chorobou. Jednou z činností pri práci so skupinou nezamestnaných je rozhovor o tom, v akých oblastiach života – okrem zamestnania – sa frekventanti cítia úspešní, kde ich ešte, okrem zamestnania, potrebujú, aké majú koníčky a schopnosti, kto-ré v zamestnaní nevyužívali. Nech je však ako chce, nezamestnaní musia žiť v spoločnosti, ktorá je silne orientovaná na výkon, a presadiť v jej rámci iné hodnoty je vo veľkej väčšine prípadov nad ich sily. Napríklad dvadsaťpäťročný Michael mi povedal: „Nechcem byť definovaný prácou. Nesúhlasím, keď niekto povie: Som učiteľ. Človek predsa nemôže byť zamestnaním, ktoré vykonáva. Chcem sa sústrediť na svoj život, nie na svoju prácu.“ Michael je však ešte vo veku, v ktorom sa takýto „nekonvenčný“ svetonázor toleruje, v ktorom sa chápe ako postpubertálna vzbura, ktorá ho onedlho prejde a Michael sa zamestná, ožení a bude živiť rodinu. V skutočnosti sa veľká väčšina nezamestnaných zhoduje v tom, že nezamestnanosť je spojená so znevažovaním zo strany „slušných, poctivých, pracujúcich ľudí“. Ubití a ponížení Medzi nezamestnanými v kurzoch je nemálo radikálnych odporcov kapitalizmu, presvedčených o nevyhnutnosti zmeny súčasného spoločenského usporiadania. Napríklad Sermet San, päťdesiatdvaročný Turek, ktorý už niekoľko desaťročí žije v Rakúsku a je autorom dvoch článkov v tomto čísle Slova, hovorí o svojej teórii troch I: idea, iniciatíva, inštitúcia. Sermet je aktívny vo všetkých možných spoločenských a politických organizáciách, počnúc domovou správou a končiac ľavicovými politickými združeniami. Jednou z otázok, nad ktorou nezamestnaní počas kurzu premýšľajú je, čo by robili, keby mali k dispozícii neobmedzenú sumu peňazí. Sermet bez zaváhania odpovedá, že by založil vydavateľstvo, ktoré by vydávalo knihy od autorov s alternatívnym názorom na spoločnosť. Už teraz sa snaží združovať ľudí, ktorí myslia rovnako ako on a zakladať iniciatívy, ale chýbajú mu prostriedky na inštitúciu, ktorá by naozaj mohla takto existovať. Nechcem sa zaoberať tým, či sú tieto názory správne, alebo nie. Nechcem vyvracať ani námietku, ktorú by zaiste veľa čitateľov vznieslo, že ľudia, ktorí sa z akýchkoľvek, často osobnostných dôvodov, v spoločnosti neuplatnia, majú sklon k radikálnym názorom (od mojich rakúskych nezamestnaných som už počula aj to, že treba „vyjsť do ulíc, tak ako v Marseille“, alebo, že za svoje peniaze by nastolili v Rakúsku diktatúru proletariátu). Nechcem sa zaoberať dôvodmi, ktoré nezamestnaných k takýmto názorom doviedli, len konštatovať, že veľká väčšina nezamestnaných, s ktorými mám skúsenosť ja, je so svojou situáciou nespokojná, vníma ju ako ubíjajúcu a ľudsky ponižujúcu. A svoju skúsenosť nezískali z „klišé“, ale na základe osobnej skúsenosti. Kým ja som svoj názor nadobudla len z neštruktúrovaného pozorovania a rozhovorov s klientmi, a je preto vysoko subjektívny, sú dôsledky nezamestnanosti už dlho predmetom vedeckého skúmania. Článok, ktorý je súčasťou našej témy, pochádza z ideologicky nezafarbenej učebnice ekonomickej psychológie od profesora viedenskej univerzity Ericha M. Kirchlera, ktorý sa psychosociálnymi podmienkami nezamestnanosti sám dlhodobo vedecky zaoberá. Autorka je psychologička
