Zlodeji 11

Ona ma k tomu dohnala. Dúfal som, že sa tí dvaja nikdy viac nestretnú. Že som tomu nafúkancovi nahnal dosť strachu. Musel som si byť istý, že sa Marisie dokáže vzdať. A takí ako on uveria každej vyhrážke.
Počet zobrazení: 1308
1907_15_Novon_ilustracne foto-m.jpg

Ona ma k tomu dohnala. Dúfal som, že sa tí dvaja nikdy viac nestretnú. Že som tomu nafúkancovi nahnal dosť strachu. Musel som si byť istý, že sa Marisie dokáže vzdať. A takí ako on uveria každej vyhrážke. Džentlmeni v rukavičkách. Ktorí hneď uveria, že ich chce niekto zbiť. Že ich chcú okradnúť a polámať všetky rebrá. Videl som, ako si začal zamykať izbu. Ale vtedy som ešte nekradol. V skutočnosti som sa vôbec nevedel biť. Chcel som si byť len istý, že Marisiu nechá tak. Marisiu, s ktorou som chcel začať nový život. Odohnať Gregora a zabudnúť na Petru. Vymazať ich gumou na konci ceruzky a šúľky po gumovaní zmiesť hranou dlane. Platiť nájomné a šetriť peniaze. Keď Gregor odišiel, mali sme všetko na dosah ruky. Každý piatok výplata od Borka. Hrubé zväzky bankoviek previazané bielym prúžkom papiera. Marisiu, ktorá zavrela oči a žrebovala spomedzi nich ako z tarotových kariet. Ktorá sa učila variť a plnila mi všetky želania. Nevšimli sme si, ako sa všetko pomaly vzďaľuje. Ako sme zo dňa na deň bližšie ku kraju. Namiesto toho, aby sme sa posúvali k stredu. Bolo len otázkou času, kedy vypadneme. Dohnala ma k tomu Marisia tou zmienkou o Gregorovi. Dúfal som, že tí dvaja sa nikdy viac nestretnú. Ale včera sa stretli. Vraj náhodou, tvrdila Marisia. Lenže ktovie. Či sa nestretávali celé tie roky. Či sa mi tajne za chrbtom nesmiali. Na mojich rečiach o novom začiatku. Ešte dnes ráno som to Marisii povedal. Aby sa nebála. Že v novom roku sa všetko zmení a nasledujúce Vianoce budú celkom iné. Že ešte chvíľu a začneme odznova. A s Norou to skončím, dodal som v duchu. Marisia ma nenechala dohovoriť. Sedel som na skrinke, v ktorej sme držali topánky a uťahoval si šnúrky na pracovných vibramách. Na schodoch bolo počuť kroky. Hoci ešte nebolo ani šesť hodín. Chcel som objať Marisiu, ktorá vstala, aby mi uvarila kávu. Medzi dva krajce chleba nakrájala vajíčko a zabalila ich do papierového obrúska. Mne, nie Gregorovi, opakoval som si. Bol som jediný, kto si na stavbu nosil desiatu. Lenže Marisia ma nepustila k slovu. Vraj čo sú to za reči. O nových začiatkoch, akoby sme mali ktoviekoľko času. Nedá sa donekonečna začínať znovu. Šedivejú jej vlasy a okolo očí klíčia vrásky. Vraj nech sa pozriem na iných. Na tých, ktorí to naozaj dokázali. Na Gregora, ktorý pracuje. V telekomunikáciách, povedala Marisia. A ja som si vzal čiapku a utekal po schodoch. To ona ma k tomu dohnala. Ja som naozaj nechcel kradnúť. Naozaj nie. S balíčkom mäsa raz za čas z potravín som sa už zmieril. S čokoládou, ktorú som si pri pokladni vsunul do vrecka a doma daroval Marisii. To ani neboli krádeže. Maličkosti, ktoré nám pomáhali prežiť. Keď Gregor pracoval v telekomunikáciách a mňa živila Marisia, lebo u Borka som už vtedy pracoval zadarmo. Za sľuby, že v lete sa všetko zmení. Za tajné stretnutia s Norou, od ktorej som očakával pomoc. Očakával som, že sa to Borko o nás dozvie a s úsmevom ma potľapká po pleci. A ja Marisii opäť prinesiem hrubé zväzky bankoviek. Plné vrecká peňazí, ktoré mi dá Borko ako odškodné. Čakal som, že nám s Norou požehná a s Marisiou bude všetko ako predtým. Ale všetko bolo ináč. S Norou som sa stretával za tmy a tajne. Mala kľúče od otcovej kancelárie, v ktorej sme po šichte zapli elektrické kachle. V tme búdky z drevotriesky svietili teplom ako oceľ. Pred odchodom sme všetko starostlivo zamkli a Borko sa o nás nikdy nedozvedel. Len ja som na Noru myslel čoraz častejšie. Snívalo sa mi o nej. Keď sme sa večer lúčili, chcel som ísť s ňou. Vidieť, kde býva. Variť jej čaj a predstaviť sa jej mame. Z noci na noc ma Marisii nebadane kradla. Marisii, ktorá sa včera stretla s Gregorom. Naozaj som nechcel kradnúť. Chcel som len, aby bolo všetko ako kedysi. Videl som už, že sme zišli z cesty, ale dnes som sa na ňu chcel vrátiť. Chcel som sa ako správny chlap postarať o svoju ženu. Keby som mohol, samozrejme by som si vybral niečo iné. Účet v banke a vždy piateho v mesiaci výplatu na konto. V nedeľu bábovku a v televízii film pre pamätníkov. Ten najobyčajnejší život. Taký obyčajný, že v skutočnosti ani neexistuje. Keď nie ináč, aspoň takto. Vedel som, že Borko ma nemôže žalovať. Políciu na stavbe nepotreboval. Kontrolu povolení a zdravotného poistenia. Bezpečnostných predpisov a pracovných zmlúv. Takže to nechá tak. A ani ja nebudem ľutovať. Už niekoľko týždňov mi neplatil celkom nič. Vraj musím vydržať do leta. Bol by som vydržal, keby Marisia nestretla Gregora. Bol piatok a sejf, ktorý sa zatváral na číselný kód, stál na stole v Borkovej kancelárii. Dobre som ho poznal. Maznal som sa s ním za nocí s Norou. V tme osvetlenej elektrickými kachľami som dlaňou láskal jeho chladný železný povrch. Bol bezchybný ako zbraň. Keď ma Nora hladkala, mal som na ňom položené ruky. Zavrel som oči a pevne ho zovrel. Vedel som, že tam je. Na stole v Borkovej kancelárii, do ktorej každý zo zamestnancov vošiel len jediný raz. V prvý deň v práci a na dvere sa muselo klopať. Ale ja nie. Ja som sem potme vchádzal s Norou, ktorá mala od otca kľúče. Sejf bol vždy na svojom mieste. Prázdny, len v piatok v ňom Borko priniesol peniaze z banky. Bankovky, ktoré vyzerali ako vyžehlené. Tak ako dnes. Stačilo Borka sledovať. Z kancelárie nevychádzal často a ja som z neho celý deň nespustil oči. Včera bol silný dážď a na ílovitej zemi stavby stála voda. Keď Borko konečne vyšiel s červenou helmou na hlave, musel som byť rýchly. Oprel som sa do dverí, ktoré ľahko povolili. Na topánkach som mal bledé lepkavé blato a na tenkom koberci ostávali za mnou mokré stopy. Strčil som sejf pod štepovanú bundu a vyšiel som von. Kód číselného zámku bol napísaný ceruzkou na bielej samolepke. Borko sa medzi nami cítil v bezpečí. A z kancelárie takmer nevychádzal. Kráčal som k zastávke metra. Naposledy zo stavby. Od Borka aj od Nory. Tušila som, že skôr či neskôr sa to stane. Že Borko Januta vyhodí úplne. Veď ho už dlho nevedel vystáť. Zo začiatku kvôli mne a potom kvôli Nore. Tej jeho dcére, ktorej fotografia visela na stene v jeho byte. Najprv mu začal menej platiť. Bolo dojemné, ako sa to Janut snažil predo mnou tajiť. Vždy v piatok, keď nosil domov výplatu. Keď bankovky porozkladal na stôl jednu vedľa druhej, takže vyzerali ako pestrý obrus. Borkove peniaze boli vždy celkom nové. Pokrývali otlčený konferenčný stolík ako jednoliata plachta z umývateľného plastu. Keď som vošla do izby, stál Janut nad nimi a usporadúval ich dlaňami, akoby ich hladkal. Tváril sa hrdo a usmieval sa na mňa. Pyšný, že je muž, ktorý žene priniesol peniaze. A ja som sa vždy spýtala, či ich je, koľko má byť. Či si je Janut istý, že ho Borko nepodvádza. To bolo ešte predtým, ako som sa s Borkom začala schádzať. Ako som za ním začala chodiť do jeho bytu. A niekedy ho po šichte navštevovať na stavbe. Vo vykúrenej kancelárii v búdke z drevotriesky. Všetci sme vedeli, že sa to stáva. Každý už počul o niekom, koho šéf okráda. O dievčatách, ktoré v juhoslovanských baroch pracovali len za bývanie. V trojiciach v tmavých kumbáloch za kaviarňou. V takých, ako bol ten náš v shope. Oddelený od pultu bielou plachtou ako v ordinácii u zubára. Tam, kde sme si my s mamou varili na obed párky na dvojplatničke a elektrickou špirálou zohrievali vodu na kávu, spali tie dievčatá jedna vedľa druhej so šatami poskladanými na zemi pri hlave. Alebo Ukrajinci, ktorí v zime celé noci odhŕňali sneh za sľuby, že v lete budú pracovať za plat. Kameloti, ktorí keď odovzdali tržbu, svojho šéfa viac neuvideli. Každý už o niekom takom počul. Príbehy sa rozprávali tlmeným hlasom ako rozprávky o duchoch. Bolo dôležité dávať si pozor. Vedeli sme, že straší na každom kroku. Preto som s tým Janutovi nedala pokoj. Týždeň čo týždeň som sa ho na Borka pýtala. Ale Janut naň nedal dopustiť. Odpracované hodiny si zapisoval do kalendárika, ktorý mi každý piatok ukázal. Nech sa presvedčím sama. Pri každom dni počet hodín. Na konci týždňa hrubá čiara a pod ňou v krúžku ich súčet. Vynásobený hodinovou mzdou a výsledok vždy sedel. Okrem toho smel u Borka bývať, pripomínal mi Janut. Celkom zadarmo. Celé týždne. Tak prečo mu už konečne neverím. S Borkom sme mali jednoducho šťastie. Aj preto sa snažil zatajiť, keď sa to predsa stalo. Keď sa súčet odpracovaných hodín vynásobený hodinovou mzdou od sumy na stole začal líšiť. Najprv len nebadane. Tak, že som si to skutočne takmer nevšimla. Stačilo nechať medzi bankovkami širšie medzery. Zväčšiť vzdialenosti, roztiahnuť sieť. A všetko bolo ako predtým. Keď nám na konci týždňa chýbalo, karhali sme sa, že musíme byť opatrnejší. Dávať si do kávy menej mlieka a namiesto prášku na pranie používať lúhové mydlo. Na noc vypínať kúrenie a nenechávať v predsieni svietiť svetlo. Radšej potme čakať, kým si aj my budeme môcť dovoliť celozrnný chlieb a okrem cukru aj med. Dovtedy musíme byť šetrnejší. S peniazmi v banke narábať opatrne. Kovovú nádobku, v ktorej sme držali úspory nasiaknuté vôňou čaju, sme otvárali čo najmenej. Akoby sa z nej peniaze mohli vypariť. Vyprchať ako šampanské. Že ho Borko podvádza, sa Janut dojemne snažil tajiť. Vytváral z bankoviek ornamenty ako dečky, keď sa do hárku papiera vystrihnú správne otvory. Ako snehové vločky, aké si tu ľudia na Vianoce lepia na okenné sklá. Vtedy nebolo až tak vidieť, že peňazí je z týždňa na týždeň menej. A že v banke už nezostáva takmer nič. Postupne sme žili najmä z voňavých úspor. Lenže ja som to vedela od začiatku. Čakala som to, odkedy som sa s Borkom začala stretávať. Borko nástojil, aby som Januta opustila. Vraj ho dobre pozná. Ponúkol mu nocľah na pár nocí a mal ho na krku celé týždne. Každý večer sa spýtal, či si už niečo hľadá a Janut stále len krútil hlavou. Alebo si vymýšľal. A Borko sa ho nie a nie zbaviť. Až kým nenatrafil na mňa. A nasťahoval sa ku mne, ledva sme sa spoznali. Vraj ma len využíva. A na Borka by som mala tiež viac času. Lebo takto som sa od neho vždy ponáhľala. Rýchlo sa poobliekala a utekala na zastávku. Veď Borko býval ďaleko. Pätnásť minút peši a potom ešte dvakrát prestupovať. Preto som to čakala. Že Borko začne Januta trestať. Z týždňa na týždeň mu znižovať plat. Tak, že som si to nakoniec musela všimnúť. Ani Janut to viac nemohol tajiť Bolo mi ho ľúto. Hovoril, že sa s Borkom porozpráva. Že je to možno len nedorozumenie. Omyl, ktorý sa vysvetlí. Tvrdil, že hneď zajtra zaklope na Borkovu kanceláriu. Ukáže mu kalendárik s odpracovanými hodinami. A každý večer nachádzal výhovorky, prečo to neurobil. Včera sa Borko porezal. Ranu mu zašili dvoma stehmi a dnes s ním nebola reč. Potom mu chýbali tehly. Nemohli dostavať múr a Borko bol preto mrzutý. Zasekla sa miešačka a museli volať opravára. V toľkom zhone neostal na rozhovor čas. Alebo Borko predĺžil obednú prestávku a Janut nechcel byť nevďačný. Bolo mi Januta ľúto. Prikyvovala som a nenástojila. Hladkala ho po vlasoch a hovorila, že z mojej výplaty vyžijeme. Ale v skutočnosti to bola jeho vina. Jeho nerozhodnosti. Jeho rečí o novom začiatku a postupne plynúcich dní a týždňov. Čakali by sme navždy. Na to, čo Borko dávno mal. Niekoho, ako bol Borko, som nikdy predtým nestretla. Niekoho, kto mal všetko. Viac ako Gregor. Celkom inú mierku. Borko bol oveľa starší. Vraj sem prišiel v sedemdesiatych rokoch. V čase, keď bol svet čiernobielym filmom. Keď zomrel môj otec a mama spoznala Belgičana, na ktorého sa nepamätám. Vo svete, ktorý dnes bledne na lesklých fotografiách rozmerov deväťkrát trinásť. V rodinných albumoch, ktorým už vypadávajú strany a práchnivie obal. Doma sme držali staré fotografie v škatuli od topánok. S cenovkou stopäťdesiat káčées. Neskutočné ako Arabela. Čiernobiely otec krátko predtým, ako sa vykoľajil vlak. Rovnako starý ako Borko. Prišiel sem v tú zimu, z ktorej pochádza fotografia, na ktorej môj otec ťahá malé sánky. V rovnakých tesilových nohaviciach a kockovanej košeli. So ženou, s ktorou sa za pár rokov chceli vrátiť späť. U nich sa to vtedy dalo. Príbuzným sľúbili, že svadbu vystroja doma. Čoskoro, aby sa dožili aj starí rodičia. Peknú svadbu za peniaze, ktoré si odtiaľto prinesú. Ale potom to Borko pochopil. Že za pár rokov sa tu nedá nič. Že potrebuje tunajšiu ženu a v poslednej chvíli nový život. Nikam sa nevracať a chopiť sa príležitosti. O to, čo sa stalo s jeho nevestou, sa nikdy nestaral. Našťastie neboli manželia. Stačilo nevrátiť sa domov. Zbaliť si výučný list a pár tričiek a viac sa tam neukázať. V podnájme, kde v jednej izbe bývali ôsmi. Vraj niekoľko dní prespával na stavbe a chlapi ho zapierali pred ženou, ktorá sa naňho chodila pýtať. Norinu mamu stretol v podniku, v ktorom ju každý deň usilovne hľadal. Vedel, že sám na to nestačí. Že on má čierne vlasy a romantické oči a ona do šiestej generácie tunajší pôvod. Keď sa narodila Nora, zakázal, aby sa volala po ňom. Mala jeho tvár, ale meno po mame. A maminu reč, ktorou on doteraz hovoril lámane. Dosiahol, čo chcel. Mal vlastný byt a v obývačke televízor. Pred domom dodávku, ktorou sa vozil do práce. Kým ja som musela dvakrát prestupovať a od zastávky kráčať štvrť hodiny peši, on bol v meste za dvadsať minút. V aute si púšťal rádio. Na strechu sa dali pripevniť tri páry lyží. Na sedadle sa váľali cédéčka a zväzok kľúčov. Lebo Borko mal čo zamykať. Vlastnú kanceláriu s elektrickými kachľami a železnými stojanmi plnými spisov. Lebo Borko bol na stavbe pánom. Na ľudí, ako bol Borko, som sa dovtedy dívala len cez sklo. Cez okno shopu, keď som stála za pultom a oni vychádzali z budovy stanice. Ľudia, ktorí k nám prišli na prázdniny s farebnými ruksakmi a v pestrých vetrovkách. Čo sa chodili lyžovať na kopce za mesto a na stanici sa fotografovali s výhľadom na perón. U nás si potom kúpili na cestu tatranky a pýtali sa, kde stoja autobusy. Ľudia z hlavného mesta, ktorí sa celý čas usmievali. Nikoho z nich som sa nikdy nedotkla. Až Borka. Ktorý mal všetko. Viac ako Gregor, ktorý bol predsa len jedným z nás. Gregor bol Borko spred mnohých rokov. Ešte sa musel snažiť. Borko už nemusel. Na to som myslela, keď ma zobliekal. A na jeho sivé vlasy ako z čiernobielej fotografie. Tmavé, čo šedivejú najskôr. Nie na Januta. Ale na to, že teraz mám Borkov svet na dosah ruky. To, na čo bude Janut večne len čakať. Stretli sme sa, keď som raz prišla na stavbu za Janutom. Borko sa mi prihovoril, keď som odchádzala. Vraj bol na mňa zvedavý. Na ženu, ktorá Janutovi poplietla hlavu. Zakázala mu fajčiť. Smial sa a hovoril, že Janutom si môžem byť istá. Vraj si nezapáli ani tajne. Kým všetci stoja pred maringotkou s cigaretou v ruke, trčí Janut vnútri a počúva rozhlas. Vysielanie, ktorému nerozumie ani slovo. Díval sa na mňa a povedal, že teraz to už chápe. Také ženy tu vraj nevidno. Krásavice prichádzajú spoza hraníc. Spýtal sa, či ma nemá zviezť. Že ide práve po materiál a ukázal na dodávku zaparkovanú pri bráne v plote. Otvoril dvere v železnom pletive a nechal ma vyjsť ako prvú. Auto stálo na slnku a koženkové poťahy boli horúce ako kovové platne. Otvoril okno a pustil hudbu. Spýtal sa, kam to bude. Z auta sa predo mnou otvoril iný svet. Cez stiahnuté okienko na strane spolujazdca som videla mesto ako nikdy predtým. Tak, ako ho vidia ľudia, ku ktorým sa my s Janutom nikdy nepriblížime. Skrývaním bankoviek v piksli od čaju ich nikdy nedobehneme. Zlacnenými jogurtmi deň pred vypršaním záručnej lehoty. Hriankami na bravčovej masti namiesto oleja. Ani účtami za telefón, ktorý nás iluzórne spájal so svetom. So svetom, v ktorom nebývame ani na predmestí. Ktorý sa od nás vzďaľuje a našimi drobnými krokmi ho nevládzeme dobehnúť. A zrazu som sa ním viezla. V Borkovom aute rovno jeho stredom. Po diaľnici, ktorá sa vlievala do mesta ako rieka. Boli sme jedným z mnohých rýchlych áut, ktoré sa rútili do centra. Každé malo svoj cieľ. Cieľ, na aký by sme my s Janutom nedovideli ani ďalekohľadom. Vlasy vejúce vo vetre a v aute hudba. Borko sebaisto držal volant. Vedel, kam ide. Zastali sme pred domom, v ktorom sme s Janutom bývali. Gregor sa odsťahoval len nedávno a jeho izba bola ešte prázdna. Posteľ bez plachty a police plné cudzích vecí. Tých, ktoré nikomu nestáli za to, aby ich odniesol. Štamperlíky, aké sa predávajú v stánkoch so suvenírmi. S názvom mesta ozdobným písmom na čírom skle. Niekto ich dostal na narodeniny. Darčeky z bezradnosti, keď človek nevie, čo má kúpiť. Komusi, koho stretol len pred pár dňami. Plyšový medvedík s nápisom Všetko naj. Sviečka s vôňou po levanduliach. Izba, v ktorej sme spávali s Janutom, ostala celý čas zavretá. Borko sa vyzul pred vchodom a dovnútra vošiel v ponožkách. Tu teda Janut býva, odkedy od neho odišiel. A že mu možno len závidieť. Borko mal sivé vlasy a isté dotyky. Presné, ako keď šoféroval auto. Alebo kúpal dieťa. V našom byte bol len ten jediný raz. Potom som chodila ja k nemu. Z autobusu sa prestupovalo na električku a potom ešte pätnásť minút peši. V Borkovom byte sa hromadili veci. Na vrchu skríň zaprášené škatule plné dávno zabudnutých spomienok. Deky z umelej kožušiny, ktorými v kočíku prikrývali Noru. Plastové vaničky, v ktorých vyvolávala fotky, keď bola malá. Keď v tretej triede dostali za úlohu vyvolať negatívy a Borko musel kúpiť vybavenie do tmavej komory. Zrolované výkresy z výtvarnej omotané gumičkou zo zaváraninovej fľaše. Diplom z recitačných pretekov. Na rozdiel od bytov, aké sme poznali s Janutom, pribudol u Borka každý rok nový letokruh. Strávil tu dosť času, aby sa v izbách vrstvil čas ako farba na niekoľkokrát natretých stenách. V bytoch, ako bol náš, sa vždy prichádzalo do nového. Nikto nemal čas v nich niečo hromadiť. Krátkodobé pobyty sa striedali jeden za druhým a obyvatelia nosili svoj svet v škatuliach od banánov. U Borka som bola súčasťou jeho sveta. Izieb rokmi nadobudnutých maličkostí. Reťaze ľudí, ktorí sa tu vystriedali. O Nore som sa dozvedela až neskôr. Až keď som prišla prvýkrát k Borkovi a spýtala sa na fotografiu, ktorá visela na kuchynskej stene. Na fotografiu mladej ženy s vlasmi čiernymi ako kedysi Borkove. Pochválila som ju a povedala, že sa podobá na otca. Potom som podišla k Borkovi a pobozkala ho na zátylok. Bol vysoký, takže som si pritom musela stať na špičky. O Janutovi sme sa najprv nerozprávali vôbec. Rýchlo som sa obliekla a po zastávku takmer utekala. Ponáhľala som sa za Janutom, o ktorom sme nepovedali ani slovo. Borkov a Janutov svet boli od seba nepriedušne oddelené. Keď som pribehla domov, čakal ma Janut v obývačke. V izbe, do ktorej medzitým prišiel Ježiško. Otvorila som dvere a videla ho, ako sa skláňa nad stolom plným bankoviek od Borka. Usmieval sa a ukazoval na peniaze uložené v pravidelných radoch. Otočené rovnakou stranou navrch. Pobozkala som ho a so zavretými očami ich niekoľko vyžrebovala. Piatok čo piatok som nám z Borkových bankoviek veštila osud. Potom mi to Borko povedal. O Janutovi a Nore. Vraj aby som konečne otvorila oči. Spomenula si, ako sa ku mne Janut bez váhania nasťahoval. Ako si hneď v prvý deň bral z kuchyne jedlo bez opýtania. Hladný ako vlk, lebo Borko mu večeru nikdy neponúkol. Ako len hľadá cestičku, ako sa dostať k lepšiemu životu. Najprv u mňa, teraz u Nory. A vraj on sám dobre vie, o čom hovorí. Nora má mamu odtiaľto. Borkovo telo, ale mamin pas. (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984