Zlodeji (12)

To o Gregorovi nemala povedať. Dotkla sa boľavého miesta. Tabuľky s nápisom Petra, ktorú som už nikdy nechcel zvesiť. Dúfal som, že zarástla ako dobre zahojená jazva. Koža pokrytá hrubou vrstvou väziva. Zdravá pokožka schopná regenerácie začala zrazu mokvať. Bolesť ako vtedy, keď som v telefónnej búdke počul hlas Petrinej mamy. V búdke rozhorúčenej slnkom, že sa v nej takmer nedalo dýchať. Správu o Petre, ktorá sa odsťahovala do Francúzska. S niekým, kto mal diplom a vedel, čo chce. Celou cestou som bežal. Pod pracovnou vetrovkou zo štepovanej látky som držal Borkov sejf. V metre som prešľapoval z nohy na nohu a počítal stanice. Kľúčom som ledva trafil do zámky. Chcel som prísť skôr ako Marisia. Dôkladne pripraviť oneskorený vianočný dar. V byte bol vždy poriadok. Nemali sme čo rozhádzať. Neporiadok nebolo z čoho spraviť. Veci porozkladané po prázdnej izbe navzájom primálo súviseli. Zhrnul som zo stola účty a plán mesta. Ostal tu ešte po Gregorovi. S Marisiou sme málokedy niečo hľadali. Svoj svet sme poznali a jeho hranice prekračovali len zriedka. Pohyb vymedzený trasou z domu do práce. Presný počet schodov po zastávku metra a poradie staníc, ktoré som poznal naspamäť. Ostrov ako bludisko, v ktorom je správna cesta vyznačená červenou čiarou. Kto sa jej nedrží, zablúdi navždy. Papiere som zložil na koberec a drevenú dosku konferenčného stolíka utrel mokrou špongiou. Ostali na nej stopy po vlhkom prachu, ktoré som dlho vymýval pod tečúcou vodou. Plnila póry v žltej hubovitej tkanine a zakalená prachom zo stola odtekala do umývadla. Onedlho sa vyčírila. Od dnes bude zase všetko v poriadku. Borko ma nebude žalovať. Políciu si na stavbe nemôže dovoliť. Vysvetľovať, že som už niekoľko rokov pracoval bez zmluvy. Bez poistenia a pracovného povolenia. Tak ako ostatní traja. Jacek, ktorý má na skrinke ruženec prilepený priesvitnou lepiacou páskou. Anton, ktorý svoju skrinku omotal reťazou, takže vyzerala ako balík previazaný hnedým špagátom. Thomas, ktorý robil s nami, hoci vychodil len pomocnú školu. Miešal maltu a my sme naň ustavične museli dohliadať. Ľudia, ktorých nikdy viac neuvidím. Borko len bezmocne zatne zuby. A Nora, ktorá ma po čase prestane hľadať. Najprv si pomyslí, že som sa zdržal. Že som sa dohodol s Marisiou a nemal sa s ňou ako spojiť. Bude ma čakať pri plote stavby. Kam nesiaha svetlo pouličných lámp a žiaroviek omotaných železným pletivom. Na mieste, kde som ju čakával ja a fajčil cigarety, ktoré som pred Marisiou tajil. Škatuľku s varovaním o vážnych chorobách som nechal v maringotke spolu s overalom z modrého plátna a topánkami pofŕkanými zaschnutou maltou. Odteraz už nijaké tajnosti. Všetko bude ako kedysi. A ešte oveľa, oveľa krajšie. Borko ma nebude hľadať a Nora sa onedlho dovtípi. Možno sa to dozvie od otca. A zaprisahá sa, že ma už nikdy viac nechce vidieť. Zlodeja. A my s Marisiou začneme nový život. Ako keď odstrihnete kus špinavého špagátu. Handrou zotriete prach zo šnúry, kým na ňu rozvešiate čerstvo vypratú bielizeň. Strhnete tapety a vymaľujete detskú izbu, kým sa žena vráti z pôrodnice. Zatiaľ čo doska stola schla, otvoril som Borkov železný kufrík. Číselný kód bol napísaný na bielej nálepke atramentovou ceruzkou. Na spodku sejfu ledva čitateľný, takže som rozmazané čísla správne rozlúštil až na druhý raz. Odklopil som kryt, ktorý sa tmavomodro ligotal. Ako metalíza drahého auta. Uľavilo sa mi, keď som uvidel zväzky bankoviek previazané bielymi stužkami papiera. Bál som sa, že nájdem sejf prázdny. Že Borko prestane platiť každého z nás. Že nás bude vo výplatný deň odháňať ako muchy. Sľubovať, že ak vydržíme, v lete sa všetko zmení. A ak sa nám nepáči, zajtra sa už nemusíme vracať. Ale sejf bol plný peňazí. Tri výplaty, v ktorých nechýbala ani jediná odpracovaná hodina. Jacekov, Antonov a Thomasov balíček. Nádielka ako desiata, akú mi pripravovala Marisia. Dva krajce chleba zabalené v servítke a v šuchotavom mikroténovom vrecku. Listoval som v peniazoch. Zväzky bankoviek som vyberal po jednom a palcom a ukazovákom odhadoval ich hrúbku. Bankovky čerstvo vybraté z Borkovho účtu boli šmykľavé ako cesto, ktoré pred pečením potriete vyšľahaným bielkom. Hladkal som ich ako kožušinu morského prasiatka. Prehŕňal sa v nich ako v listoch rodinného albumu. Srdce mi postupne bilo pomalšie. Peniaze ma upokojovali. Poukladal som ich späť do železného kufríka a prešiel dlaňou po doske stola, aby som vyskúšal, či je už suchá. Bankoviek bolo toľko, že sa na stôl ani nezmestili. Poukladal som ich tesne vedľa seba. Pravá strana jednej sa ľavej strany druhej takmer dotýkala. Do medzier medzi nimi by sa nezmestila ani ihla. Ale keď som pokryl celú plochu stola jednoliatym obrusom z nepoddajného papiera, ostala mi ešte celá Antonova výplata. Roztrhol som papierovú pásku a ukladal bankovky jednu na druhú. Toľko ich ešte nikdy nebolo. Aby som Marisii pripravil prekvapenie, zakrýval som bankovky väčšej hodnoty bankovkami menšej hodnoty. Dával som pozor, aby boli uložené presne jedna na druhej. Tam, kde boli peniaze nerovnako veľké, okraje prečnievali a tvorili pekný farebný kontrast. Oranžová na zelenej. Ružovkastá na nebovo modrej. Na stole vznikla komplikovaná mozaika. Farby sa vrstvili ako našuchorené vtáčie perie. Pozatváral som okná, aby ich nerozfúkol prievan a čakal som na Marisiu. V poslednom čase sa vracala neskôr. Pomáhala v škôlke a musela čakať, kým rodičia vyzdvihnú aj posledné z detí. Vracala sa uzimená, lebo v škôlke nekúrili a deti aj v zime chodili na dlhé prechádzky. V kuchyni si potom varila čaj a na radiátore sušila mokré ponožky. Tento rok sme si na Vianoce nekúpili dary. Keď sme si dávali pozor, Marisine peniaze stačili pre oboch. Ale museli sme si dávať pozor. Marisia upiekla koláč a na Štedrý deň zavolala mame, ktorá sa vraj nedávno presťahovala do hlavného mesta. Namiesto darčekov účet za telefón. Ja som nikam netelefonoval. S prekríženými nohami som sedel na gauči a počúval Marisiu hovoriť rečou, z ktorej som nerozumel ani slovo. Priťahovala ma. To, že vie celkom neznámu reč, jej dodávalo silu. Keď položila, videl som, že je smutná. Od susedov sa ozývali vianočné koledy. Pod oknami sa ľudia vracali z kostola. Tí, čo majú doma ozdobené stromčeky a darčeky ukryté medzi perinami. Prišiel som k Marisii a objal ju. Povedal som, aby sa nebála. Že na budúci rok bude všetko ináč. Že jej to sľubujem a dávam jej na to čestné slovo. Že budeme mať stromček a vianočné ozdoby z ručne maľovaného skla. Tie, ktoré v stánkoch pred radnicou visia na červených stužkách pokryté snehom z polystyrénu. Lenže Marisia sa mi vyšmykla a spýtala sa, či si pamätám na minulé Vianoce. Na naše prvé spoločné sviatky. V čase, keď som sa každý piatok vracal s vreckom plným peňazí a Marisia so zavretými očami vyžrebovala úspory. Keď sme pred Vianocami v parku nazbierali imelo a Marisia z vetvičiek uvila adventný veniec. Teraz sedela schúlená na zemi a pýtala sa, či si pamätám, ako to bolo pred rokom. Vtedy, keď sme z plechovky od čaju vybrali o dve bankovky viac a na vianočných trhoch si hriali ruky na šálkach horúceho punču. Keď sme si hovorili, že teraz sme už skoro jednými z nich. Z tých ľudí, ktorí sa prechádzajú medzi stánkami s jablkami v červenom karameli napichnutými na špajľách. A ktorí sa ponáhľajú na nákupnú ulicu s výkladmi, v ktorých sú figuríny oblečené do červenej bielizne a mikulášskych čiapok. Keď v tmavé večery počuť Tichú noc. Či si na to pamätám, pýtala sa Marisia. Na naše prvé spoločné Vianoce. Keď som jej rozprával, aké to bolo, keď som bol malý. Ako sa u nás dávajú darčeky šiesteho januára. A ako som jej sľúbil, že budúci rok si kúpime stromček. Že sa ešte tristošesťdesiatpäťkrát vyspí a budú nasledujúce Vianoce. Oveľa, oveľa krajšie ako tieto. A či si pamätám, ako sme sa kedysi chodili zabávať. Ako sme z plechovky na čaj vybrali zopár zrolovaných bankoviek a pri fľaši piva pretancovali celú noc. Minulý rok na Silvestra, keď sme o polnoci vyšli do mesta a otvorili šampanské. Ako bol všade sneh a my sme si pod ohňostrojom sľúbili, že do roka a do dňa nám bude ešte oveľa, oveľa lepšie. Na všetko som si pamätal. Na ohňostroj a na dlhú cestu zasneženým mestom, keď nadránom nechodilo metro ani autobusy. Na spomienky na domov a plány, ako si nájdeme prácu a v banke vybavíme naozajstný účet. Sedela na zemi v tureckom sede s lakťami opretými o kolená. A pýtala sa, či tomu naozaj ešte verím. Veď tento rok nemáme ani adventný veniec a na vianočné trhy sme sa nešli ani pozrieť. A odkiaľ vraj beriem tú istotu. Istotu, že máme čas na nesčíselné nové začiatky. Nestriháme predsa nekonečne dlhý špagát. Našla si šedivý vlas a okolo očí sa jej robia vrásky. Od susedov sa ozývali koledy a my s Marisiou sme sa hádali. Vraj tí, čo využili príležitosť, to už dávno všetko majú. Nesnívajú o nových začiatkoch, až ich uprostred čakania prekvapí smrť. Na to všetko som bol zvyknutý. Na Marisiine reči o starnutí, vráskach a sivých vlasoch. Ale keď nasledujúce ráno spomenula Gregora, nezdržal som sa. Samozrejme, že som nikdy nechcel kradnúť. Že by som si bol vybral život ako každý. Ten najobyčajnejší z obyčajných. Taký obyčajný, že v skutočnosti hádam ani neexistuje. Ale zmienkou o Gregorovi sa dotkla boľavého miesta. Spomienky na Petru, o ktorej som jej nikdy nerozprával. Na bolesť ako tú, ktorú som pocítil v telefónnej búdke taviacej sa v letnom slnku, som už viac nechcel ani pomyslieť. Na správu, že Petry viac niet. A teraz tu bola znova. Marisia a Gregor, ktorý to dokázal. Na rozdiel odo mňa pracoval. V telekomunikáciách, slabikovala Marisia. Má byt, kľúče od pracovne, električenku. Gregor, ktorý večne nečakal na nový začiatok. Vždy som to tušil. Že nebol s Marisiou v parku náhodou. Že keď v to prvé ráno vyšiel zo svojej izby, ostala Marisia len v nohavičkách. Preto som sa ho na to v to ráno opýtal. V kúpeľni, kým Marisia vybehla do potravín dokúpiť chlieb. Nech mi radšej povie pravdu hneď. Kým si nebudem musieť spomenúť na Petru a nechať sa omámiť divou bolesťou. Ale teraz, teraz sa všetko začne znova. Na stole ležali vrstvy bankoviek ako farebné šupiny exotickej ryby. Poukladané jedna na druhej čakali na Marisiu. Urobíme si náhradné Vianoce. Vypražíme rybie filé a darčeky zabalíme do farebného papiera. Zvyšok starostlivo odložíme. Vystačí nám, kým si nájdem poriadnu prácu. Ako správny chlap sa postarám o svoju ženu. Všetko sa podarilo. Počul som v zámke Marisiine kľúče. Keď vošla do izby a zbadala stôl pokrytý peniazmi, oči jej zasvietili ako kedysi. V bezprostrednej radosti ma pobozkala na šiju. Prstami hladkala bankovky, ktoré sa v elektrickom svetle takmer ligotali. Teraz som jej to musel povedať. Že Borko nás viac nepotrebuje, ale rozhodol sa neostať nám nič dlžný. Každému vyplatil posledné týždne a potriasol rukou. V maringotke dokonca otvoril fľašu vodky a každému nalial do štamperlíka so stenami hrubými ako sklá okuliarov. Nech vidí, že som sa v Borkovi nemýlil. Vraj naša úloha skončila a je čas, aby sme hľadali lepšiu prácu. Každý z nás si ju zaslúži. Ja, Jacek, Adam aj slabomyseľný Thomas. Opisoval som to Marisii a takmer som zabudol, že si vymýšľam. Akoby sa všetko presne tak stalo. Borko, ktorý každému odovzdal, čo mu patrí a zaželal veľa šťastia. Pripomenul, aby sme si zo skriniek zobrali svoje veci. A keď spokojní chlapi odišli, dopíjal sám vodku v opustenej maringotke. Marisia povedala, že je to zvláštne. Veď Borko nič také predtým nespomínal. Dívala sa mi do očí a ruku mi nespúšťala zo zátylku. Z hranice medzi vlasmi a kožou krku, ktorú mi trela dlaňou. Akoby rozmýšľala, či mi môže veriť. Ale kopy peňazí naukladané na stole v pravidelných radoch ju presvedčili. Vraj hľadať si prácu je lepšie, ako donekonečna robiť zadarmo. Pritiahla si ma k sebe a pobozkala na pery. Na chvíľu akoby som jej z dychu zacítil cigaretový dym. Ale Marisia už dlho nefajčila a ja som si po príchode umyl zuby mentolovou pastou. Spomedzi bankoviek niekoľko vybrala a poslala ma kúpiť mäso. Vraj žiadne kura a žiadne ryby. Poriadne mäso, hoci sú Vianoce. Zbehol som po schodoch do potravín vo vedľajšej budove a sľúbil si, že dnes zaplatím. Nechcel som pokúšať osud. A peňazí sme mali aspoň na čas dosť. (Pokračovanie v budúcom čísle)