Zlodeji (13)

Začal ma biť, len čo otvoril dvere. Nečakal ma, prišla som sama. Chytil ma za kabát a oprel o stenu. Nohou pribuchol dvere. Záhlavím som vrazila do steny. Ale nie silno. Bola som taká prekvapená, že bolesť som ani necítila. Buchol ma do tváre a z nosa mi začala tiecť krv. Vraj ako mohol byť taký slepý. Že Janut je zločinec a vrana k vrane sadá. Ako sme sa proti nemu sprisahali. Nastavili mu pascu. A on, hlupák, nám naletel. Nevinný ako dieťa. Sadla som si na gauč a chrbtom ruky si utierala tvár. Postupne som to pochopila. Včerajšiu večeru a stôl plný peňazí. Kopy bankoviek, ktoré doniesol Janut. Toľko, že sa do banky ani nezmestili. Našušorené ako šupiny čínskeho draka. Reči o tom, ako im Borko potriasol rukou. Splatil dlhy a zaprial veľa šťastia. Ako chlap chlapovi. Borko, na ktorého Janut nedal dopustiť. Noru by som Janutovi nemohla vyčítať. Veď som sa od nej dozvedela od Borka. V posteli jej otca. Neviem, ako dlho sa stretávali. Keď mi to Borko povedal, najprv som mu ani neverila. Veď Janut by mi zniesol modré z neba. Na slovo ma počúval. Myslela som, že ma Borko klame. Chce, aby som Januta opustila. Aby som sa z jeho vykúreného bytu nemusela v zimnej tme ponáhľať. Aby ma mohol držať svalnatými ramenami v bezpečí ako v orechovej škrupine. Tak to vždy hovorieval. Vraj Janut sa u mňa len hreje. Len ma využíva. On o tom vie svoje. Ponúkol Janutovi bývanie na pár nocí a nevedel sa ho zbaviť celé týždne. Podaj čertovi prst a uchmatne ti celú ruku. Tak je to s Janutom, hovoril. A pritúlil si ma ako uplakané dieťa. Vraj on mu chcel naozaj pomôcť. Preto mu ponúkol bývanie. On sám vie najlepšie, aké to je. Prísť sem s jediným batohom a zo dňa na deň začínať nový život. Preto podal Janutovi pomocnú ruku. Aby nespal na stavbe. Tajne na lavici v maringotke. Prikrýval by sa pracovnou vetrovkou. Zohrieval vodkou. Takéto starosti na stavbe nepotrebuje. Korheľské výtržnosti. Vraj on to s Janutom myslel dobre. A potom videl, čo je Janut zač. Nezaslúži si takú, ako som ja. A v skutočnosti takú ani nechce. Lebo chce Noru. S Borkovým telom a maminým pasom. A Borko to už mal vraj za sebou. Norinu mamu. Občianstvo aj prácu na stavbe. Nájomnú zmluvu na svoje meno a auto prihlásené na polícii. Nežije načierno a môže mi pomôcť. Tak, ako to Janut nikdy nedokáže. Pomaly ma presviedčali. Borko aj Gregor, ktorého som nedávno stretla. Náhodne na ulici. Teraz ma bil. Borko, ktorý sa mi ešte minulý týždeň hral s vlasmi. Keď sa upokojil, sadla som si na gauč. Z nosa mi tiekla krv. Borko kričal, že teraz už všetko chápe. Že som neodišla od Januta, pred ktorým ma chcel chrániť. Vraj ako mohol byť taký hlúpy. Nevšimnúť si, že sme sa dohodli. Rumunský zlodej a slovenská kurva. Cigáni. Že nám tých pár výplat stálo vôbec za to. Slabosi, čo by pre pár mincí vraždili. Noru by som Janutovi vedela odpustiť. V ten večer, keď bol stôl opäť prikrytý obrusom z farebných bankoviek. Na chvíľu bolo všetko ako kedysi. Zazdalo sa mi, že aj ja môžem veriť v nový začiatok. S Janutom, ktorý sa s Norou viac nestretne. Bez Borka, na ktorého by som rýchlo zabudla. Pokus o návrat. Nová štartovacia čiara. Možno sme mohli na všetko zabudnúť. Na dni, keď bola naša plechová banka s vôňou po čaji prázdna a my sme večerali pečivo z predchádzajúceho dňa. Na časy, keď sme prestali veriť, že jedného dňa počkáme v aute deti pred školou a pôjdeme sa lyžovať. A cestou sa budeme hádať, či letné pneumatiky vymeniť za zimné. Na večery, keď sa Janut potĺkal s Norou po ostrove. A Borko zamkol útulne vykúrenú kanceláriu zvnútra. Aby nás nikto nerušil. Na to všetko sme mohli zabudnúť. Primknúť sa k sebe ako kedysi. Noru by som mu vedela odpustiť. Ale toto bolo priveľa. Už včera som Janutovi nechcela veriť. Žeby to Borko naozaj spravil. Že by dal Janutovi všetko, čo mu dlžil a mne o tom nepovedal ani slovo. Tak, ako mi to Janut v ten večer tvrdil. Vraj nech sa presvedčím, že Borkovi sa dá veriť. Teraz, keď sa zachoval, ako sa na chlapa patrí. Vrátil mu dlhy do poslednej mince. Do poslednej odpracovanej hodiny. Podal ruku a zaželal veľa šťastia. Skúmala som Janutove oči. Hladkala som ho po mäkkom zátylku a rozhodla sa, že mu uverím. Nech je to, ako chce. Stôl bol pokrytý peniazmi. Všetko bolo krásne ako kedysi. Môžeme to skúsiť. Ja a Janut, ktorý priniesol bravčové karé. Peňazí bolo toľko, že sa do banky ani nezmestili. Roztriedila som ich podľa hodnoty a zrolovala do trubičiek. Ako cesto, z ktorého sa naťahuje štrúdľa. Ale bankoviek bolo priveľa. Skúšali sme ich skladať na štvorce ako poštové známky. Na dvakrát prehnúť na polovicu a ukladať na seba ako vrstvy jedla na plechu. Zemiaky, vajíčka, údené. Nakoniec sme sa vzdali. Peniaze ležali na zemi ako chumáče bavlnenej vaty. Jedli sme na dlážke s prekríženými nohami a Janut rozprestrel na parkety plán mesta. Mapu, ktorá nám ostala po Gregorovi. Celkom zodratá. Na miestach, kde sa prehýbala, bol papier vydratý do biela. Žmolil sa v drobných papierových šúľkoch a názvy ulíc boli nečitateľné. My s Janutom sme mapu nepotrebovali. Neschádzali sme zo svojich ciest. To Gregor skúmal nový svet. Ale teraz Janut rozprestrel pred nás plán. Kŕmil ma bravčovým karé so smotanovou omáčkou a ukazoval, kam všade sa pôjdeme pozrieť. Na miesta, ktoré nám doteraz nepatrili. V meste, ktoré obývali takí, ako bol Borko a Gregor. Tu, povedal Janut. Tu je pasáž s fontánou uprostred. Morový stĺp s ornamentmi vytesanými do kameňa. Miesta, pri ktorých sa fotografujú turisti. Usmievaví ľudia s turistickými sprievodcami na kriedovom papieri. Ledabolo strčenými vo vreckách pršiplášťov. Tí, čo si vymieňajú fotoaparáty na miestach, ktoré sme my ani nevideli. Ale uvidíme, hovoril Janut a cestoval prstom po mape mesta. Periférne nákupné strediská. Riečny kanál, kde v piesku na brehu stoja v lete plážové kreslá. Barové pulty vyleštené ako zrkadlo. Za ktorými sedeli takí ako Borko a Gregor. Ľudia, ku ktorým sa priblížime. Svetlo sviečok a šuchot peňazí. Všetko bolo ako kedysi. Na druhý deň sa s Borkom rozlúčim. S vďakou za to, že Janutovi predsa len pomohol. Že uznal svoj omyl. Pochopil, že Janut ma má rád. Možno som sa s ním mala porozprávať už dávno. Ja som sa mala Januta zastať, keď mu Borko prestal platiť. Dúfala som, že mu Borko pomôže kvôli mne. Ale teraz bolo všetko jedno. Borko Januta prepustil. Janut sa s Norou viac nestretne. A ja zajtra podám Borkovi ruku a poviem, že mu ďakujem. Išla som za ním tak ako vždy. Rovno z práce. Janut si myslel, že chodím s deťmi na dlhé prechádzky. Že preto sa vraciam premrznutá a s mokrými nohami. Zo zastávky metra som šla autobusom a prestúpila som na električku. Naprieč perifériou, kam chodia len takí, ako sme my. Zaprášené cesty a na krajnici stánky s kebabom. Turci v bielych plášťoch pofŕkaných horčicou. Ako kedysi v maminom shope. K Borkovmu domu som takmer bežala. Nečakal ma, ale tušila som, že bude doma. Musela som sa s ním stretnúť. Dozvedieť sa, prečo to spravil. Prečo dal Janutovi toľko peňazí. Nástojčivo som zvonila. Keď otvoril, chytil ma za kabát a oprel o stenu. Nohou pribuchol dvere. A spýtal sa, čo tam ešte chcem. Čo som mu ešte prišla ukradnúť. Ja a ten môj zločinecký frajer. Vraj sme sa s Janutom sprisahali. Zneužili celú jeho rodinu. Obhliadli si kanceláriu a zobrali jediné, čo v nej bolo. Noru by som Janutovi bola odpustila. Veď som sa o nej dozvedela nahá v posteli jej otca. Ktorý spal a ja som mu hlavou opierala o svalnatú ruku. Pozorovala jeho spiacu tvár. Borkovu, ktorý mi kázal umyť si ksicht a vypadnúť. Domov som prišla celá poudieraná. Horúcou vodou som si vydrhla tvár. Zaschnuté zvyšky krvi na hornej pere. Po Borkovej pästi mi na sánke ostala tmavá podliatina. Niekedy sa o takých veciach písalo v novinách. O starej žene, ktorú zabili pre dvadsaťkorunáčku. Olúpili na tmavom cintoríne cestou z manželovho hrobu. Ľudia na kraji sveta. Tí, ktorí od všetkých bočili. Väzni s vyholenými hlavami obkolesení ostnatým drôtom. Ani my s Janutom už nikdy nezdvihneme hlavu. Počula som ho kráčať po schodoch. V dome nebol výťah a jeho chôdzu som poznala. Dnes išiel rýchlejšie ako inokedy. Spomenula som si, aké to bolo kedysi. Tiež som ho počula prichádzať. Kým som zohrievala polievku, rozkladal v izbe po stole bankovky. Ako balíčky pod vianočný stromček. V pestrých papieroch oviazané ligotavou stužkou. Teraz som v zámke začula kľúče. Počula som, že je zadýchaný. Stála som pri kachliach, akoby som varila čaj. Otočená chrbtom, aby mi nevidel do poudieranej tváre. Zastal na prahu a díval sa na mňa. Povedal, že sa niečo stalo. Že mi už nikdy viac nechce klamať. Teraz sa dozviem celú pravdu. Vraj ho chytili. V obchode pri krádeži. Ušiel im, ale majú jeho pas. Vraj peňazí nikdy nie je dosť. Chcel, aby nám tie od Borka vydržali čo najdlhšie. Až kým si zase nenájde prácu. Pracovné povolenie a výplatnú pásku. Vraj kradol len kvôli mne. V zime to bolo najľahšie. Do vreciek hubertusu, ktorý si priniesol ešte z domu. Pre svoju ženu. Kurča sa upečie v trúbe. Zemiaky uvarí v šupke a hlávkový šalát umyje v tečúcej vode. Vraj raz sa to muselo stať. Podišli k nemu, keď vychádzal. Oblečení v civile s menovkami na balónových plášťoch. Každý ho vraj chytil z jednej strany. Celkom zľahka. Žiadne násilie. Vytiahli mu z vrecka balíček s kurčaťom pokrytý bielou námrazou. A čokoládu, ktorú mi chcel darovať. Všetko mu ukázali na čiernobielom monitore. Kamery pripevnené nad mäsiarskym pultom. Vraj si vypýtali pas a jeden si sadol za písací stôl „Občianstvo?“ spýtal sa jeden, keď Janut vybehol von. Vedel, že je to jeho jediná nádej. Neobzeral sa a utekal dolu ulicou. Obehol blok domov. Prišiel, až keď si bol istý, že nebežia za ním. Hovoril, že sa mu triasli ruky, keď hľadal správny kľúč. Zamkol za sebou. Vraj teraz viem už všetko. Prisahá, že nikdy viac kradnúť nebude. Rozplakala som sa. Rukami som zvierala železný okraj sporáku, z ktorého sa v hrubých plátoch šúpal smalt. Na obnažených miestach rástla hrdza, ktorú som zoškrabúvala nechtom palca. Takto to hovorila moja mama. Vraj ona deti pozná. Začne sa to ukradnutou desiatou a skončí trestom na doživotie. Bonbóny s likérom vedú až do protialkoholickej liečebne. Kto raz zíde z cesty, nevládze sa vrátiť. Tak mi to hovorila, keď som sa chystala odísť. Keď som ju postavila pred hotovú vec. Oznámila jej, že si musí v shope nájsť za mňa náhradu. Spoľahlivú študentku, ktorej bude veriť ako vlastnej dcére. Vtedy sa mama rozkričala. Vraj sú toho plné noviny. Poblúdených dievčat, ktoré uverili sľubom o slobode. Čašníčok, čo s majiteľmi barov onedlho čakajú dieťa. Tanečníc, čo robia spoločnosť rozvedeným starcom. Len v bielizni obsluhujú ženatých mužov. Za stravu a za ubytovanie, kričala moja mama. Vraj ako si to vôbec predstavujem a čo si o sebe myslím. Lenže ja som už bola rozhodnutá. Za peniaze ukradnuté v shope som si kúpila lístok a zaplatila prvé nájomné. V byte, kde som teraz stála s doudieranou tvárou. Chrbtom k Janutovi, ktorého chytili. Keď kradol mrazené kurča a niekoľko tabuliek čokolády. Vraj naozaj nechcel kradnúť. Akoby niekto niekedy chcel. Akoby existovali deti, čo sa už v škôlke chcú stať zlodejmi. Vraj sa chcel o mňa postarať. Ako správny chlap o svoju ženu. Priniesť z lovu korisť. Samozrejme si to takto nepredstavoval. Akoby si niekto takýto život vybral náročky. V katalógu možných životopisov práve takýto. Život chudobného zlodeja. Ktorý sa nikdy nestane jedným z nich. Jedným z tých ľudí, čo majú účet v banke a telefónnu linku. Občiansky preukaz a kľúče od garáže. Obrátila som sa, keď povedal, že začneme znova. Ešte raz, celkom od začiatku. Vraj chvíľu si musí dávať pozor. V obchode majú jeho pas. Mohli by sme sa presťahovať. Počkať, kým naňho zabudnú. Pre mrazené kurča a niekoľko tabuliek čokolády to nebude trvať dlho. Pre čokoládu, ktorú mi chcel darovať. Lebo včera nám bolo spolu tak dobre. Tak dobre, ako nám bude odteraz už stále. Keď ma uvidel, spýtal sa, čo sa stalo. Akoby nechcel veriť vlastným očiam. Kričal, že kto mi ublížil. A ja som mu povedala, že všetko viem. O peniazoch, ktoré včera ukradol Borkovi. O Nore, od ktorej si sľuboval lepší život. Taký, aký som mu ja nemohla ponúknuť. O vyhrážkach Gregorovi. Že ak ma nenechá na pokoji, tak uvidí. Janut povedal, že sa mu uľavilo. Teraz, keď to všetko viem. A spýtal sa, čo mal robiť. Vraj všetko spravil len kvôli mne. Schádzal sa s Norou. Kradol v samoobsluhe. Vybojoval si ma s Gregorom. Kričala som, že z Gregora by si mal vziať príklad. Z Gregora, ktorému sa to podarilo. Ktorému sa podarilo to, na čo bude Janut večne len čakať. Práca v telekomunikáciách a byt s vlastným nábytkom. Známi, čo majú auto a bankové konto. Vraj od Gregora by sa mal učiť. Od Gregora, ktorý nesníva o nových začiatkoch. Ktorých mám už plné zuby. Janut mal v očiach bolesť. Nad mojou zbitou tvárou. Povedal, že to viac nechce počúvať. Reči o tom, že nemá už na nič čas. O mojich vráskach a šedivých vlasoch. Vraj on je ešte mladý a život má pred sebou. Obul si topánky a zabuchol za sebou dvere. (Pokračovanie v budúcom čísle)