Rešpektovať slobodu voľby

MUDr. Michal Kliment, PhD, gynekológ a pôrodník Narodil sa 17. januára 1949 v Bratislave, pôsobí na Gynekologicko-pôrodníckej klinike Dérerovej Nemocnice s poliklinikou v Bratislave, učí na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, kde vedie Kabinet gynekologicko-pôrodníckej imunológie. Je konzultantom pre problematiku zápalových gynekologických ochorení, založil a ako výkonný riaditeľ viedol od roku 1991 slovenskú Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, ktorej je v súčasnosti prezidentom. Je aj dlhoročný člen Medzinárodnej spoločnosti pre plánované rodičovstvo (IPPF), spolupracovník Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), spolupracuje aj s UNHCR, UNFPA a je aj členom Inštitútu pre populáciu vo Washingtone. Je ženatý, má tri dospelé deti a tri vnúčatá. Spoločnosť pre plánované rodičovstvo (SPR), ktorú ste zakladali spolu s MUDr. Vladimírom Cupaníkom začínala svoju činnosť okrem iného úsilím znížiť počet interrupcií aj tým, že sa sprístupní antikoncepcia a vzdelávanie v oblasti reprodukčného zdravia. V súčasnosti sa vaše úsilie sústreďuje na pomoc neplodným párom. Vyplynul tento posun aj z faktu, že situácia v oblasti reprodukčného zdravia sa na Slovensku výrazne zmenila, teda že hoci od roku 1988 klesol počet interrupcií až o sedemdesiatšesť percent, o tridsaťšesť percent klesol počet pôrodov a stúpa neplodnosť párov? – V podstate áno. Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, je ako súčasť Medzinárodnej spoločnosti pre plánované rodičovstvo (IPPF) v oblasti plánovaného rodičovstva na Slovensku aktívna od roku 1991. Naša činnosť zahŕňa široký kontext reprodukčného zdravia, ako je definované Organizáciou spojených národov a Svetovou zdravotníckou organizáciou. Pretože v 90. rokoch minulého storočia u nás najviac rezonoval problém interrupcií, usilovali sme sa vtedy urobiť všetko pre to, aby ich počet klesol: teda zabezpečiť antikoncepciu, zdravotnícke služby, zlepšiť vzdelávanie profesionálov, ale aj mladých ľudí v tejto oblasti. Naše úsilie bolo korunované výrazným poklesom počtu interrupcií bez toho, aby sa obmedzili základné práva na slobodu voľby či dostupnosť služieb reprodukčného zdravia. Teraz sa môžeme viac sústrediť na snahu zlepšovať podmienky na zvyšovanie pôrodnosti a na problematiku plodnosti párov. Ako si pokles pôrodnosti vysvetľujete okrem toho, že je to trend takmer vo všetkých vyspelých krajinách? – Pôrodnosť v celom rozvinutom svete naozaj klesá. Okrem iných faktorov za to v rozvinutých častiach sveta môže aj odkladanie rodenia detí. Mladé ženy a páry totiž podliehajú ekonomickému aj spoločenskému tlaku spoločnosti, ktorý velí dosiahnuť najprv primerané vzdelanie, lebo ľudia bez neho nemajú šancu presadiť sa na trhu práce. Ten tlak je neuveriteľne silný a ženy aj na základe toho rodenie detí odkladajú. To však vytvára kontroverzný rozpor medzi biologicky optimálnym vekom žien na rodenie detí – čo je do 25 až 28 rokov – a medzi obdobím, keď si ekonomicky a spoločensky môžu dovoliť takzvaný prepych rodiť deti. Keď ženy dosiahnu vyšší vek, pokračuje tento rozpor tým, že hoci ich ochota rodiť stúpa, ich plodnosť prirodzene klesá. Je to konflikt, ktorý sa niekde musí prejaviť, a v tomto prípade sa prejavuje nárastom sterility. Je žien, respektíve párov s klesajúcou plodnosťou na Slovensku veľa? – V súčasnosti je v celej populácii okolo 15 až 20 percent párov, ktoré už nemajú šancu mať deti prirodzeným spôsobom. Významné sú aj geografické rozdiely. Vo Švédsku je to napríklad až 18 percent párov, v Číne okolo 5 percent. V prípade žien rastie počet sterilít súvisiacich s nepriechodnosťou vajíčkovodov alebo s dysfunkciou vaječníkov – a práve tam je spojitosť s vekom. Okrem množstva iných faktorov zabraňujúcich otehotneniu totiž s vekom rastie nielen pravdepodobnosť rôznych infekcií a ochorení, ale klesá aj počet ovulačných cyklov. A hoci pomer medzi ženskou a mužskou sterilitou sa vyrovnáva, k neplodnosti párov významne prispieva aj to, že oproti minulosti dramaticky narastá aj mužská sterilita. Tá sa na neplodnosti párov podieľa až asi 37 percentami. Čo je príčinou tohto dosť hrozivého narastania sterility našej populácie? – U mužov sa predpokladá, že úlohu hrajú nejaké zápalové zmeny, a vie sa, že obrovskú úlohu pri tomto jave zohrávajú environmentálne vplyvy, teda to, čo vdychujeme, čo prijímame v potrave. Konkrétne napríklad obrovské množstvo hormónov, ktoré sa do potravín pridávajú na zvýšenie výnosov. Je to jednoznačne dôsledok globalizácie, tlaku, v akom žijeme a toho, že ako spoločnosť to nie sme schopní dostatočne kontrolovať. Nie je to teda, ako sa zavše zvykne tvrdiť, predovšetkým priveľké uvoľnenie a neviazanosť sexuálneho života? – Aj keď sexuálne modely správania, ktoré nám stále viac vnucujú prakticky všetky médiá majú málo spoločné s láskou a kultivovanými vzťahmi, označiť nárast sterility za výsledok nemravného života je neprípustné a nemravne zjednodušujúce. Tento problém je omnoho komplexnejší a oveľa dôležitejšie je, aby sa doň zaangažoval štát, pretože ten má za jeho riešenie istú zodpovednosť. Stačí dať do súvislosti príčiny, ktoré k sterilite vedú. Ale na to, aby si to ľudia uvedomili, je nevyhnutné, aby boli rozhľadení a vzdelaní nielen v oblasti reprodukčného zdravia, ale aj všeobecne. – Samozrejme, vzdelanie nám otvára úžasné možnosti aj v oblasti populačného rozvoja. Existuje napríklad evidentný vzťah medzi vzdelaním občanov a poklesom počtu interrupcií, a nie je pravda, že sexuálnou výchovou sa podporuje promiskuita a narastá počet interrupcií. Naopak, u vzdelaných ľudí stúpa zodpovednosť za svoje konanie aj v tejto oblasti. Rovnako – len vzdelaný človek si uvedomí, ako závažne ovplyvňuje náš život povedzme exploatácia životného prostredia vyvolaná globálnym biznisom zameraným len na zisk. A uvedomí si aj to, že biznis sa nikdy nebude spontánne a z vlastnej vôle snažiť ustrážiť a ukontrolovať ekologické dôsledky svojho podnikania a zmravniť ho môže len tlak verejnosti a štátu. Pretože globálny svet je síce neuveriteľne efektívny, ale vôbec nie je mravný. K mravnosti ho núti jedine tlak verejnosti. Lenže ak verejnosť nie je uvedomelá aj v občianskom zmysle, tak sa nikdy nedosiahne aspoň aká-taká kontrola prostredia, v ktorom žijeme a ktoré ovplyvňuje aj ľudskú schopnosť počať potomstvo. Niekedy sa však zdá, že tlak verejnosti je opačný: pokles interrupcií nepripisujú niektorí osvete a používaniu antikoncepcie, ale vyplýva podľa nich z celkového poklesu pôrodnosti a znižovanie plodnosti pripisujú uvoľnenému sexuálnemu správaniu, ktorého príčiny vidia v otvorenej sexuálnej výchove. – Lenže vzťah medzi interrupciami a antikoncepciou najlepšie preukazuje štatistika, podľa ktorej pokles potratov ovplyvnil predovšetkým nárast počtu užívateliek antikoncepcie. A za všetko hovorí počet interrupcií na sto pôrodov ročne: v roku 1988 ich na sto pôrodov pripadalo bezmála šesťdesiat, v roku 2006 už len dvadsaťdva. Ten vzťah je taký evidentný, že zastierať ho bude naozaj len zlý a zlomyseľný človek so zlým úmyslom. Plané moralizovanie v tejto oblasti nefunguje a nikam nevedie. Nikam. Celú problematiku môže posunúť jedine otvorená diskusia, v ktorej sa hovorí o rizikách a aj o etických dopadoch nemravného správania. Ale múdra, dobrá a láskavá diskusia, nie diskusia na fundamentalistickom základe, nenávistná a strašiaca. Taká nielen nesúvisí s mravnosťou, ale ani nemá nič spoločné s láskou k človeku – a o tú v tomto prípade musí ísť predovšetkým. Láska je plodivá sila a aby mal čo najviac obyvateľov, žehná jej v tomto zmysle zrejme aj každý štát. Vedci však bijú na poplach, že Zem je preľudnená a všetkých nás neuživí. Čo s týmto rozporom, najmä ak vieme, že pri odkladaní rodenia zohráva u našich žien okrem spoločenského tlaku aj tlak ekonomický? Zaoberáte sa v SPR aj týmto problémom? – V našich radoch sú zastúpené nielen rôzne povolania od lekárov cez učiteľov, novinárov, ale aj feministky. To sú veľmi emotívne a silné osobnosti upozorňujúce na rovnoprávnosť, rovnosť príležitostí, ktoré súvisia práve s ekonomickým tlakom. To v našich aktivitách zohráva dôležitú úlohu, pretože možnosť žien zúčastniť sa spoločenského a ekonomického života, dosiahnuť rovnoprávne postavenie vo vzdelávaní, v odmeňovaní nepochybne ovplyvňujú aj fertilitu. To je v rozpore s takzvaným tradičným pohľadom na rodinu, v ktorej bola žena v podstate len nemý tvor s veľmi malým množstvom práv, absolútne závislá od manžela, v spoločnosti, kde sa veľmi tolerovalo domáce násilie, lebo to bola súčasť rodových stereotypov, ktoré boli stovky rokov súčasťou našich tradícií. Slovensko je práve v zlomovom období, ktorého súčasťou je aj zrovnoprávňovanie žien, teda trend súvisiaci aj s kvalitou života, a to sa odráža aj v demografickom vývoji. Je pritom zaujímavé, že podľa rôznych prieskumov chcú mať naše ženy nie jedno, ale viac detí, minimálne dve. Situácia je však taká, že vzhľadom na odkladanie rodenia a z toho vyplývajúci rozpor biologického optima počatia a socioekonomického tlaku globalizovaného sveta sa to nie každej podarí. Keby sa ženám z toho rozporu podarilo vycúvať a zbavili by sa toho tlaku, mohli by okrem vlastnej ekonomickej suverenity nejako ovplyvniť aj ekonomickú situáciu spoločnosti, v ktorej žijú? – Pravdaže, veď je nepochybné, že svojou vysokou zamestnanosťou prispievajú európske ženy k tzv. blahobytu, v ktorom žijeme, už teraz minimálne rovnakým podielom ako muži. Sú súčasťou štátu, a pretože človek je definovaný ako muž a žena, je absurdné vnímať to ináč. Ony však k rodinnému aj spoločenskému životu prispievajú často aj vyšším percentom, lebo okrem toho, že často plnia ekonomickú funkciu, od nich závisí, kedy a ako sa budú rodiť deti. Takže k ženám sa treba nielen správať s primeraným rešpektom, ale aj si ich chovať vo vate, pretože ony a ich reprodukčné zdravie je jedno z najdôležitejších bohatstiev, ktoré máme. Napriek tomu mnohé naše ženy odchádzajú od rodín pracovať do zahraničia, aby ich zabezpečili. Neprispieva tento fakt k odkladaniu rodenia ešte väčšou mierou a môže to nejako ovplyvniť štátna ekonomická a sociálna politika? – To je veľmi zložitá otázka. Vzťah medzi blahobytom a rodením detí sa nedokázal, dokázal sa však evidentný vzťah medzi vzdelaním a poklesom pôrodnosti. Vzdelaní ľudia majú menej detí. Ale treba to hodnotiť aj z pozitívneho uhla pohľadu. Veď tam, kde je veľmi veľa detí, ako to vidíme v niektorých komunitách, nie je to také pozitívne, ako by sme si želali, ani pre tie rodiny, ani pre ich deti. Tým deťom sa totiž v súčasných podmienkach nevenuje dostatočná pozornosť ani z hľadiska zdravia ani vzdelania a ony potom v živote nemajú šancu uplatniť sa. Už na začiatku sme predsa hovorili o tom, že demografický pokles je spôsobený spoločensko-ekonomickým tlakom, že od človeka sa vyžaduje vysoká schopnosť konkurencie, a v súčasnosti teda predovšetkým vysoké vzdelanie. A to sa v societách s veľmi vysokým počtom detí a nízkym životným štandardom zvyčajne nedosiahne. Práve z toho potom vznikne veľký problém. Pre tie deti, keď dospejú, ale aj pre štát. Pretože namiesto toho, aby tvorili ekonomickú hodnotu, stávajú sa sociálne odkázanými. Do podobnej situácie sa po prekročení prahu dospelosti dostávajú aj deti v detských domovoch. Iným nechceným deťom zase hrozí, že ich matka po pôrode pripraví o život, v lepšom prípade ich nikde pohodí. Nie je aj to pole pôsobnosti pre SPR? – Samozrejme je a aby neboli ohrozené ani životy nechcených narodených detí práve my sme sa pridali k iniciatíve a sme stále aktívni aj v oblasti teraz už dobre známych hniezd záchrany v niektorých zdravotníckych zariadeniach. Matka, ktorá si dieťa po pôrode nechce alebo nemôže nechať, ho tam môže anonymne uložiť a v zariadení sa oň postarajú. Takže kým v prípade rozhodovania o tehotenstve sme jednoznačne na strane žien a ich práve na dostupnosť služieb, v prípade narodených detí sa snažíme maximálne pomôcť im a vytvoriť také podmienky, aby nechcenému dieťaťu povedzme zo strany zúfalej matky nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Množstvo detí sa vždy považovalo za bohatstvo. Napokon, náš rozhovor sme tiež začali konštatovaním o nie najpriaznivejšej demografickej situácii, takže by nám zrejme malo ísť nielen o záchranu každého dieťaťa ako pri hniezdach záchrany, ale aj o vyššiu pôrodnosť. – Iste, ale mala by byť spojená aj s dostatočnou možnosťou každého človeka získať istú úroveň vzdelania a schopnosťou uplatniť sa na trhu práce. Práve v tomto bode je úloha štátu veľmi dôležitá a závažná – pokúsiť sa zasiahnuť do tohto procesu tak, aby bola splnená základná podmienka existencie človeka ako človeka, a to je sloboda voľby. Nájsť v tom rovnováhu, je však zrejme veľmi ťažké. Je to kontinuálny proces, ktorý sa nedá nijako obísť ani bagatelizovať a štát má povinnosť zasiahnuť do toho v oblasti vzdelávania, vytvárania nových príležitostí aj postojov. Pretože každé dieťa, každý človek má právo byť plnohodnotnou a šťastnou zložkou spoločnosti, a zároveň by mal každý, tak ako to spoločnosť od neho očakáva, byť pre ňu aj veľkým prínosom. A oblasť, v ktorej by štát mal zvýšiť svoju angažovanosť sa týka kvality vzdelávania, vytvorenia rovnosti šancí na sebarealizáciu občanov, zabezpečenia ich zdravia, a patrí tam aj problém nechcenej sterility. Tento problém sa vo svete v čoraz väčšej miere rieši metódou asistovanej reprodukcie . V niektorých krajinách EÚ sa tak rodí sedem až desať percent detí, v susednom Česku tri, ale na Slovensku len 0,3 percenta detí. Prečo ich je u nás tak málo? – Podľa mňa to súvisí s tým, v akej fáze je práve zdravotnícka reforma, aký je momentálny postoj štátu a jeho priority. Na Slovensku reforma zdravotníctva bola a je založená na šetrení zdrojov, na hľadaní tzv. racionálneho využitia prostriedkov a v tejto fáze sa úplne zabúda na to, že rôzne zmeny súvisiace s reformou zdravotníctva, majú vážne dopady na kvalitu zdravotníckej starostlivosti. Niektoré veci však už celé roky existujú len v deklaratívnej rovine prázdnych fráz. V reálnom živote sa potom, tiež už roky, stretávame s množstvom takých vecí a situácií, na základe ktorých sa štátna politika dá pristihnúť pri falošnosti. Jednou z nich je aj riešenie problémov neželanej sterility. Je to o to horšie, že sterilita, a to znova opakujem a zdôrazňujem, naozaj nestúpa v dôsledku nemravného života, ale spoločenského tlaku. Páry a ženy v nich sú súčasťou ekonomického procesu, ktorý ich núti rodiť deti neskôr – ak chcú obstáť na trhu práce a pripraviť na to, aby sa na ten trh práce dostali, aj svoje deti. Navyše ich ten tlak núti mať menej detí, lebo z obmedzených zdrojov, ktoré majú k dispozícii, ich dokážu dostatočne pripraviť na život len menší počet. A štát im, na rozdiel od iných krajín, poskytuje omnoho menšiu podporu. U nás je teda kvalita reformného procesu skôr v rovine deklarácií. V skutočnosti sa, zjednodušene povedané, odohráva predovšetkým v rovine reštrikcie. A nie je to problém, ktorý súvisí najmä s peniazmi a s ich obmedzenými zdrojmi v zdravotníctve? – Nepochybne to súvisí s peniazmi. Lenže podstatné je to, že pravdepodobnosť otehotnenia v jednom mesačnom cykle pri pravidelnom pohlavnom živote je aj u úplne zdravých párov len asi 20 – 25 percent, ale pri cykloch v rámci asistovanej reprodukcie je úspešnosť vyššia, teda 25 až 28 percent na jeden transfer. Od toho sa odvíja náš apel nezdržovať páry, ktorým sa tehotenstvo prirodzene nevydarilo v priebehu jedného roka. Naopak, začať veľmi rýchlo vyšetrovať a problém rýchlo riešiť. Pre asistovanú reprodukciu sa rozhoduje zvyčajne pár, ktorý býva bližšie k tridsiatke, keď už veľmi bijú na poplach biologické hodiny a s každou stratou času pravdepodobnosť úspechu invitrofertilizačného programu, teda umelého oplodnenia prudko klesá. Aj pri úvahách o financiách je dôležité uvedomiť si, že by štát mal párom, ktoré sa rozhodnú pre asistovanú reprodukciu, vyjsť v ústrety a podporovať ich rozhodnutie. Veď deti, ktoré sa takto narodia, sú všetky chcené, všetky sú nesmierne milované a všetkým rodičia venujú optimálnu pozornosť. A ak sa takéto deti nenarodia, je to pre štát obrovská strata. Rozvinutý program asistovanej reprodukcie teda v tomto štádiu socioekonomického a populačného vývoja na Slovensku v podstate prispieva aj ku kvalite populácie. – Je to tak. A tu sa zasa dostávame k rozdielu medzi podporou plodnosti v zahraničí a u nás. Keby sme sa intenzívne venovali tým 17 až 20 percentám párov, ktorých sa neplodnosť respektíve problematická plodnosť týka, mali by sme v súčasnosti pôrodnosť vyššiu o vyše tritisíc detí, v optimálnych podmienkach až 3500. Ak si uvedomíme, ako nám pôrodnosť klesla, sú to aj demograficky nie celkom zanedbateľné čísla. Navyše si znova treba uvedomiť, že deti počaté pri asistovanej reprodukcii sú naozaj – obyčajne najviac – chcené deti s tou najlepšou starostlivosťou, od ktorých možno v budúcnosti čakať, že budú prínosom pre celú spoločnosť. Pokúšali ste sa s týmto problémom pohnúť v rámci SPR? – Už zhruba pred štyrmi rokmi sme vytvorili Národný program sexuálneho zdravia, ale bol zmetený zo stola najmä pre nezmyselné fundamentalistické postoje KDH, ktorého predstavitelia boli v tom období na kľúčových ministerstvách. Spochybňovali a útočili na základné definície Svetovej zdravotníckej organizácie a definíciu reprodukčného a sexuálneho zdravia, ktoré sú oficiálnymi definíciami Svetovej zdravotníckej organizácie. Namiesto toho, aby sme zaviedli nejakú systematickú štátnu politiku na takú ochranu reprodukčného zdravia občanov, ktorá by ho vnímala v širokom kontexte vzdelávania, kvality, dostupnosti služieb, rešpektu k slobode voľby, musíme na Slovensku viac-menej bojovať s fundamentálnymi kruhmi. Zmenilo sa od začiatkov pôsobenia SPR niečo aspoň v rámci školskej výchovy k plánovanému rodičovstvu v rámci školských osnov? – Škola má veľmi široko koncipovanú povinnosť zabezpečiť vzdelávanie k rodičovstvu, ale nemá na to učebnicu, a osnovy sú postavené veľmi voľne. Všetko zostáva na ľubovôli riaditeľa školy. Ten si môže zvoliť, ako bude v tejto problematike ovplyvňovať nielen deti, ale aj rodičov. Okrem toho existuje absolútne nekoordinovaný vzťah medzi výchovou k rodičovstvu, ktorá by mala vychádzať z občianskych postojov a náboženskou výchovou, neexistuje nič, čo by riešilo prípadný konflikt medzi náboženskou a občianskou výchovou k rodičovstvu. Naopak, postoje k reprodukčným ľudským právam, antikoncepcii, k možnosti využiť ochrannú funkciu prezervatívu sa znevažujú. Navyše sa bagatelizuje – a to je nebezpečné – aj oblasť prevencie sexuálneho násilia, o ktorom sa v rámci komplexnej výchovy má hovoriť tiež, a v deťoch, ktoré ešte nemajú vybudovanú vlastnú kritičnosť, vzniká zmätok. Ako je možné že táto oblasť nie je jasne definovaná ani napĺňaná? – Štát nemá definované ani minimum doktríny, ktorú by mal ako občiansky štát, ktorý má občiansky charakter považovať za potrebné stanoviť, aby jeho budúci občania (teraz ako deti) dostali, aby sa vedeli chrániť pred sexuálnym násilím, sexuálnym zneužitím, pred sexuálne prenosnými infekciami, pred HIV infekciou, v konečnom dôsledkom aj pred drogami a nepochybne aj pred neželaným tehotenstvom. Kým to štát nevyrieši ako jednu zo svojich priorít, budeme stále v mäteži obviňovania z podpory predčasnej sexuality a namiesto toho, aby sme diskutovali o tom, ako prispieť k zníženiu počtu interrupcií, budeme absurdne diskutovať o tom, či je interrupcia dobrý alebo zlý výkon. Pritom také cesty sú nielen plané, ale aj falošné, slepé a k ničomu nevedú. Uspokojujú len fundamentalistov, ktorí potrebujú zachovať dogmy, na ktorých stoja a ktorí nikdy nebudú súhlasiť s tým, že plánovanie rodiny patrí do rúk ľudí. Ale štát by zrejme na dogmách stáť nemal. – Štát by mal jasne definovať to, kde má cirkev právo hovoriť to, proti čomu vlastne nik nič nemá, teda že je dobré odkladať štart sexuálneho života či chrániť sa pred promiskuitou. To sú všeobecne ľudské a mravné postoje. Ak sa bude realizovať takto, bude mať pozitívne miesto v spoločnosti aj vo vzdelávaní detí. Ale ak bude útočiť na reprodukčné ľudské práva, určite z toho vzniknú konflikty, a to pokladám za zbytočnú stratu spoločenskej energie na oboch stranách a za medvediu službu aj snaženiu cirkvi. Veď spoločnosť predsa potrebuje mať menej sexuálne prenosných infekcií, viac zdravých a chcených detí a potrebuje mať jasne definované pravidlá a úlohu štátu, ktorý je povinný zabezpečiť v tejto oblasti vzdelávanie, dostupné a kvalitné služby a robiť všetko pre to, aby sa problémy, ktoré v tejto oblasti sú, mohli riešiť aj s podporou financií z verejných zdrojov. Zmenil sa nejako postoj štátu k problematike výchovy k rodičovstvu na inštitucionalizovanej úrovni a k Spoločnosti pre plánované rodičovstvo za sedemnásť rokov jej existencie? – Dramaticky pozitívne sa nezmenil vzťah medzi parlamentom, vládou a mimovládnym sektorom, ale práve pre existenciu mimovládnych aktivít akou je aj naša, pre istý záujem médií a aj aktivitu farmaceutických firiem, ktoré sa snažili predať svoje prostriedky ochrany sa výrazne zmenili občianske postoje. Dokumentuje to napríklad nami iniciovaná výskumná štúdia financovaná aj z EÚ, ktorá potvrdila nárast používania antikoncepcie a pokles interrupcií. To je veľmi rukolapný pozitívny výsledok našich aktivít dokazujúci aj neprajníkom, že naša cesta je efektívna a dobrá. Veď našou prvotnou snahou pri založení spoločnosti bolo zredukovať interrupcie bez toho, aby bolo nejako obmedzené právo na slobodu voľby v tejto intímnej oblasti života. Išlo a ide nám o to tým skôr, že existuje veľmi agresívna a dlhotrvajúca snaha zasiahnuť do tejto oblasti tak, aby sa zredukovala dostupnosť informácií a prostriedkov ochrany pred neželaným tehotenstvom a aby sa znemožnil prístup k službám reprodukčného zdravia. O mravnosti týchto aktivít sa však vo všetkých kruhoch občianskej spoločnosti vážne pochybuje, pretože je za nimi snaha zabezpečiť si v spoločnosti vlastný silný vplyv. Nedalo by sa však niečo podobné povedať aj na margo aktivít SPR? – To sotva, už len preto, že my sa celý čas svojej existencie pokúšame o opak – teda popri snahe vychovávať mladých ku kultivovanému sexuálnemu životu a zodpovednému rodičovstvu predovšetkým o legislatívne etablovanie možnosti slobodnej voľby. A kým spočiatku sa v tejto oblasti angažovali najmä lekári, teraz okrem zdravotníckej oblasti upriamujeme aktivity najmä na vzdelávanie. Pokúšame sa napríklad dosiahnuť, aby sa oficiálne definovalo minimum sexuálnej výchovy, ktoré by musel rešpektovať každý, kto nejako ovplyvňuje deti bez ohľadu na to, či dostávajú náboženskú alebo inú výchovu. Zároveň nám ide aj o zabezpečenie kontroly, aby sa namiesto takéhoto minima nešírili informácie, ktoré sú často na úrovni bludov. Začali sme problematikou asistovanej reprodukcie, voči ktorej boli spočiatku tiež výhrady pretože sa pokladala za prejav rozhodovania človeka v oblasti, ktorá by podľa niektorých ľudí mala byť pre človeka tabu. Zmiernili sa s ňou azda práve preto, že má pomáhať deťom na svet. Ako je to však s výhradou svedomia, ktorá lekárom umožňuje, aby odmietli poskytnúť pacientom niektoré služby? – Aj túto oblasť treba zo strany štátu lepšie definovať a určiť presné pravidlá. Také, ktoré zabezpečia, aby sa rešpektovalo nielen právo výhrady svedomia jednotlivca, ale aj právo pacientov na kvalitné a dostupné služby reprodukčného zdravia. To však znamená ešte obrovské množstvo práce, pretože štát nemá v tejto oblasti zabezpečené nijaké regulačné mechanizmy. A práve zasadiť sa o ich vznik je jedna z dôležitých iniciatív SPR. Aké by to mali byť mechanizmy? – Po prvé – pacient má mať právo na slobodu voľby zdravotníckeho zariadenia, v ktorom chce byť ošetrený či liečený. Po druhé – zdravotnícke zariadenie nemá svedomie; je to inštitúcia, ktorá má povinnosť poskytnúť občanom štátom garantované služby. A nijakému vedúcemu pracovníkovi by nemalo byť dovolené, aby svoje právo na výhradu svedomia preniesol na celé zdravotnícke zariadenie. Ani aby si doň podľa toho vyberal zamestnancov. Nijaký lekár totiž nemá právo povyšovať svoje náboženstvo nad povinnosť poskytovať zdravotnícke služby. Tieto základné princípy by mali byť alfou a omegou každého lekára a štát by ich mal zabezpečiť legislatívne aj sankčne. Lenže existujú aj súkromné zdravotnícke zariadenia. Malo by sa tie princípy striktne uplatňovať aj tam? – Ide o to, či sú tie súkromné zariadenia platené z verejných zdrojov. Ak áno, malo by sa to týkať aj ich. Výnimku by bolo možné priznať cirkevným zariadeniam financovaným z verejných zdrojov, ktoré robia obrovské množstvo charity. Ako sa vaše snaženia prenášajú do života? – O etablovanie spomenutých mechanizmov sa môžeme pokúšať len pôsobením na predstaviteľov štátu, ktorý by mal v tejto oblasti stanoviť minimálnu štátnu vzdelávaciu doktrínu, ale aj na verejnosť, ktorej tlak na štát je v tomto prípade rozhodujúci. A nezanedbateľné je aj naše trvalé nástojenie na takom zabezpečení reprodukčných práv, aby ich každá zo striedajúcich sa vládnych garnitúr rešpektovala, aby rešpektovala a zabezpečila právo na vzdelávanie v tejto oblasti a právo občanov na slobodu voľby. Aby si nikto nemohol uzurpovať možnosť ovplyvňovať najintímnejší život jednotlivcov. Okrem toho ustavične sa snažíme aj o kvalitné vzdelávanie učiteľov aj lekárov – aj prvého kontaktu či pediatrov, aby sa zvýšila ich informovanosť o postojoch Svetovej zdravotníckej organizácie, pretože ani lekári si vždy neuvedomujú, že jednou zo základných etických noriem v medicíne je rešpekt k pacientovej slobode voľby. A aké existujú garancie, že táto sloboda bude aj faktická, nie iba proklamovaná? – Jednou z nich, aspoň morálnou, by mohlo byť definovanie programu reprodukčného a sexuálneho zdravia štátom. Slovensko by si tak konečne splnilo záväzky, ku ktorým sa zaviazalo podpisom záverečného dokumentu Konferencie OSN o populácii a rozvoji v Káhire roku 1994. Tam sa definovalo reprodukčné zdravie, povinnosť štátu pri jeho zabezpečení vrátane ochrany sterilných párov a dostupnosti ich liečby. Zatiaľ však takýto program nemáme... S hosťom Slova sa zhovárala Marta Moravčíková