kVapKa ViTriOlu
O stave slovenského literárneho časopisectva sa (napríklad v deväťdesiatych rokoch minulého storočia) popísalo, podebatovalo, potáralo, pohádalo toho naozaj neúrekom. Jeden tábor bil na poplach, lebo sa mu zdalo, že literárnych časopisov na Slovensku je primálo, druhý sa zas ponosoval, že priveľa. Kým niektorí tvrdili, že kvalita slovenských literárnych časopisov je poľutovaniahodne poklesnutá, ďalším sa zdalo, že všetko je inak a že v periodikách zavládol nezrozumiteľný jazyk elitárstva a že by bolo lepšie zostúpiť (podľa možnosti čelom) k masám. To sa aj stalo a stáva sa. Ale bol tu a do dnešných dní pretrváva aj ďalší jav: nedostatočný arzenál autorov. Už-už to vyzerá tak, že literárnych periodík, vrátane novinových príloh (takých, aké má Slovo, SME, Pravda), môže byť koľkokoľvek, vždy a všade sa budú „krútiť“ tie isté mená. Ak je teda výber prispievateľov taký obmedzený, načo viac časopisov? Svedomitému kritikovi slovenskej literárnočasopiseckej kultúry môže prekážať naozaj čokoľvek: napríklad to, keď sa okolo časopisu zoskupuje určité názorovo pomerne jednoliate spoločenstvo, ale aj to, ak časopis je priveľmi širokozáberový, širokorozchodný, benevolentný, rozplývajúci sa. Že by bolo riešením nájdenie akéhosi stredu, ktorý by ponúkol periodikum pomerne úzko vyprofilované, no súčasne s dostatočne širokou hruďou, na ktorú si možno privinúť nejednu hlavu zo skupiny oponentov? V takej malej krajine, akou je Slovensko, iná možnosť asi sotva existuje. Obmedzenosť výberu, kolísavú kvalitu, nízku úroveň vzdelania, nedostatočnú otvorenosť v myslení, invalidnú a najmä insitnú atrapu veľkorysosti, istý tón rezignácie – to všetko možno nájsť najmä v literárnych prílohách veľkých denníkov. Snaha ich redaktorov je chvályhodná; niekde, v nejakom aspekte si určite zasluhuje pochvalu a pozornosť, no výsledný efekt ich práce je aj tak bezpohlavný, nevýrazný, bezútešný. Taký akože. Taký len akoby. Chýba totiž iskra, ktorá by bola prísľubom sviežosti, novosti, provokatívnosti, hravosti. Slovensko sa kultu konzervatívnosti, meravosti, škrobenosti, kváziserióznosti, nesmelosti a hypnotickej asexuálnosti asi nikdy nezbaví. A nielen v oblasti časopiseckej kultúry. Možno to súvisí s nevýraznosťou slovenskej gastronómie – čo ješ, tým si. Negatívnych čŕt by sa dalo v našineckej časopisotvorbe samozrejme nájsť viac. Koniec koncov, podtatranská printová kultúra núdzou o divy naozaj netrpí. Ja by som na jeden, podľa môjho názoru obzvlášť unikátny, poukázal. Ani neviem, akým slovom by som ho mohol vystihnúť. Je to čosi ako vnútorná, redakčná cenzúra. V čom spočíva? Nuž, sem počúvajte! Moji známi, inak takto vôbec nie negramotní ľudia, vlastne, literárni teoretici a kritici, ma neraz upozorňovali na to, že sa im akosi zdá, že majú zamedzený prístup do istého literárneho periodika. Ba dokonca spomenuli akúsi čiernu listinu autorov. Má ísť o zoznam takých autorov, ktorých recenzie a kritiky si redakcia neželá uverejňovať najmä preto, lebo sa opovažujú kritizovať knihy vychádzajúce vo vydavateľstve jedného z redaktorov. Situácia dosť chúlostivá. Veď ktorému vydavateľovi bolo príjemné, keby v časopise, v ktorom pracuje ako redaktor, by vychádzali recenzie kritizujúce kvalitu jeho vydavateľských počinov? O čo viac sa však môže cítiť poctený onen recenzent, ktorého tá istá recenzia na tú istú knihu (tá samozrejme vyšla vo vydavateľstve už spomínaného člena redakcie) bola v inkriminovanom periodiku (ktorého názov som akože taktne zamlčal, no napoviem, že ide o pomenovanie geometrického obrazca majúceho určitý samopašný eroticko-záchodový nádych) publikovaná dvakrát: raz v čísle 2/2007 a potom hneď v čísle 3/2007. Aspoň redaktor nemusel meniť ani čiarku v recenzii. Iba je trochu zvláštne, že pri korektúrach si nevšimol, že tú recenziu už raz – asi tak pred dvomi mesiacmi – musel čítať. Alebo ju korigoval tak, že ju pritom nečítal? Možné je všetko. A možno šlo o zámer – o literárny žartík. Dobre, veď humoru nikdy nie je dosť. Ktovie, či teraz autor dotyčnej recenzie dostane aj honorár dvakrát? Nie je to až také nereálne: keďže toto periodikum zaplatili daňoví poplatníci, nepôjde vôbec o závratnú sumu. Skôr by ma zaujímalo, či peniaze daňových poplatníkov oprávňujú redaktorov spomínaného periodika na to, aby zostavovali (hoci len v predstavách) čierne listiny s menami nežiaducich autorov. He-he.
