Keď príde na čítačku tridsať ľudí, som šťastný Interview s Allanom Stevom

S Allanom som sa stretla nedávno v bratislavskej kaviarni Next Appache, kde medzi iným vydavateľstvo LCA usporadúva každý štvrtok svoje Literárne kino (autorské čítanie jedného z autorov sprevádzané výtvarným umelcom/výtvarnou umelkyňou, ktorý/á na mieste pri čítaní namaľuje obraz). Allan – Američan, ktorého starí rodičia pochádzali z Oravy – kariéru právnika vymenil (nateraz?) za kariéru učiteľa angličtiny a spisovateľa na Slovensku. Je autorom bilingválnej knihy Niekde medzi Bratislavou a Washingtonom, D.C. Poznáš túto knihu? (Allan vyťahuje z tašky Slovenskú gramatiku od Jozefa Mistríka.) Mistrík už nežije, ale keby žil, rád by som sa s ním stretol. Obdivujem jeho vášeň pre jazyk. Ja som už ako dieťa chcel byť spisovateľ. Potom som študoval angličtinu a prišiel som ju na Slovensko učiť. Učil som na Evanjelickom lýceu. Ale pred tromi rokmi som prestal. To som mal dvadsaťšesť rokov a povedal som si: Písanie bolo mojím detským snom a teraz prišiel čas, aby som sa buď rozhodol toho sna vzdať, alebo ho začal brať vážne. Popri učení som na písanie nemal čas, keďže moja pracovná doba bola okolo 60 hodín týždenne. Šesťdesiat hodín týždenne? Ako to je možné? Včera som to rozprával niekomu, kto pracuje na inom gymnáziu, a on so mnou úplne súhlasil. Povedal, že ak máš učenie skutočne rada, malo by ti zaberať toľko času. S týmto názorom sa stotožňujem. Prišiel som domov a čítal som to, čo som sa chystal čítať so študentmi, a potom som musel hľadať odpovede na všetky možné otázky, ktoré by sa ma mohli spýtať, a chodil som do knižnice, takže nakoniec to skutočne vychádza na taký dlhý pracovný čas. Učenie zaberalo veľa času a nemal som kedy písať. Ale písal si aj predtým? Poslal som do časopisov zopár básničiek a poviedok, ale v skutočnosti som si prial písať oveľa, oveľa viac. Chýbal mi však čas. Zaujímavé je, že teraz by som rád viac učil. Dúfam, že sa mi v budúcnosti podarí vrátiť sa na Lýceum a ďalej učiť a zároveň písať. Nie je to veľmi odvážne rozhodnutie? Vzdať sa zamestnania a dať sa na písanie, dokonca ak žiješ v cudzej krajine a písanie nie je práca, ktorá poskytuje ktovieakú istotu, a nedá sa ňou zarobiť veľa peňazí. Vzdelanie som získal na veľmi dobrej americkej univerzite, a keď som skončil, dostal som štipendium 15 000 dolárov ročne na štúdium práva na univerzite vo Washingtone, D.C. Ale ja som sa rozhodol prísť na Slovensko a učiť tu angličtinu za 150 dolárov mesačne. Jednak som chcel po škole trochu cestovať, jednak odtiaľto pochádzali moji starí rodičia, takže som chcel vidieť, ako to na Slovensku vyzerá, a chcel som sa, aspoň trošku, naučiť po slovensky. O Lýceu som sa dozvedel možno desať rokov predtým, ako som sem prišiel. Približne v čase, keď sa otváralo. Ako je to možné? Bol som súčasťou slovenskej komunity v Chicagu a správa o Lýceu sa v nej rozšírila a ľudia boli nadšení, keďže opätovné otvorenie Lýcea sa považovalo za symbol víťazstva nad komunizmom. Povedal som si, že by som to chcel zažiť. Navyše som vyštudoval literatúru, mám literatúru nadovšetko rád, moja práca spočívala v tom, že som večer čítal a ráno išiel do triedy a nedá sa ani povedať, že by som učil, ale mal som so študentmi skvelé diskusie. Učiť znamená, že sa postavíš pred triedu a niečo vyučuješ, ale ja som sa svojimi otázkami svojich študentov snažil k niečomu doviesť. V mojej triede hovoril každý plynne po anglicky a všetci boli hladní po informáciách a chceli sa učiť, zažili sme spolu vynikajúce diskusie a bola to ohromná práca. Takže si nebol sklamaný? Nie. Učenie bolo úžasné. Len moja rodina bola sklamaná. Nikto z mojej rodiny nebol spokojný. Keby som bol tvojím synom, ani ty by si so mnou nebola spokojná. Nebola to jednoduchá skúsenosť, ale naučil som sa, že moji rodičia nemajú vždy pravdu a že moji rodičia a moja rodina nerozhoduje o tom, čo budem robiť. Takže nebolo až také ťažké sklamať ich ešte raz, vyhlásiť, že nebudem viac učiť a stanem sa spisovateľom. Takže teraz rodičia vedia, že viac neučíš a že si sa rozhodol byť spisovateľom. Áno. A o štipendium si prišiel? Po dva roky som na univerzitu napísal, sľúbil, že nasledujúci rok prídem a poprosil o podržanie štipendia. A po dvoch rokoch povedali nie. Ale keďže si kedysi dostal štipendium, znamená to, že si vtedy chcel byť právnikom. Musel si sa na univerzitu prihlásiť a o štipendium sa uchádzať. Áno. Chcel som byť právnikom, lebo si myslím, že ak právnik chce urobiť niečo pre svet, má na to dobrú príležitosť. A s tým ešte stále súhlasím a nevylučujem, že sa k právu ešte niekedy vrátim. Ale v tejto chvíli som veľmi spokojný s tým, čo robím. Napríklad, keď mám čítačku, na ktorú príde tridsať ľudí. Tridsať ľudí na čítačke nie je práve málo. A päť ľudí príde po čítačke a povie, že sa im naozaj páčila, a ja som skutočne šťastný. Slovenčina však nie je tvojím rodným jazykom. Nechýba ti, že ako spisovateľ, teda človek, ktorého nástroj je jazyk, žiješ v krajine, kde sa hovorí pre teba cudzou rečou? Zvažoval si niekedy, že sa vrátiš do Spojených štátov a pokúsiš sa ako spisovateľ presadiť tam? Osobne to poznám z Rakúska, kde žijem, ale neviem si predstaviť, že by som začala písať po nemecky. Myslím, že v stredoeurópskom regióne je to iné. Ak si v Rakúsku, je cudzota prostredia pre teda inšpirujúca? Určite áno, veľmi inšpirujúca. Ale veľmi často sa cítim nepochopená. Myslím, že je to skutočne iné. Nechcem to hodnotiť a povedať, že pre teba ako Američana je to tu ľahšie alebo ťažšie, ale pravdepodobne je to iné. Ak som ako Slovenka v Rakúsku, nie je to len cudzinectvo s čím sa musím vysporiadať, ale aj skutočnosť, že ako východoeurópanku ma vždy považujú za trochu menejcennú. Je to moja skúsenosť a veľa ľudí so mnou nebude súhlasiť, ale ja som to naozaj zažila, zažívam to na vlastnej koži. Nejde o to, že by som mala osobne zlú skúsenosť s xenofóbiou, mám veľa rakúskych kamarátov a kolegov. Napriek tomu si myslím, že ľudia s východnej Európy sú považovaní za menejcenných. Je niekto, kto je ako umelec či ako literát zo Slovenska v Rakúsku známy? Nenapadá ma nikto. Myslím, že v Rakúsku nie je ani veľký záujem niekoho objavovať. Navyše, ide o bežný, každodenný život. Ja napríklad hovorím plynne nemecky, ale mám slovanský prízvuk. A hneď, ako začnem hovoriť a ľudia sa ma spýtajú, odkiaľ som a ja poviem, že zo Slovenska, som hneď o stupeň nižšie ako oni. Hoci ma aj majú osobne radi, hoci ma považujú za inteligentnú a šikovnú, nie sme si rovnocenní. Myslím, že podobný prístup je aj voči umeniu či literatúre z „východu“. Je to veľmi subtílne, aj vtedy, keď ťa ľudia chvália za to, ako robíš svoju prácu, vo veľkej väčšine prípadov cítiš, že ťa nepovažujú za rovnocenného. Máš pravdu, že je to inšpiratívna skúsenosť, ale zároveň veľmi náročná. Ja osobne si, aspoň teraz, neviem predstaviť vzdať sa Slovenska, tunajšieho mne prirodzeného jazykového prostredia. Ako to vnímaš ty, ako cudzinec na Slovensku? Myslím, že tomu rozumiem. Možno to vyznie hlúpo, ale myslím, že vzbudzujem rešpekt už len tým, že som Američan. Hoci si ho ani nezaslúžim. Niekedy mi to robí dobre, ale niekedy je to znervózňujúce, lebo je to veľmi povrchné. Chcel by som, aby ma mali ľudia radi preto, aký som a nie preto, že som sa narodil v Chicagu. A nepremýšľal si na tým, že sa vrátiš do Ameriky? Keby si sa presadil v Spojených štátoch, predpokladám, že by to bolo „cennejšie“ ako na Slovensku. To je asi pravda. Keď som prestal učiť na Lýceu, vrátil som sa domov a asi pol roka som strávil vo Washingtone, D.C. Chcel som zistiť, kam pôjdem, a celý ten čas som intenzívne písal. Napísal som si zoznam miest, kde som niekoho poznal, takže by som tam mohol prísť a ľahšie by sa mi začínalo. Nechcel som totiž ísť do neznáma, kde by som všetku energiu musel investovať do budovania si nového života a na písanie by mi opäť nezvýšila. A so Slovenskom sa cítim byť silne spojený a chcel som to explorovať aj v písaní. Chcel som zistiť, čo Slovensko pre mňa znamená a čo práca s touto témou prinesie. Myslím si, že od Slovenska sa môžem veľa naučiť a navyše si myslím, že západný svet sa môže od Slovenska veľa naučiť. A som smutný, keď to veľa Slovákov nevidí. Ale to je už asi iný príbeh. Takže som sa sem vrátil, lebo Slovensko je miesto, kde som chcel byť a o ktorom som chcel písať. Niekedy ma trápi, že publikum, ktoré rozumie tomu, čo chcem povedať, je veľmi malé. Myslím, že je len málo Američanov, ktorí mi rozumejú a len málo Slovákov. A myslím, že študenti na Lýceu mi rozumejú. Možno oni sú moje publikum. Ja sama som, ako vieš, chodila na Lýceum. Začala som v roku, keď sa otvorilo (1991). Myslím, že vtedy boli študenti Lýcea dosť špecifická skupina, ale dnes je to už určite ináč. V čom? Tá medzinárodná atmosféra, ktorá tam vtedy bola, nebola v tom čase taká samozrejmá ako teraz. Americkí lektori boli novinka. Mali sme jedného lektora, ktorý bol Američan, ale desať rokov strávil v Japonsku, hovoril plynne po japonsky a o siedmej ráno, pred začiatkom riadneho vyučovania, robil kurzy japonskej kultúry. Chodili sme tam dobrovoľne, trošku nás učil po japonsky, trošku nám rozprával o živote v Japonsku. Na angličtine sme čítali ázijskú a africkú literatúru. Teraz je to všetko oveľa bežnejšie, oveľa samozrejmejšie, ale v deväťdesiatych rokoch to bolo pre nás, pätnásťročných, niečo úplné nové, čo sme nasávali ako špongie. Svetlana Žuchová (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)