História (6)

„Verím, že vás táto porada zaujme. No, prejdem k veci a odpustím vám, ba dokonca ma ani nezaujíma, čo sa vám dnes ráno prihodilo. Susedia? Vytápali? Á, pardon, to bolo minule. Rodinu ste pochovali skoro celú… ach,“ ešte k tomu teatrálne zafňukala. Naozaj vtipné a blahosklonné. Pomyslel som si. Ivka sa nenápadne krčila vzadu a rúžovala si pery. Vidím však, že šéfka sa usmieva na vlastných vtipoch, na môj účet, takže to nebude až také zlé. „Takže… Od kresťanskej charity sme dostali ponuku zúčastniť sa letu do Tirany pri príležitosti odovzdania humanitárnej pomoci. Keďže nikoho nemôžeme nútiť a kolegovia sú zaneprázdnení, radi by, veď aj ja by som… ja by som tiež… si rada prezrela krásy…“ zmĺkne. Uvedomí si, že zamotávať sa ďalej do sietí zjavných hlúpostí nemá zmysel. Zhlboka sa nadýchne. „Jednoducho je to na vás, Miro. Chápte ma, bola by to hanba pre rozhlas nezúčastniť sa. Všetky mestské redakcie tam vysielajú svojich ľudí. Odchádza sa napozajtra. Zajtra môžete ostať doma a naštudovať si čo to o Albánsku.“ Zvažujem výhody a nevýhody cesty. Každopádne to bude cenná skúsenosť. Rozhodnem sa trochu ponaťahovať čas, aj keď vidím, že šporťáci sú fakt nervózni. Celé Albánsko majú na háku a ako správni alkoholici si chcú skočiť na prvú dvanástku so zápražkou. Doobeda sa predsa nešportuje a beh dolu kopcom a potom nachmelení hore je určite výkon. Slovenský klasik, spisovateľ Imro Dzúrik z literárnej a hudobnej redakcie, je v „reštauračnom zariadení“ už dobrú polhodinku a určite má nejaký ten fernetový náskok. Umelci sa, hold, nemusia radiť ako spravodajcovia deň čo deň. Jeho prítomnosť v Rozkroku, ako putiku všetci familiárne nazývajú podľa jej lokácie uprostred križovatky v tvare ypsilonu, však určite nezávisí od nejakej porady, vysielacieho plánu či nebodaj existencie príkazov a nariadení. Imro sa riadi vyššou mocou a celý rozhlas mu môže byť akurát tak ukradnutý. Vedenie je šťastné, že ho vôbec má a že aspoň niekto garantuje minimálnu úroveň umeleckých programov. A garantovať môže Imro aj nad fernetom. Koniec koncov, ponuka materiálov a vlastne aj nároky vedenia sú také malé, že to robí načas a bez akýchkoľvek problémov. Slovenský James Joyce je v dôchodkovom veku a tu len akosi nadsluhuje. Vpád programovania do slovenskej literatúry si v šesťdesiatych rokoch všimlo len niekoľko kritikov. Čitatelia vôbec a kolegovia „spisovatelia“ boli takí vystrašení z nových myšlienkových prúdov, ktoré Imro podľa tých niekoľkých recenzií stelesňoval, že ho začiatkom normalizácie odpratali na tenisové kurty do Leninovho parku. Ako sa mi raz Imro zdôveril, funkcia správcu kurtov bolo to najlepšie, čo ho mohlo v živote stretnúť. Dennodenne vzrušujúce zápasy, počas obednej páľavy, vlastne siesty, ťukanie do starej remingtonky, román po románe. Večer voľná zábava s húževnatými atlétkami – tenistkami. Pokiaľ sa súdruhovia spamätali, biele loptičky nahradili žlté, drevené rakety kompozitné materiály, hral sa backhand obojruč a Imrovi povychádzali knihy v prestížnych európskych vydavateľstvách. Keď Pete Sampras po prvýkrát zvíťazil vo Wimbledone, londýnsky vydavateľ mal len jedinú starosť. Kde zohnať lístky pre extravagantného východoeurópskeho spisovateľa. Hoci bol Imro pri tom a kričal, ako len vládal, Petovi sa na Rolland Garos nedarilo, no a Flushing Meadow patril v deväťdesiatom štvrtom už Agassimu. Keď sa situácia na stredoeurópskych kurtoch dostatočne stabilizovala, nastali problémy s balkánskou antukou. Monika Seleš(ová) sa natrvalo usadzuje v USA a vo vydavateľstvách začali viac a viac zháňať prekladateľov zo Srbčiny, Chorvátčiny či Slovinčiny. Je tiež pravda, že Imro zatúžil po dvorcoch v Leninovom parku a hlavne po pokoji. Prijal teda ponuku od náruživého tenistu a momentálneho riaditeľa rozhlasového štúdia. Klimatizované chodby štúdia neboli zrejme také inšpirujúce ako rozpálená antuka, pretože experimenty s obsahom a formou ustali a Imrich sa dal na fiktívno-dokumentaristické opisovanie slávnej histórie svojho rodiska. Ako správny lokálpatriot nemôžem proti tejto činnosti ani len ceknúť, vysoko si ju vážim a pár kníh som dokonca porozdával Bystričanom žijúcim v zahraničí. Boli nadšení. Z voľného prúdu myšlienok, akokoľvek geniálnych, ktoré u Imra oceňovali zahraniční fajnšmekri, by ich nadšenie bolo značne zredukované. Cítim, že je čas rozťať albánsky gordický uzol. „Nóó, som tu najmladší, nerád by som bral príležitosť starším kolegom. Predsa len…“ Vidím, ako sa osadenstvo malej zasadačky reflexívne prikrčilo. Vlaďa má svoj obligátny májový Paríž, akože zahájenie kultúrneho leta, Tibike sa zvezie na letné sústredenie s miestnym futbalovým tímom, Jarko, ktorý je expert cez poľnohospodárstvo a ekonomiku, zabsolvuje od Země živitelky až po Expo nejeden veľtrh a Ivka sa dá pred sezónou nadraftovať nejakou gréckou cestovkou, aby potom v éteri svojim nežným hláskom ospevovala pôvaby ubytovania v rozostavaných hotelových komplexoch priemyselného severu Grécka. Do tejto pochmúrnej atmosféry vbehne riaditeľ. Zrejme už doumýval okná (okrem tenisu jeho jediné hobby), a tak sa opäť nudí. O riadení podobnej inštitúcie, samozrejme, „nemá ani páru“, ale keďže sa prihlásil ako disident a perzekvovaný novinár, dvere sa otvorili. Miestna legenda hovorí, že keď sa na námestí v ´68 objavili ruské tanky, všetkých vtedajších redaktorov sklátila náhla pandémia. V celej budove ostal len mladý hlásateľ (rozumej ten, čo má pekný hlas a číta správy), a tak ho vtedajší riaditeľ (kapitán opúšťa loď ako posledný) požiadal, či by si nechcel vyskúšať nahrať svoju prvú reportáž práve s osloboditeľmi. Zapálený mladík nelenil, hodil magnetofón cez plece a v rámci umeleckých kréd Zigu Vertova, o ktorých ani len netušil, spravil realistickú reportáž, kde sa zrazu z osloboditeľov stali okupanti. A voilá, na svete bol ďalší disident a budúci riaditeľ, ktorý tu teraz stojí medzi dverami a so svojím typickým šarmom dispečera mestskej hromadnej dopravy zrúkne: „Tak čo, ide ten Mirec do toho Albánska?“ Zdá sa, že konšpirácia je odhalená a šéfka sa začervená. „Jasné pán riaditeľ, s radosťou. Už sa teším,“ zachraňujem jej kožu. „Nejdete tam na výlet, ale pracovne, tak žiadne somarinky,“ napomenie ma, keď si je istý, že všetko je v poriadku. „Veď ja tam naozaj nemusím ísť. Keď si myslíte, že to nezvládnem…“ „Miro, vy ste naša jediná šanca.“ „Možno by sme mohli ísť dvaja. Niekto skúsenejší…“ Zazrel na mňa a už už hrozilo, že dostane hysterický záchvat. Nakoniec som kapituloval a následne som si vypočul päťminútovú prednášku, aký som úžasne talentovaný a perspektívny. Pracovný deň sa vlastne skončil, a tak som sa odobral so šporťákmi dumať nad Enverom Hodžom a FC Tirana. Vyrovnávanie sa s tragickou minulosťou je aj leitmotívom knihy Spiritus od Ismaila Kadareho, najvýznamnejšieho albánskeho spisovateľa a vlastne aj hlavného kultúrneho exportu krajiny. Albánsky Kundera nás vo svojom vynikajúcom románe vracia do posledného desaťročia panovania diktátora Envera Hodžu (1908 – 1985). Po tom ako starnúci diktátor chradne a slepne, vydáva príkaz na zaplavenie krajiny odpočúvacími zariadeniami – plošticami čínskej proveniencie. Nasledujú vykonštruované procesy, odhalenia neexistujúcich sprisahaní organizovaných neexistujúcimi konšpiračnými skupinami, represálie a popravy. Pod tlakom všetkopočujúcich uší mutuje dokonca aj tritisíc rokov starý albánsky jazyk, aby si ľudia v jeho kryptoverziách mohli povedať aspoň niečo bez strachu o vlastný život. Pristávacia dráha letiska sa skladala z betónových kvádrov, zrejme pozostatok nejakého ruského zlepšováku. Spomedzi zle vyasfaltovaných špár sa na svetlo božie predierala burina, a tak nás drgľovalo ako na húsenkovej dráhe. Nakoniec predsa len rolujeme a stojíme. Kamión odváža charitu rovno na pápežskú nunciatúru a my sa, obvešaní magnetofónmi a fotoaparátmi, predierame džungľou samopalov, psov a vojakov. Neskôr zistím, že Tirana je hlavne o predieraní. Našťastie nie cez samopalové lesy a háje. Nechápem, prečo sú milicionári tak vyzbrojení. Režim predsa padol pred niekoľkými rokmi, parlamentarizmus ako tak funguje. Niekto nám vysvetľuje, že tu veru občianska vojna nikdy nespí, len tak podriemkava. Tak treba chodiť po špičkách. Československý konzul, napočudovanie Slovák, nás autom odváža do centra. To tvorí jedna ulica, ktorou sa raz za polhodinu preženie modrá harmonika, bez okien a dverí, plná natlačených tiel. V porovnaní s ňou je naša hromadná doprava vzorom komfortu. „Naozaj chcete ostať?“ pozerá na nás trochu ustráchane konzul. „Nechám vám nejaké peniaze.“ „Ale to nemusíte, veď si zameníme,“ vyšteboce aktívna redaktorka miestneho plátku očividne ďalšiu nezmyselnú vetu, pretože chlapík len pozerá, podobne ako druhý pilot, a mlčí. Vezmem peniaze. „Koľko to asi je?“ „Dva – tri doláre. Priemerná mesačná mzda. Ale aj tak ich nebudete mať kde minúť. Nič tu totiž nepredávajú. Trh úplne skolaboval. Nič, teda skoro nič, nefunguje, odhadovaná nezamestnanosť je asi osemdesiat percent. Keď budete hladní, príďte na nunciatúru. Stratiť sa nemáte kde. Albánci sú síce chudobní, ale príjemní ľudia, takže sa vám určite nemá čo stať. Máte tak tri hodiny, potom letíte domov.“ Na odchode ešte cez rameno, ako to vedel len inšpektor Colombo, zamrmle: „A nedávajte drobné deťom!“ Foťák pretáča film, a tak dobre nepočuje. „Čo hovoril?“ „Ale nič dôležité,“ odbije ho Bystruška. „Tak, decká, a vyrážame!“ Riaditeľ hovorí, že jeden rozhovor s tým učiteľským párom a recenzia na albánskeho spisovateľa neospravedlnia moje zlyhanie, ale že on teda je odhodlaný mi pomôcť. Navrhuje mi účasť v trojhodinovej relácii Nočné vlny, ktorú moderuje naživo. Je mi jasné, že opäť nezohnal zaujímavého hosťa a vymyslel si to práve takto. Po dni strávenom v Tirane bude zo mňa expert na Albánsko. Nemám na výber. Súhlasím a hovorím, že bežím dopísať recenziu, pretože ňou by som mohol začať. Hlavný „hrdina“ románu Arian Vogli – šéf obávanej albánskej štátnej bezpečnosti Sigurimi v provinčnom mestečku B. pri nasadzovaní ploštíc natrafí na „protištátnu konšpiráciu“ – ide o odovzdanie žiadosti o bližšie neidentifikovanú pomoc francúzskej delegácii, ktorá vzišla zo skupiny miestnych intelektuálov pravidelne sa zúčastňujúcich na špiritistických seansách. Mladý inžinier Shpend Gurazia, ktorý Francúzov sprevádza, má plošticu zašitú v golieri svojho nového kožuchu, ktorý na tento účel vyfasoval v straníckej predajni. Nešťastnou náhodou však zomiera pod pásmi buldozéra. Jeho telo je také znetvorené, že ho musia pochovať tak, ako je, v kožuchu aj s plošticou. Tá, samozrejme, chýba. Ani nie tak Arianovi Voglimu ako skôr súdruhom z ústredia. Po troch rokoch Shpend vstáva z mŕtvych a román tým speje k svojmu krvavému rozuzleniu. Toľko stručný dej. Samozrejme, autor príbeh primerane vetví a na vykreslenie jednotlivých postáv využíva ďalšie mikropríbehy, retrospektívu, vnútorné monológy, metatextové útvary, citácie… no proste celú tú postmodernú fígliareň. Okolo nás je plno detí a stále pribúdajú nové. „Para, para, para,“ prosia a pritom sa ešte pretekajú, kto to dvojhláskové slovo povie hlasnejšie, naliehavejšie, srdcervúcejšie. „Ty si im dal peniaze, ty somár,“ nadávam mu a deti sú v momente na mne. Ťahajú ma za rukávy, za nohavice, za remienok od magnetofónu. Periférnym videním pozorujem, že Bystruška má podobné problémy. Foťák páli jeden záber za druhým a vykrikuje niečo o tom, že to bude na titulku. Rozmýšľam, ako sa z toho dostaneme. Hoci bežíme, deti sú na nás stále nalepené. „Dal som im pár drobných, našich, a teraz toto,“ prekrikuje deti foťák. „Veď nám konzul hovoril, aby sme deťom nedávali žiadne peniaze.“ V momente ju skosím pohľadom. Začervená sa a zatvári: A čo, vari ja za to môžem? „Ja som nič také, sakra, nepočul,“ ospravedlňuje sa. Naraz počuť ostré rozkazy v albánčine. „Polícia,“ pomyslím si. „No ešte to nám chýbalo...“ Ale nie, pred nami stojí sympatický tridsiatnik vo vydratej bunde a starej baranici. „Deti,“ povie lámanou angličtinou, vyčarí ospravedlňujúci úsmev a pozýva nás k sebe na kávu. Konzul vravel, že Albánci sú príjemní a že tu cudzincom nič nehrozí. Chlapík nevyzeral na dieťa a rozhodne mu nik nejaké peniaze nedáva. Ani som nečakal na Bystruškin povel – decká. ide sa – a ponuku som prijal. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)