Hľadanie šťastia po švédsky
Heartbreak hotel Réžia a scenár: Colin Nutley Kamera: Olof Johnson Strih: Perry Schaffer Hudba: Per Andreasson Hrajú: Helena Bergsöm, Maria Lunqvist, Claes Mĺnsson, Erica Braun Heartbreak hotel je nová švédska komédia, ktorá pertraktuje problém „krízy stredného veku“, feministické témy a osamelosť a bravúrne pritom dokáže neskĺznuť do patetickosti a gýču. Hlavnými hrdinkami sú dve ženy, štyridsiatničky Gudrun (Maria Lunqvist) a Elisabeth (Helena Bergström). Gudrun je policajtka, ktorá v Štokholme udeľuje pokuty za parkovanie. Práca policajtky dobre symbolizuje jej povahu. Gudrun je prototypom inhibovanej, ustráchanej ženy, o ktorej sa divák dozvie, že je vdova, trávi piatkové (a všetky ostatné) večery doma, odmrazuje chladničku a lúšti krížovky. Keď ju dcéra (proti jej vôli, samozrejme) objedná ku gynekologičke, stretáva sa Gudrun v ambulancii s Elisabeth, atraktívnou temperamentnou ženou krátko po rozvode, ktorá je cez deň v roli kompetentnej profesionálky, uznávanej gynekologičky a večer chodí tancovať do klubu v Hoteli Heartbreak a užíva si svoju, po rozvode opäť nadobudnutú slobodu. Ako divák tuší, z dvoch celkom odlišných žien sa stávajú kamarátky. Elisabeth berie Gudrun do klubu, ukáže jej, že si stačí vyzliecť upätý svetrík a osmeliť sa vyjsť na tanečnú plochu a začne sa tak bláznivé obdobie, v ktorom obe ženy, na prvý pohľad už nie dievčatá, zažívajú „dobrodružstvá“, aké očakávame u gymnazistiek. Za jednu z najsilnejších scén filmu považujem tú, v ktorej po pretancovanej noci a s kabelkou plnou prezervatívov stoja na mol opité kamarátky pri bare s dvoma mladými mužmi, ktorí pred nimi nakoniec doslova ujdú (ukáže sa, že Elisabethin nápadník je len o niečo starší ako jej syn). Keď sa obe ohrdnuté milenky vracajú domov, a keď ich musí odviesť policajná hliadka, pričom pri nastupovaní do policajného auta obe kričia „konečne nás berú k sebe domov“, spomenie si divák na Felliniho film Ginger a Fred. Napriek bláznivosti nočného dobrodružstva ostáva film bezozvyšku uveriteľný, nie je v ňom nič prehnané. Obe ženy sa napríklad opäť stretávajú u Gudrun, majú zlé svedomie, pijú čaj a sľubujú si, že budú chodiť tancovať, ale prestanú piť alkohol, pretože obe cítia neprimeranosť svojho správania. Nakoniec sa dozvieme, že Gudrun nie je vdova, ale jej manžel ju opustil kvôli učiteľke tanca, takže ho „vyhlásila za mŕtveho“. Tak, ako sa Elisabethin manžel snaží získať ju po rozvode späť, hoci nakoniec sa ukáže, že je otcom dieťaťa jednej z Elisabethiných pacientiek, vracia sa aj manžel Gudrun, obaja sa opäť zbližujú a plánujú dokonca opätovnú svadbu, ktorú však Gudrun na poslednú chvíľu zruší, aby odcestovala s novo nájdenou kamarátkou. Toto záverečné gesto je aj posolstvom celého filmu. Film sa dá nazvať feministickým – mužské postavy (manželia Elisabeth a Gudrun, ale aj otcovia detí Elisabethiných pacientiek a nakoniec aj Elisabethin syn) ťahajú za kratší koniec. Sú vyobrazení ako necitliví podvodníci, kým ženy sú osamelé, ľahko by sa stratili, ale nestratia sa, lebo sú silné a vzájomne si pomôžu. Priateľstvo Elisabeth a Gudrun nie je idealizované, vznikajú trecie plochy, konflikty, rozdiely v životných štýloch a hodnotách sú viditeľné a obe kamarátky o nich otvorene hovoria, na druhej strane však ostávajú spolu „v dobrom i zlom“. Ich vzťah je trvácnejší (a kvalitnejší) než doterajšie vzťahy s mužmi (hoci muži v ich životoch hrali/hrajú významnú úlohu). Cieľovou skupinou filmu sú ženy, ktoré zotrvávajú v neuspokojivých vzťahoch zo strachu zo samoty, podriadené ženy, ktoré sa uspokoja s málom, len aby nemuseli žiť bez muža, a sú pripravené hocikedy na akýkoľvek kompromis a poníženie. Elisabeth a Gudrun sú pre takéto ženy príkladom, obe sa rozhodnú, hoci po dlhoročnom manželstve, opustiť vzťahy, v ktorých neboli spokojné (úlohu určite hrá aj to, že obe sú materiálne nezávislé, majú dospelé deti a svoju slobodu si – už – môžu dovoliť). Môžu „začať nový život“, a to vo veku, kedy by sa mnohé už len potichu tešili na vnúčatá. Autori filmu netvrdia, že je to jednoduché. Ale jednoznačne dávajú najavo svoj postoj, že je vždy lepšie dôstojne hľadať svoje šťastie, než ponížene a oddane znášať nemennú situáciu. Z filmu vanie liberálna atmosféra Škandinávie – Gudrun a Elisabeth tancujú v lesbickom podniku, otvorene zvádzajú mužov len „na jednu noc“, Gudrun kamarátke daruje vibrátor, a to všetko celkom samozrejme, prirodzene, bez pocitu, že prekračujú malomeštiacke hranice a správajú sa škandálne. Táto prirodzenosť je mimoriadne sympatická, keďže na Slovensku mávam pocit, že sa robí atrakcia z vecí, ktoré by mali byť samozrejmé a nemala by sa im venovať zvláštna pozornosť. (Príkladom sú tzv. Zakázané stránky v ženskom časopise Eva, v ktorých sa – akože otvorene a bez rozpakov – hovorí o veciach, ktoré by mali byť natoľko súčasťou bežných životov, že by sme ich nemuseli považovať za škandál – napríklad homosexuálne partnerstvá.) Druhou prednosťou filmu je, že hoci sa na mnohých miestach priam ponúka možnosť gýčového riešenia, autori k nemu nikdy neskĺznu. Napríklad pri prvej gynekologickej prehliadke divák priam očakáva, že Gudrun bude smrteľne chorá. Film je zábavný, vtipný, nepreháňa, nie je patetický, nebojí sa zaujať stanovisko a hoci hovorí o vážnych veciach, neberie sám seba príliš vážne. Je to viac, ako si divák pred návštevou kina môže priať.
