Zbrane hromadného presviedčania

Médiá šikanujú ministerku Tomanovú na konkrétnu objednávku dôchodkových správcovských spoločností. Tak riekol premiér Fico. A trafil klinec po hlavičke. Kauza Tomanovej a neziskovej organizácie Privilégium bola len bublina, ktorú médiá nafúkli do absurdnej veľkosti. Ministerka nedala dotácie firme, ktorú by predtým vlastnila či riadila. (O jej predchodcovi Ľudovítovi Kaníkovi sa to tak ľahko povedať nedá – kde však boli útočné médiá vtedy?). Nedala dotácie povedzme spoločnosti, ktorá kšeftuje so zbraňami, ako by sa po zúrivých mediálnych útokoch na jej osobu mohlo zdať. Ministerka podporila sociálnu neziskovku, v ktorej krátko pracovala ako zamestnankyňa, v neriadiacej funkcii a ktorá sa stará o imobilných ľudí. Neporušila tým zákon. Nič sa vlastne nestalo. Iba ďalšia honba na čarodejnice, ktorá médiám opäť nevyšla. Iba pokračovanie vojny, ktorá trvá od nástupu sociálnej demokracie k moci. Premiér však konečne pomenoval veci pravými menami. Doposiaľ sa zdalo, akoby veril, že vojnu proti nemu vedú médiá. Dnes už je jasné, že Robert Fico si uvedomuje, že médiá sú v tejto vojne len nástrojmi, zbraňami . Sú to síce veľmi účinné a sofistikované zbrane, ale stále iba zbrane. Vojnu voči vláde však nevedú tieto nástroje, ale tí, ktorí ich riadia. To značí veľké korporácie, ich vlastníci a akcionári. Vedú ju multimilionári, mafiáni a kšeftári, ktorí sa cítia ohrození sociálnou politikou vlády. Vedú ju majitelia DSS-iek, ktorí sa cítia ohrození krokmi ministerky Tomanovej. Tieto privilegované skupiny ľudí využívajú médiá iba ako prostriedok na útoky proti vláde. Už je to raz tak: na Slovensku máme zákopovú vojnu. Na jednej strane stojí štát, na druhej strane stoja veľkopodnikatelia. Kauza Privilégium bola iba jednou malou taktickou bitkou, akých vláda ešte zvedie stovky. Premiér túto bitku možno vyhral, ale je to víťazstvo málo platné. Jedno obliehanie ustál, no naďalej je v obkľúčení. Vláda ma proti sebe enormnú presilu tých skupín ľudí, ktoré na Slovensku vlastnia úplne všetko, vrátane médií. Disponujú tými najmodernejšími prostriedkami politickej vojny – zbraňami na vymývanie mozgov. Médiá možno metaforicky označiť za „jadrové“ zbrane. Prenikajú totiž k samotnému jadru politického zápasu – k mysliam ľudí. Kontrolujú informácie, a teda to, čo ľudia budú vedieť a čo nebudú vedieť, aký budú mať názor a aký názor mať nebudú. A to je v demokracii rozhodujúce. To, že Fico ustál jednu ofenzívu zo strany DSS, nič neznamená. Dôchodkové spoločnosti sa budú v najbližších dňoch dôrazne ohradzovať voči Ficovým obvineniam. Medzitým sa dohodnú s vlastníkmi médií na ďalšej stratégii, nakúpia si reklamu za ďalšie milióny (prirodzene, z peňazí občanov, ktorí im odvádzajú odvody) a vojna bude pokračovať. Pešiaci v tejto vojne, ktorými sú jednotliví žurnalisti, možno dostanú nejaké tie omrvinky vo forme odmien a všetci budú spokojní. DSS-ky totiž neprehrali. Dosiahli, čo chcú. Svojho protivníka vystrašili. A im nejde o to, aby Robert Fico hneď a zaraz padol na kolená, odvolal pre nafúknuté nezmysly s Privilégiom ministerku Tomanovú a nedajbože sa kajal a prosil o milosť. Ide im o to, aby premiér a jeho ministri stratili odvahu. Chcú rozleptať ich vôľu. Chcú ich nastrašiť a ukázať zdvihnutý prst: „Pozor, pozor, milá vláda, ak budete neposlušní, potom vám predvedieme, čo naozaj dokážeme!“ Zatiaľ DSS-kám tečú miliardy, a preto im netečú nervy. Iba vypálili výstražné výstrely. Keď im však nervy prasknú, začne sa frontálny útok. A oni chcú, aby to premiér Fico vedel. Chcú, aby dostal strach. Robert Fico nemôže ustáť boj s korporáciami tým, že bude iba jeden po druhom odrážať mediálne útoky na ich objednávku. Médiá ani vlastníkov vytrvalou obranou či symbolickými verbálnymi útokmi poraziť nemôže. Je len otázkou času, kedy po dennodenných útokoch stratí odvahu s nimi bojovať a presadzovať sociálnu politiku. Je len otázkou času, kedy túto vojnu prehrá. Ak sa nevyzbrojí „jadrovými“ zbraňami aj on, začne postupne prehrávať jednu bitku za druhou. Kým na Slovensku nebude ľavicového denníka, neutrálnej televízie či rozhlasu, dovtedy vláda bude iba v neustálej defenzíve. Bez jadrových zbraní sa dnes ani politické zápasy nevyhrávajú. Možno iba dúfať, že vojenská terminológia ostane v tomto politickom zápase iba metaforou. Že korporácie nervy nestratia a nezačnú v zápase, v ktorom im ide o miliardy, používať zbrane väčšieho kalibru. Hoci ani to by nebolo v politike po prvýkrát. Autorka je publicistka