Letná filmová škola v Kristových rokoch

Tohtoročná Letná filmová škola v Uherskom Hradišti (20. – 29. 7.), podujatie pre všetkých fanúšikov kvalitného nekomerčného filmu, sa nenápadne niesla v znamení jubileí. Samotné mesto v tomto roku oslavuje 750. výročie založenia. Kino Hvězda na Náměstí míru blízko Smetanových sadov, kde je „hlavný stan“ LFŠ, zasa na jeseň oslávi 40. výročie svojho otvorenia. A samotné podujatie sa dožilo Kristových rokov: bol to tridsiaty tretí ročník. LFŠ ponúkla bohatý filmový i nefilmový program, ktorý predstavovalo 242 celovečerných, 31 stredometrážnych a 115 krátkych filmov, množstvo divadelných predstavení, koncertov a komponovaných programov. Na to všetko sa prišlo pozrieť 4 966 akreditovaných účastníkov, vrátane hostí, novinárov a zástupcov filmových klubov. Český film žije, vrie, klokotá... Hoci je LFŠ podujatím, na ktorom sa uvádzajú prevažne staršie filmy v tematických celkoch a cykloch národných kinematografií, začnime trochu inak: domácim filmom. LFŠ je totiž príležitosťou vidieť nové české filmy, ktoré ešte len čakajú na možnosť dostať sa do slovenskej distribúcie. To platí aj o snímke debutujúceho Roberta Sedláčka Pravidla lži, ktorú česká kritika označila za najlepší domáci film uplynulého roka (okrem toho získala aj Českého leva za najlepší scenár). Jej dej je situovaný do prostredia liečebne pre drogovo závislých, kam prichádza mladík Roman (David Švehlík) s nejasnou minulosťou a existenciou. Postupne sa odhaľuje jeho prepojenie s iným členom tunajšej komunity, veľkým hráčom a manipulátorom Milanom (Jiří Langmajer), nitky epizód z minulosti sa podivuhodne spájajú a dávajú nový rozmer spomienkam ďalšieho člena spoločenstva. Mladý režisér a scenárista sa úplne vyhol klišé príbehov z podobného prostredia a vtisol svojmu dielu metaforickú platnosť. Vzácne vyvážený a v dobrom zmysle slova do seba uzavretý film stavia aj na výborných hereckých výkonoch; s výnimkou spomínaného J. Langmajera a Kláry Issovej v úlohe terapeutky majú prednosť menej známe tváre, dodávajúce príbehu autenticitu. Menšiu postavu, ktorá sa objavuje iba v čiernobielych retrospektívach, si zahrala Zuzana Fialová. Kým druhým najlepším českým filmom roku 2006 boli podľa domácej kritiky Hezké chvilky bez záruky Věry Chytilovej, uvádzané aj v našej distribúcii, na pomyselnej tretej priečke stojí mladá režisérka Marta Nováková so svojím debutom Marta, absolventským filmom z pražskej FAMU, ktorý natočila podľa scenára Jana Coufala pod pedagogickým vedením Karla Kachyňu (ktorý sa premiéry filmu, žiaľ, nedožil). Ako v katalógu upozorňuje Jan Jílek, Novákovej debut odkazuje na niektoré známe české filmy zo šesťdesiatych rokov (Kachyňov Kočár do Vídně, Němcove Démanty noci); našli sme však aj prekvapujúcu paralelu so slovenským filmom Patrika Lančariča Rozhovor s nepriateľom, takisto uvádzaným v rámci LFŠ: situovanie deja do času vojnového konfliktu (Nováková úplne potlačila konkrétnosť a dobovosť reálií okrem iného tým, že hlavná ženská hrdinka hovorí fiktívnym kvázi slovanským jazykom s prvkami latinčiny a nemčiny), komornosť (dráma sa odohráva medzi malým počtom postáv), snaha o univerzálnosť výpovede (u Lančariča výtvarne štylizované dokumentárne zábery zo súčasných vojnových konfliktov, u Novákovej letecké zábery krajiny, ktorých interpretácia je výlučne na divákovi). Podobne ako v Pravidlách lži aj tu odviedli skvelú prácu herci: titulná rola zranenej nepriateľskej špiónky bola písaná na telo Petre Špalkovej (známej z filmu Smradi), postavy invalidného otca a dospievajúceho syna, žijúcich na lesnej samote, si zahrali Jan Novotný, člen činohry Národného divadla v Prahe, a Vojtěch Štěpánek, ktorí sú v civile v pozícii pedagóga a žiaka. Film Karla Žaluda Všichni do jednoho si berie na mušku fenomén reality show. Príbeh skupiny šiestich ľudí, ktorí sa nechajú zavrieť do betónovej pivnice bez akýchkoľvek kontaktov s vonkajším svetom a len s najpotrebnejšími vecami na prežitie, kladie mnoho otázok o ľudskej povahe a dôstojnosti, skúma, kam až je človek schopný zájsť v snahe stať sa víťazom... Film bol nakrútený v lete 2004, keď sa formát reality show ešte len chystal preniknúť na naše obrazovky, takže Žaludov scenár je tak trochu prorocký. Produkcii sa pre film doteraz nepodarilo nájsť distribútora, lebo vraj „na to by nikto do kina neprišiel“. Iste, ľudia sedia radšej pri reálnych reality show... A tak má film zatiaľ iba digitálnu verziu s copyrightom 2007, hoci bezpochyby patrí k zaujímavým filmovým počinom. Dobrý chýr sprevádza aj debut Karin Babinskej Pusinky, komorný príbeh trojice čerstvých maturantiek, ktoré sa vyberú na dohovorenú brigádu do Holandska, ale cesta im nevychádza podľa ich predstáv. Hoci titul a námet by mohli pripomínať tínedžerskú komédiu v ženskom vydaní, nie je to tak: prím hrá surová realita skutočného života a až dokumentárna drsnosť. Toľko informácie z katalógu; žiaľ, projekcia nám pri bohatom programe nejako „ušla“, a tak zostáva veriť, že Pusinky sa dostanú aj do našich kín. Určite do nich prídu aj ďalšie dva zaujímavé filmy, v ktorých má Slovensko menšinový koprodukčný podiel: Tajnosti Alice Nellisovej (Ene bene, Výlet) a Roming Jiřího Vejdělka (Účastníci zájezdu). Dokumenty zábavné i závažné Búrlivý aplauz si za svoj celovečerný dokument Ztracená dovolená (víťazná snímka súťaže dokumentárnych filmov na tohtoročnom MFF Karlove Vary) vyslúžila režisérka Lucie Králová. Jej „dokumentárna detektívka“ sa začína náhodným nálezom jedného kufra v kontajneri na švédskom sídlisku. Vnútri bolo 22 filmov zachytávajúcich skupinku šiestich Ázijcov na ceste po Európe. Královej film sleduje snahu nájsť na základe fotografií ľudí, ktorí sú na nich zachytení, čo je samo osebe dosť bizarné: jeden z medzititulkov napríklad hovorí: „Na svete žije 1 300 000 000 Číňanov. My hľadáme 6 z nich.“ „Detektívna jednotka“ naráža na celý rad prekážok, na byrokraciu, šarlatánstvo, ochranu osobných údajov, pričom sa pomaly vytvára obraz súčasnej Európy, konfrontácie európskeho a ázijského spôsobu myslenia, obraz „zmenšovania“ sveta, v ktorom je všetko navzájom skutočne alebo potenciál-ne prepojené... V živote som nevidel taký zábavný a súčasne „poučný“ dokument (na porovnanie môže poslúžiť hádam len Český sen) – nehovoriac už o pointe, ktorú si azda budeme môcť časom vychutnať aj u nás. Na druhej strane českí dokumentaristi reflektujú rôzne tienisté stránky minulosti. Kristýna Vlachová, ktorá sa s neuveriteľnou zaťatosťou a obdivuhodnými výsledkami venuje mapovaniu zločinov komunizmu, tu uviedla snímku, ktorá mala v mieste konania LFŠ zvláštnu príchuť: Kauza Uherské Hradiště aneb Další kapitola z dějin novodobé české justice. Vracia sa v nej k pôsobeniu Štátnej bezpečnosti v uherskohradištskej väznici v 50. rokoch, keď trojica vyšetrovateľov používala aj na tie časy a situáciu brutálne vyšetrovacie metódy vrátane elektrických šokov. Dozvuky tohto prípadu z ponovembrového obdobia, keď sa de facto nepodarilo potrestať ani jedného z troch zločincov, sú tristným obrazom stavu českej justície. Zo zápalistej diskusie za účasti bývalých politických väzňov vyplynulo, že tiene pomerne vzdialenej minulosti ešte stále dopadajú aj na súčasnosť... Do ešte vzdialenejšej minulosti siahla režisérka Petra Všelichová filmom Zločin jménem Katyň. Ako hovorí už jeho názov, film rozpráva o známom masakre, ktorý sa odohral počas druhej svetovej vojny, keď príslušníci sovietskej armády povraždili v katynskom lese tisícky poľských dôstojníkov. Za vinníkov boli označení Nemci a sovietska strana priznala oficiálne svoju vinu až v roku 1990. (!) Režisérka využíva historické fakty a súčasne dáva svojmu filmu silný emocionálny náboj; medzi obeťami boli aj obyvatelia Sliezska, ktoré patrilo pôvodne k Československu, no počas vojny pripadlo Poľsku. Staroba v Brazílii a na Kaukaze Hlavný tematický cyklus tohtoročnej LFŠ bol Človek a staroba. Hoci téma starnutia a staroby je pre producentov dosť neatraktívna, predsa sa podarilo zostaviť reprezentatívny výber niekoľkých desiatok prevažne starších filmov s touto tematikou, rozdelených ešte do tematických okruhov Staroba verzus mladosť, Na konci cesty (Staroba a smrť), (Ne)radostné starnutie, Zastaviť čas! a Múdrosť staroby – menujme z rôznych produkcií a období dejín kinematografie len náhodne snímky ako Príbeh z Tokia (Jasudžiro Ozu, 1953), Lesné jahody (Ingmar Bergman, 1957), Starec a more (John Sturges, Henry King, Fred Zinnemann, 1958), Směšný pán (Karel Kachyňa, 1969), Mačacia hra (Károly Makk, 1972), Na Zlatom jazere (Mark Rydell, 1981), Balada o Narajame (Šohei Imamura, 1983), Faunovo velmi pozdní odpoledne (Věra Chytilová, 1983), Príbeh Alvina Straighta (David Lynch, 1999) či Babí léto (Vladimír Michálek, 2001). Keďže tematické cykly LFŠ spolu vždy súvisia, padla v súvislosti s témou staroby voľba na brazílsky a kaukazský film, lebo príslušné teritóriá sú známe dlhovekosťou svojich obyvateľov. Brazílsky film u nás nie je celkom neznámy – pripomeňme aspoň v nedávnej minulosti uvádzané snímky Hlavná stanica (Walter Salles, 1998), Mesto bohov (Kátia Lundová, Fernando Meirelles, 2002) či Vzbura vo väznici Karandiru (Hector Babenco, 2003). Cyklus predstavil prierez brazílskou kinematografiou od nemého obdobia až po súčasnosť. Zvláštnu pozornosť si zaslúžila takmer kompletná kolekcia filmov kontroverzného tvorcu s pohnutým životom Glaubera Rochu (1938 – 1981), významného predstaviteľa prúdu „cinema novo“, prezývaného aj „modernistický Ejzenštejn“, ktoré uvádzala jeho dcéra Paloma, riaditeľka nadácie Tempo Glauber. Pod názvom cyklu Kaukazský film sa skrývali tri národné kinematografie, ktoré v skutočnosti nemajú okrem geografickej blízkosti krajín (južný Kaukaz) až tak veľa spoločného. Cyklus teda zahŕňal vyspelú kinematografiu gruzínsku, ktorú v súčasnosti doháňa arménska, a azerbajdžanskú; Gruzínsko a Arménsko spája kresťanstvo, kým Azerbajdžan patrí do sveta islamu. Zostavovateľ sekcie Tomáš Hála venoval osobitnú pozornosť osobnosti Sergeja Paradžanova (1924 – 1990), ako aj tvorcom, ktorí dnes úspešne pôsobia mimo svojej vlasti (Otar Ioseliani, Nana Džordžadzeová, potomok arménskych emigrantov Atom Egoyan). Nestihli sme, samozrejme, sledovať tento cyklus kompletne, ale tak či tak na nás najsilnejšie zapôsobilo dve desaťročia staré, ale stále aktuálne Pokánie režiséra Tengiza Abuladzeho, senzácia gruzínskej kinematografie perestrojkového obdobia, groteskné podobenstvo o totalite a diktátoroch, ktoré dokonca – máme taký pocit – nadobúda dnes nové významy. Slovensko nie celkom na chvoste V Uherskom Hradišti sa už tradične premietajú aj slovenské filmy. Popri už spomínanom Rozhovore s nepriateľom zachraňovala česť našej audiovízie v oblasti hranej tvorby televízna snímka režiséra Dušana Trančíka Zima kúzelníkov a nový režisérsky zostrih filmu Útek do Budína (r. Miloslav Luther). O priazeň divákov sa uchádzali aj dokumenty Martin Slivka – „muž, ktorý sadil stromy“ (r. Martin Šulík), Tepuy (r. Pavol Barabáš) a Sám proti sebe (portrét výtvarníka Ruda Sikoru, r. Martin Hanzlíček), ako aj viacero krátkych filmov vrátane študentských. Na LFŠ sa zúčastnil celý rad významných hostí – Václav Havel, režiséri Krzysztof Zanussi a Mika Kaurismäki, scenárista a režisér Rustam Ibrahimbekov, ale najmä noví nositelia výročných cien Asociácie českých filmových klubov za umelecký prínos svetovej, resp. českej a slovenskej kinematografii: brazílsky režisér Hector Babenco (Bozk pavúčej ženy), gruzínsky režisér Eľdar Šengelaja (Blankytné hory alebo Nepravdepodobný príbeh) a náš Dušan Hanák, ktorý tu osobne uviedol svoje Obrazy starého sveta, zaradené do sekcie Desať filmov, ktoré otriasli filmovým svetom. (Cenu za poľského herca Jerzyho Stuhra, ktorý do Hradišťa prísť nemohol, prevzal K. Zanussi.) Dovidenia o rok Desať hektických dní nabitých kvalitnými filmami máme za sebou, ale o rok nás to čaká znova. Hlavnou témou LFŠ v roku 2008 bude Film a mágia, z národných kinematografií egyptská. Pre divákov bude pripravená aj zbrusu nová sekcia Zlaté šesťdesiate, nadväzujúca na dokumentárny cyklus portrétov, na ktorom pracujú režisér Martin Šulík a filmový historik Jan Lukeš, a predstavujúca tridsať najvýznamnejších českých filmov siedmej dekády minulého storočia. Určite sa je na čo tešiť. Autor je filmový publicista