Mušaraf-koktail
Pakistanský prezident-generál Mušaraf sa zatiaľ rozhodol nevyhlásiť výnimočný stav. Jeho vláda čelí vážnej kríze legitimity, popretie demokratických občianskych slobôd by ju mohlo ešte zhoršiť. Navonok sa zdá, že krízu v Pakistane spus-tilo násilné obsadenie Červenej mešity (Lal Masdžid) v hlavnom meste Islamabade bezpečnostnými silami. To bolo vyvrcholením konfliktov medzi ústrednou vládou a islamistickými skupinami, ktoré sa rozšírili z oblastí hraničiacich s Afganistanom do všetkých častí krajiny – sprevádzajú ich bombové útoky, zatýkania, zavieranie islamských škôl a mešít. Základom týchto konfliktov je však narušenie citlivej rovnováhy medzi armádou, islamistami a regionálnymi lídrami, ktoré vyvolali vonkajšie príčiny (útok na Afganistan a „vojna proti terorizmu“), ale i vnútorný politický vývoj v Pakistane (najmä oslabovanie legitimity Mušarafovej vlády). Armáda prestáva dôverovať Armáda zohráva v pakistanskej politike špecifickú úlohu. Moderné politické dejiny krajiny sú poznačené striedaním zvolených vlád, ktoré nahrádza po prevrate vojenská junta. Tá sa ale po niekoľkých rokoch buď „dobrovoľne vráti do kasární“ a vládu prenechá novej zvolenej administratíve, alebo sa niektorí jej predstavitelia nechajú „demokraticky zlegitimizovať“ vo voľbách. To bol aj prípad Mušarafa. Keď v roku 1999 v nekrvavom prevrate odstránil zvolenú vládu, na veľký odpor nenarazil. Politické strany boli všeobecne považované za skorumpované inštitúcie, ktoré reprezentujú ekonomické a mocenské záujmy úzkych skupín. Vláda síce bola zvolená, ale nebola považovaná za reprezentatívnu. Na druhej strane armáda mala vysokú dôveru. „Politická realita“, s ktorou bolo spojené aj zneužívanie moci, korupcia, zlé riadenie..., sa však dotkla aj vojenskej vlády a aj preto (aj pod medzinárodným tlakom) sa Mušaraf rozhodol, že sa z generála-prezidenta stane prezidentom-generálom. V starostlivo zorganizovaných voľbách zvíťazil, no hoci boli formálne obnovené demokratické inštitúty ako voľby, či fungovanie politických strán, pozíciu si udržiaval najmä vďaka podpore armády. Na „politickej realite“ sa však mnoho nezmenilo a tak sa zdá, že armáda stráca záujem o to, aby bolo jej meno spájané s prezidentom Mušarafom. Jeho pozícia v ozbrojených silách je veľmi slabá. Islamská opozícia Islamistické hnutie v Pakistane nereprezentuje žiaden jednotný front, pravdepodobne sa nedá ani hovoriť o nejakej koordinovanej organizácii. Islam nepozná hierarchickú štruktúru ako napríklad kresťanstvo, a tak ide o množstvo menších organizácií združených okolo individuálnych klerikov, mešít, alebo náboženských škôl, reprezentujúcich široké spektrum názorov. Sú však schopní mobilizovať veľké množstvo ľudí a preto sú faktorom, s ktorým musia pakistanskí politici vždy počítať. Ich postoj k vláde osciluje medzi tichou toleranciou a nepriateľskou kritikou a táto nejednoznačnosť je daná aj samým charakterom štátu Pakistan – stojí na myšlienke, že sa na indickom subkontinente historicky vytvorili dva národy, ktoré sa primárne líšia svojim náboženstvom. A Pakistan je teda vlasťou moslimov. Súčasne si však krajina stráži (aspoň formálne) laický charakter – hoci má islam ako náboženstvo výsadné postavenie a šaríja vplyv na tvorbu zákonov, politická elita sa vždy snažila zabrániť tomu, aby podstatne vzrástla moc klerikálnych kruhov. To ale znamená, že islamskí klerici (hlavne na miestnej úrovni) sa stávajú často hlásateľmi demokratických požiadaviek voči nedemokratickým, skorumpovaným vládam – vrátane Mušarafovej. A toto spolužitie ešte skomplikoval útok na Afganistan a takzvaná „vojna proti terorizmu“. Nie len v tom, že častokrát kládla na jednu úroveň terorizmus a politický islam, ale aj kvôli väzbám, ktoré existovali a existujú medzi pakistanskými islamistickými skupinami a skupinami v Afganistane, pričom časť afganských kedysi patrila k hnutiu Taliban, alebo sa po útoku koalície vedenej Spojenými štátmi pridala ku konglomerátu nazývanému „nový Taliban“. Mušarafova vláda sa tak dostala medzi kladivo požiadaviek hlavného medzinárodného spojenca – USA – na obmedzenie vplyvu islamistov, a nákovu ich odporu, podporeného schopnosťou masovej mobilizácie. Odpor v prihraničných regiónoch Podobná je situácia s regionálnymi elitami. Ústredná vláda vykonáva nad okrajovými provinciami Pakistanu pri afganskej hranici len „tvrdú“ kontrolu – udržiava tam vojenské a policajné posádky a zasahuje v prípade vážneho spochybnenia svojej legitimity – no denno-denné riadenie „vecí verejných“ prenecháva väčšinou miestnym mocenským (väčšinou kmeňovým) štruktúram. Aj v tomto prípade narušil vážne rovnováhu útok na Afganistan – komunity na oboch stranách hranice sú si výrazne blízke a tak sa prihraničné oblasti Pakistanu stávajú prirodzeným úkrytom pre afganských povstalcov, v Pakistane môžu afganské skupiny regrutovať nových členov. Etnickú blízkosť ešte umocňujú náboženské väzby. Keď sa vláda v Islamabade pokúsila, najmä pod tlakom USA, túto „spoluprácu“ ukončiť, narazila na tvrdý odpor a nepokoje sa presunuli aj do iných častí krajiny. Výbušný koktail Tvárou v tvár tejto situácii chcel prezident Mušaraf vyhlásiť výnimočný stav, ktorý by mu umožnil suspendovať akékoľvek demokratické občianske slobody a tvrdo zakročiť proti opozícii. Nakoniec sa však rozhodol inak. Možno rozhodla kalkulácia – vyhlásenie výnimočného stavu by mohlo rozpútať ešte väčšie protesty, a pri jeho oslabenej kontrole nad ozbrojenými silami by nebolo politické prežitie vôbec isté. Situáciu to ale nijako nevyriešilo: USA hrozia útokmi na prihraničné oblasti Pakistanu, odpor voči Mušarafovej vláde rastie, armáda v neho stráca dôveru. Pri krajine, ktorá vlastní jadrové zbrane, to môže byť veľmi nebezpečný koktail.
