Akmal

Najprv zaujme elegantná úprava jeho webovej stránky. Ani zďaleka sa nepodobá ničomu z húštiny, ktorá sa na internete dá nájsť z oblasti tetovania. Čistotou štýlu – a opäť eleganciou – zaujmú aj obrazce, ktoré na rôzne časti tela vytetoval svojim klientom. Je to trvalé trvalé, čiernobiele tetovanie, kde tzv. bielu farbu tvorí koža. A aj v zarytom konzervatívcovi či odporcovi zdobenia tela tetovaním vzbudí pozornosť fakt, že Milan Bartoň alias Akmal, je zároveň maliar a grafik, absolvent doplnkového štúdia katedry maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Konštatovanie z úvodu ani zďaleka nie je všetko, čo v prípade tohto tridsaťosemročného muža vzbudzuje zvedavosť. Zaujímavé sú aj isté paradoxy jeho života. Manželka, fyzioterapeutka Lenka, s ktorou sa zoznámil, keď mal ako karatista (už potetovaný) problémy s chrbticou (ale nie pre tetovanie), je napríklad zásadne proti tetovaniu. Napriek tomu ako dvojica pôsobia mimoriadne harmonicky. Možno preto, že Milan Bartoň vníma všetko okolo seba, teda aj tetovanie, citlivo a zároveň veľmi triezvo. Boli časy, keď toto umenie vnímal len ako čosi tabuizované. Neskôr ho zaujalo ako čosi nové vo výtvarnom prejave. A výtvarný prejav bol tým, čo mu učarovalo už v detstve. Odmalička totiž kreslil. Stále a všetko, čo sa dalo, vrátane obrázkov z rozprávkových a prírodopisných kníh, prekresľovania rastlín do herbárov, ktoré si starostlivo viedol. Aj na Gymnáziu A. Markuša na Grösslingovej ulici v Bratislave si ako voliteľný predmet vybral stavebníctvo, pretože sa v jeho rámci dalo – kresliť. Ctitelia umení Okrem rozvíjania kresliarskej zručnosti začal ako stredoškolák trénovať karate. Na vojenčinu sa, na rozdiel od mnohých iných, čo sa jej vyhýbali, šiel prihlásiť sám a veľmi rád na ňu spomína. Potom pracoval štyri roky v zmrzlinárni, pretože táto práca mu poskytovala dosť voľného času na maľovanie a tréningy. Podľa neho to ide veľmi dobre dokopy, pretože ľudia, ktorí sa venujú bojovým umeniam, majú veľmi blízko k umeniu vo všetkých jeho podobách. Pripomína, že ozajstné bojové umenia vychádzajú z podstaty a rozvíjajú nielen telo, ale aj ducha. Veď starí majstri z východu sa zároveň venovali napríklad ikebane či kaligrafii. Čo ho pritiahlo k výtvarnému umeniu? Keď sa jeho priateľka pripravovala na prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení, kreslil usilovne aj on, dal sa usmerňovať a potom chcel tiež študovať grafiku. Na tento odbor ho dvakrát neprijali. Milan sa však nevzdal a pretože už začal aj maľovať, prihlásil sa na Vysokú školu výtvarných umení znova. Pri prijímacích skúškach ho poslali na katedru maľby. Keď jeho práce videl profesor Ján Berger, povedal vraj, že niet o čom uvažovať a Milana treba do školy prijať. „Tie dva roky boli pre mňa naozaj plnohodnotné. Profesor Berger, Sýkora či Tóth sú úžasní ľudia, ktorí, nás nechali voľne tvoriť, vyprázdnili nás ako vázy a naliali do nás obrovskú kreatívnu potenciu,“ hovorí Milan Bartoň a dodáva, že títo učitelia svojich žiakov „nedusili“ ani ich nechceli obracať na svoj obraz, ale nechali ich rozvíjať vlastné predstavy. V čase štúdií začal už aj tetovať a tomuto umeniu venoval aj jednu zo svojich teoretických prác. Prostredníctvom profesora Tótha sa roku 1999, teda tri roky potom, ako s týmto umením začal, sa ako tetovač-výtvarník zúčastnil aj na 48. medzinárodnej výstave výtvarného umenia Bienále Benátky. Na osobné pozvanie potom tetoval klientov aj v Česku, Švajčiarsku, Taliansku, Španielsku. Tetovanie je prejav nášho ja Napriek tomu všetkému Milan Bartoň alias Akmal tvrdí, že tetovanie nie je jeho životný štýl. Aj keď sám je potetovaný hojne a prvé tetovanie si vraj vychutnával. Aj keď má za sebou i motorkárske obdobie, ktoré sa v očiach verejnosti spája s potetovanými telami takmer primárne. On vníma tento druh ozdobovania ľudského tela z rituálnych, náboženských, liečebných či len estetických dôvodov ako zaujímavý fenomén. Ako dedičstvo z minulosti, niečo, čo nás sprevádza odpradávna. Veď človek naozaj odjakživa cíti potrebu skrášľovať sa. Pre Milana Bartoňa je tetovanie aj jemným remeslom, ktorého prostredníctvom sa snaží vyhovieť svojim klientom. Prechod z kreslenia a maľovania na tetovanie preňho znamenal iba výmenu štetcov za ihly a plátna za kožu. Práve pre tie ihly a kožu však tetovanie znamenalo aj trochu menšiu uvoľnenosť, pretože zásah do ľudskej pokožky vníma Milan ako veľmi zodpovednú činnosť. „Koža je živý materiál a zásah ihlou si vyžaduje odborný a profesionálny prístup,“ upozorňuje a okrem iného aj preto tetuje len jednou farbou vyrobenou na báze uhlíka, ktorý je prirodzeným prvkom. Farebné tetovanie svojim klientom nerobí. Nie je to jeho štýl a navyše nechce klientom farbami spôsobiť zdravotné problémy. Preto nerobí ani dočasné tetovanie, ani tzv. permanentný mejkap. Ale ani piercing. Tento hlboký zásah do tela, oveľa hlbší ako pri tetovaní, mu pripadá nebezpečný. Nehovoriac o tvári, kde môžu kovové ozdoby spôsobiť nositeľovi veľa nepríjemností. „Človek nikdy nevie, kde a ako ho za ne potiahne alebo do takého šperku narazí, a zranenie je na svete.“ Tetovanie ako testovanie Milan Bartoň nemá núdzu o najrôznejších klientov. Sú však situácie, keď tetovanie neodporúča či dokonca tetovať odmieta – konkrétne rasistické heslá. Nájdu sa aj ľudia, ktorí vymýšľajú absolútne nezmysly a chcú priam obludné tetovanie. Iní si obrázkami na sebe riešia komplexy, ďalší sa dajú poznačiť, pretože práve prechádzajú nejakým zvláštnym obdobím, na ktoré chcú mať pamiatku. Zaujímaví sú aj klienti, ktorí sú proti tetovaniu, a napriek tomu si ho dajú urobiť. Jednoducho chcú vedieť, aké to je. Iní sa dajú tetovať pre strach z bolesti, ktorý tak chcú zo seba vyhnať. Presne, ako ho zo seba kedysi pradávno vyháňali naši prapraprapredkovia. Našťastie, zrejme aj preto, čím sa prezentuje na svojej webovej stránke, prevládajú u Milana Bartoňa klienti s vycibreným vkusom. Aj preto azda vie presvedčiť, aby si človek nedal tetovanie na nevhodné miesto, či poradiť primladým, aby s tetovaním nejaký čas počkali. Musia totiž rátať s tým, že ešte budú rásť a telo, ale aj vkus sa im bude meniť. So staršími je to jednoduchšie. Zatiaľ najstaršieho tetoval pána okolo šesťdesiatky. Najúžasnejší obraz je život „Prichádzam do obdobia, keď ma viac ako tetovanie priťahuje maľovanie. Možno aj preto, že je to činnosť, ktorej sa budem môcť venovať aj na staršie kolená, “ usmieva sa. „Tetovanie si totiž vyžaduje precíznosť, trpezlivosť a dlhodobé sedenie v stuhnutej polohe, aby sa tetovač vyhol riziku nepresnosti, a to dá telu zabrať.“ Aj to je jeden z dôvodov, pre ktoré naraz tetuje najviac tri, maximálne štyri hodiny. Veľké obrazy teda preňho aj pre klienta znamenajú prácu aj na päť, šesť etáp. Jeho chrbtici dá zabrať aj počítač, ktorý využíva pri úprave dizajnu predlôh. Aj prácu na počítači dávkuje opatrne, pretože si uvedomuje, že tento inak výborný pomocník môže aj otupiť zmysly. Ak sa mu dáva prednosť pred maľovaním, ruka nie je dostatočne vykreslená na voľnú tvorbu. A tej sa mieni venovať predovšetkým. „Nechcem zostať len pri tetovaní, lebo sa nepovažujem za tetovača. Nenarodil som sa ako maliar, ani ako tetovač, ani ako zmrzlinár. Som predovšetkým človek. Človek, ktorý žije na tejto planéte a len vníma absorbuje všetko, čo je okolo neho. A to, čo je okolo nás je úžasné a fascinujúce. Pritom namiesto toho, aby sme naozaj žili, vytvárame si o živote, vzťahoch a ľuďoch samé predsudky a dogmy. Pritom niekedy sa stačí len uvoľniť, rozdýchať a tešiť sa z každého dňa, ktorý je nám daný. Veď už len to, že sme tu, je neuveriteľný zázrak. A nikdy nevieme, ako dlho nám sviečka života bude horieť, tak by sme ten čas mali využiť naozaj naplno.“ Nechce byť slávny Na otázku, či sa nebojí, ako sa „len“ maľovaním uživí, odpovedá Milan Bartoň, že nechce byť slávny. „Chcem, aby moje obrazy boli také, že sa budú predávať, nie aby som si z nich robil zbierku, na ktorú by mi doma padal prach. A potom – človek sa môže uživiť čímkoľvek. Je to len na ňom, pre akú formu sa rozhodne. Ja som si zvolil maľovanie, a či v tom budem pokračovať, bude závisieť aj od okolností.“ Tetovanie v súčasnosti v jeho živote dominuje okrem iného aj preto, lebo maľovanie je preňho doslova laboratórna záležitosť. A na také zatiaľ nemal vhodné priestory. „Nie som exteriérový typ maliara, ktorý by šiel so stojanom do prírody. Rád sa zatvorím do ulity ateliéru, ktorý sa podobá na alchymistické laboratórium, kde mám farby, nástroje, fľaštičky...“ A pretože vždy išiel tvrdohlavo za každým cieľom, ktorý si vytýčil, je už na obzore aj „maľovacie laboratórium“. Pravdaže, tetovanie sa celkom nevzdá. To by nevyhovovalo ani jeho klientom a zatiaľ celkom ani jemu, pretože obe tieto činnosti sa podľa neho vhodne dopĺňajú a navyše sa tým živí. Keď sme sa lúčili, spomenula som si, ako raz prišla do štúdia Akmal (meno vzniklo ako parafráza spojenia akademický maliar) mamička s pätnásťročným chlapcom, ktorý si odmietal dať urobiť piercing, a ona ho chcela presvedčiť aspoň na tetovanie. Jej nerešpektovanie synovej vôle vnuklo otázku, či raz, aj vzhľadom na rozdielne názory manželov Bartoňovcov na toto umenie, budú potetované ich budúce deti. Odpovedali svorne: „To bude záležať len na nich.“ Maľby: Milan Bartoň, www.akmal.sk