Šialenstvo ako alternatíva
Médiá v Spojených štátoch informovali, že Bushova administratíva chce označiť celé iránske revolučné gardy za „globálnu teroristickú organizáciu“, aby tak mohla sprísniť sankčný režim voči krajine. Tento krok by bol len ďalším v sérii pritvrdzovania politiky voči Iránu – po obvineniach z vyzbrojovania šiítskych milícií v Iraku (ktoré znejú trochu paradoxne, vo svetle informácií o množstve „stratených“ zbraní americkej armády v Iraku) a dokonca aj Talibanu v Afganistane (čo si možno, vzhľadom na dlhoročné nepriateľstvo medzi šiítskym režimom v Teheráne a sunitským Talibanom, ťažko predstaviť, aj keby by platilo heslo „nepriateľov nepriateľ je môj spojenec“). Ako v článku pre The Nation konštatuje Tom Engelhardt, objavili sa aj ďalšie indície rastu na-pätia: v Kongrese rastie ochota prijať zákon, ktorý umožní sprísnenie sankcií. Skupina okolo viceprezidenta Dicka Cheneyho údajne tlačí na použitie vojenskej sily, za útok proti Iránu sa mal vysloviť aj sám Cheney, Bushova administratíva je stále nespokojnejšia s tým, že v Bezpečnostnej rade OSN nie je ochota schváliť tretie kolo sankcií voči Teheránu, a tvrdý postup žiadajú stále hlasnejšie aj neokonzervatívne think-tanky, ktoré mali aj v minulosti vplyv na Bushovu politiku. A k tomu treba pripočítať Bushov sľub, že neodíde z úradu bez toho, aby nevyriešil iránsku nukleárnu otázku. Podľa Engelhardta treba tento posun hodnotiť v jednom zásadnom kontexte – čo by urobil s cenami ropy. Cituje nedávny článok energetického experta Michaela Klare „Vstup do éry ťažkej ropy“. Podľa neho skončili časy „ľahko dostupnej ropy“, ťaženej s prístupných miest v čo najmenej nestabilných a problematických krajinách. Vstupujeme do éry, kde je „ropa pochovaná „ďaleko od brehov alebo hlboko v podzemí, ropy roztrúsenej v malých, skrytých rezervoároch, ropy, ktorú musíme dostávať z nepriateľských, politicky nebezpečných či rizikových miest“. Pri takto napätej situácii na trhu s ropou, cenách pripravených vyskočiť do závratnej výšky pri náznaku krízy, si nie je ťažké predstaviť, čo môže útok na Irán spôsobiť. Máme teda dve možnosti. Pritvrdzovanie politiky voči Iránu môže byť len hrou – či už v snahe zvýšiť tlak a vytvoriť pozície, z ktorých možno pohodlne ustupovať pri priamych či nepriamych rokovaniach s Teheránom (o jadrovom programe, alebo situácii v Iraku), alebo súvisia s blížiacou sa predvolebnou kampaňou, v ktorej sa republikánom môže zísť ďalší „veľký nepriateľ“, ktorý dovolí zabudnúť na zlyhania v Afganistane a Iraku (nehovoriac o ekonomických a sociálnych problémoch, narušených vzťahoch so spojencami...) a vyvolá potrebu „zomknutia sa okolo vlajky“. Ak je to aj pravda, vždy môže hroziť, že napätie bude eskalovať. Dejiny sú plné tragédií, ktoré začali ako nezvládnuté „riadené krízy“. Druhou možnosťou je, že to Bushova administratíva myslí vážne. Vyzerá to ako akt čistého ekonomického šialenstva (nehovoriac o nedozerných politických škodách a pochybnej šanci na vojenský úspech), no netreba zabúdať na slová, ktoré sa v amerických konzervatívnych kruhoch objavili už v roku 2003: „Dnes už chce každý ísť na Bagdad. Skutoční muži chcú ísť na Teherán...“ A zo šialenstva sa stane alternatíva.
